Liberalizmus si získal zlú povesť. V treťom desaťročí 21. storočia sa už tejto ideológii posmievajú pravicoví populisti aj ľavicoví progresivisti. A vôbec nie je prehnaný záver, ku ktorému dochádza americký politický filozof Francis Fukuyama vo svojej novej knihe Liberalism and its Discontents (Omyly liberalizmu), že „liberalizmus je dnes po celom svete vážne ohrozený“.
V tomto závere mu nebráni ani známy fakt, že pred 30 rokmi na základe Hegelovej historickej teleológie tvrdil, že pád Sovietskeho zväzu znamená „koniec ideologickej evolúcie ľudstva a univerzálnosť západnej liberálnej demokracie ako formy ľudskej vlády“. Takže sa dnes ukazuje, že dejiny sa predsa len neskončili? Čo je také zlé na liberalizme? Dá sa ešte opraviť? Alebo Fukuyama chybne prorokoval, že liberalizmus bol absolútnym okamihom dejín?
Fukuyama pripúšťa, že „existuje mnoho legitímnych spôsobov kritiky liberálnej spoločnosti“. Za pomoci parafrázovaného výroku Winstona Churchilla však ďalej trvá na tom, že „liberalizmus je najhoršou formou vlády okrem všetkých ostatných“. To, čo je vraj na liberalizme zlé, je neoliberalizmus a potom ešte myšlienka „suverénneho ja“ amerického politického filozofa Johna Rawlsa (1921 – 2002).
Vo Fukuyamovom výklade je Rawls mostom k nihilizmu a wokovstvu. Na rozdiel od lockeovsko-jeffersonovského liberalizmu, ktorý, pravda, toleroval rôzne koncepcie dobra, ten rawlsovský nesúdi rozhodnutie iných ľudí a voľbu povyšuje na prvé miesto medzi ľudskými statkami, čo má ničivé následky – kultúru narcizmu.
