Rodičia ako sprievodcovia na ceste k Bohu

Existuje niekoľko výskumov, ktoré potvrdzujú, že sa od momentu počatia do dieťaťa „zapisuje“ všetko, čím si (hlavne) matka prechádza počas tehotenstva. Absorbuje to, ako sa cíti, či je často radostná, či sa naopak veľa trápi a tiež, či prežíva nádej, bezpečie, spokojnosť a lásku.

Už od útleho detstva sa tak dieťa – i keď nepriamo ale osobne – stretáva aj s Bohom prostredníctvom rodičov. 

Keď manželia prežívajú v náročných situáciách nadprirodzený pokoj, tento pokoj sa vylieva od hlavy rodiny na všetky údy tejto malej cirkvi. A teda aj na deti v nej. To sú ich prvé stretnutia s Bohom a spoznávanie pravého pokoja. 

Nastanú aj situácie, keď sa rodičia pred deťmi pohádajú, no v pokore sa (takisto pred nimi) aj uzmieria. To je ďalšie nepriame stretnutie detí s Bohom. Smutná a strašidelná atmosféra počas hádky sa zrazu mení na miesto, kde je radosť.

Štúdie tiež dokazujú, že deti a ich prežívanie či emócie sú minimálne rovnako silné ako tie naše (dospelácke) počas radostných či stresových situácií. A rovnako citlivo prežívajú rozdiel medzi pravdivosťou slov a tým, čo vidia v skutočnosti. 

Od momentu, keď som si viac uvedomila miesto nás, rodičov, v poznávaní Boha našimi deťmi, považujem za dôležité niekoľko vecí:

Autenticita a pravdivosť

Toto je faktor, ktorý deti vnímajú asi najsilnejšie. Prečo? Stačí vidieť ich reakciu, keď sami robíme presný opak toho, čo ich učíme. Nám sa to, žiaľ, stáva. Vysvetľujeme im, aké dôležité je ovládať svoje emócie, milovať aj nepriateľa či odpúšťať – ale sami na nich nakričíme, keď si neupracú izbu. Hovoríme im, aby slovo „prepáč“ radšej nehovorili, kým ho nemyslia úprimne, no pri prvej bitke ich nepustíme z kúta, kým sa navzájom neospravedlnia. Keď nám siahnu na telefón, ihneď ich upozorníme, aby ho nechytali, no na pieskovisku ich nútime požičať svoju lopatku úplne cudziemu chlapcovi – lebo štedrosť je Bohu milá cnosť.

Autenticita znamená aj snahu žiť to, čo do detí slovne vkladáme. Priznať si chybu, ospravedlniť sa. Myslím si, že ako rodičia máme byť deťom na ceste k Bohu viac sprievodcami ako príkladmi. Nechceme, aby kráčali za nesprávnym ideálom (za nami – zidealizovanými), lebo raz pochopia, že rodičia tiež padajú. Pomôžme im radšej spoznať Boha ako toho jediného dokonalého, za ktorým sa oplatí kráčať. Naše uznanie chyby im môže pomôcť sa raz po páde znova postaviť a nevzdať sa, keď si spomenú, že aj rodičov po páde Boh Otec vždy znova rád prijal.

Komunikácia s Bohom

Komunikácia je neodmysliteľnou súčasťou budovania vzťahu. Pri tých najmenších by mal človek aj dojem, že zväčša nevnímajú, čo sa počas modlitby deje okolo nich. No opak je pravdou. Modlitba sa im totiž stáva absolútne prirodzenou súčasťou života a denného režimu. Ako je pre budovanie vzťahu s kýmkoľvek dôležitý rozhovor, tak je to aj s Bohom. Nemožno si vytvoriť vzťah s niekým, o kom len čítam či o ňom len počúvam (i keď človek môže mať pocit, že ho z rozprávania pozná, nie je to vzťah). A tak, keď deti odmala zakúšajú prirodzenosť a „normálnosť“ rozhovoru rodičov s Bohom, je vysoká pravdepodobnosť, že im bude prirodzené sa s ním rozprávať aj vtedy, keď už pri nich nebudeme ako rodičia fyzicky prítomní.

Biblia

Neraz ma prekvapilo, keď som zistila, aké veľké množstvo príbehov sa dokáže deťom pospájať v hlave do jedného súvislého celku. Následnosti im postupne začnú dávať zmysel a zrazu sú poznaním Písma vo svojich ôsmich rokoch tam, kde som bola ja v dvadsiatich. Takú istú skúsenosť máme aj s vlastnými deťmi. Neraz som prekvapene počúvala predškoláčku, ako sype postavy z Biblie v súvislostiach s udalosťami. Ale čo je ešte dôležitejšie? Nezostať len pri spoznaní Boha cez Bibliu. Písmo je totiž aj súborom „listov“ od Boha pre nás. Je živým Slovom. Boh sa nám v ňom dáva spoznať, ale ponúka nám v ňom aj aktuálne odpovede na naše otázky. Dovolíme však rozprávať do nášho života niekomu, koho nepoznáme? Preto je dobré najprv pomôcť deťom Boha spoznať, aby mu práve prostredníctvom tohto živého Slova raz dobrovoľne dovolili „hovoriť do života“. 

Pravdivé “neviem”

Práve toto je slovo, ktoré ako rodičia neradi používame, keď sa nás naše deti na niečo pýtajú. Deti čakajú odpoveď, rodičia chcú deti správne nasmerovať. No niekedy je pravdou, že naozaj nevieme. A tak sa stáva (vám možno nie, ale nám niekedy áno), že rodičia pravdu nevedia, ale nechcú povedať „neviem“. Vtedy si niečo pekné rozprávkové vymyslia. Môže to však mať za následok stratu dôvery a viery dieťaťa aj v to, čo naozaj pravdou je. Keď sa nás deti niekedy opýtajú, ako a prečo Boh urobil konkrétnu vec, niekedy povieme: ,,Neviem, ale keď za ním raz prídeš osobne, môžeš sa ho na to opýtať.“ 

„Neviem“ je napríklad prvou z našich odpovedí na situácie, keď sa deti za niečo modlia a ono sa to nestane. Prídu a pýtajú sa, prečo ich Boh nevypočul. Vtedy im povieme pravdu – že nepoznáme dôvod, prečo sa nestalo presne to, za čo sa modlili. No dodávame, že všetky modlitby sú Bohom vypočuté, ani jedna nezostane nikdy bez toho, aby o nej Boh nevedel. A ak sa nestalo to, za čo prosili, neznamená to, že Boh nehýbal celým nebom, aby ich túžbu srdca splnil. Ale spôsobom, ktorý bude pre nich ten najlepší. Niekedy totiž túžime po niečom, čo nie je vo svojej podstate zlé. No Boh vidí ďalej ako my a povedal, že o čokoľvek prosíme, máme prosiť s vďakou, lebo to už máme (por. Mk 11, 24). Niekedy to môže mať len inú podobu, ako sme si predstavovali – nie horšiu, iba inú. Keď chcú, môžu sa opýtať Boha aj samy, prečo je niečo tak a niečo inak, aj v súkromnej modlitbe. Je úžasné sa už odmala trénovať v počúvaní Boha. Alebo sa môžeme ponúknuť nájsť spolu s nimi na niektoré otázky odpovede v Biblii.

Boh medzi nami

S našou autenticitou na ceste kresťanskej výchovy sa úzko spája aj to, že dávame dieťaťu možnosť zažívať Božiu prítomnosť v bežných situáciách dňa. Napríklad sa pred jedením pomodliť aj vlastnými slovami, prihovoriť sa modlitbou za boľavé koleno mladšej sestry, chváliť Boha (kľudne aj tancom) po zvládnutí skúšky či testu. Prosiť o odvahu pred vyšetrením, o múdrosť pri riešení problému. Boh s nami sám chce byť, netreba ho o to prosiť ani ho prehovárať. My sme jeho radosťou a chce byť s nami každú sekundu – stačí, keď sa otvoríme jeho prítomnosti. Je preto dobré, keď už naše deti môžu žiť slobodu a pokoj vo vedomí, že na nič nie sú samy. Že Boh nie je bradatý ujo z kostolíka, ale je to niekto, kto za nich dal všetko a urobil by to dnes znova a s rovnakým odhodlaním. Lebo ich tak veľmi miluje.

Prajem všetkým nám, rodičom i budúcim rodičom, aby sme sa nechali viesť Duchom Svätým na vlastnej ceste k Bohu, ako i na tej „sprievodcovskej“. Verím, že tak budú naše deti jedného dňa uschopnené tým istým Duchom urobiť najdôležitejšie rozhodnutie v živote – vedomé a dobrovoľné rozhodnutie pre Boha.