Už to nie je len Orbán. Sankcie proti Rusku spochybňujú viacerí politici EÚ

Je tomu presne týždeň, čo šéf európskej diplomacie Josep Borrell priznal existenciu debaty, ktorú však chcel jedným dychom hneď v zárodku vypnúť. Borrell na okraj zasadnutia ministrov zahraničných vecí EÚ priznal, že vidí v európskych hlavných mestách rastúce pochybnosti o politike sankcií voči Rusku: „Niektorí európski lídri povedali, že sankcie sú chybou.“ Podľa Borrella už prebieha veľká dis­ku­sia o tom, či sú sankcie účinné a či nepostihujú viac EÚ ako Rus­ko. Všimnite si ten plurál, vrátim sa k nemu nižšie.

Borrell dal zároveň najavo, že diskusiu považuje za „nesprávnu“. Išiel tak ďaleko, že kolegov z členských štátov, ktorých mená pre is­totu neuviedol, obvinil z dezinformácií. Ako príklad uviedol údaj­né tvrdenie politikov EÚ, že ropné embargo viedlo k zvýšeniu ceny ropy. Podľa Borrella však cena ropy po prijatí embarga klesla a pohybuje sa v súčasnosti na rovnakej úrovni ako pred začiatkom rus­kej vojny proti Ukrajine. Ozrejmil: „Prial by som si, aby ľudia za každým svojím argumentom uviedli číslo.“ Borrell tvrdí, že rus­ké ekonomické údaje ukázali, ako dobre sankcie fungujú – napríklad sank­cie na výrobu automobilov a strojov.

Formálne môže mať Borrell v niečom pravdu: Embargo na ruskú ropu ešte naplatí, napriek tomu je ropa drahá, embargo na ruský plyn ani nie je, napriek tomu je plyn rekordne drahý. Autori sankcií si to ale príliš uľahčujú, keď negujú súvis medzi sankčnou po­li­ti­kou a politicky tak explozívnym zdražovaním: Skutočnosť, že mnohé eu­rópske krajiny chcú byť čo najviac nezávislé od ruských ener­ge­tic­kých zdrojov, nesporne mení očakávania a hýbe cenami.

Zaujímavejšie je ale niečo iné: Kto sú títo európski lídri, čo sankcie odrazu odmietajú do ta­kej miery, že sa neštítia „šíriť dez­in­formácie“?

Poznáme iba jedno meno, Viktor Orbán. Maďarský premiér urputne bo­jo­val proti ropnému em­bargu a konzistentne hlásal, že na sankcie ne­verí. Ale kto sú tí iní, čo zatiaľ iba v zákulisí spo­chyb­ňujú účinnosť sankcií, ktoré sami jednohlasne zaviedli?

Podozrenie padá medzi inými aj na vládnych politikov z nemecko­ja­zyč­né­ho pries­to­ru. Tam sa nálada totiž prudko mení. Približne po­lo­vi­ca populácie (v neutrálnom Rakúsku možno aj väčšina) odmieta v prie­skumoch po­litiku vy­zbro­jovania Ukrajiny, s podporou sankčnej po­litiky to ne­bude lep­šie. Listy čitateľov v najčítanejšom ra­kús­kom denníku Kro­nenzeitung deň čo deň bičujú bruselskú líniu voči rus­kému agresorovi, dokonca aj zaryto pro­ame­rický ne­mec­ký denník Frank­furter Allgemeine zverejňuje listy, v ktorých akademicky zdat­ní čitatelia spochybňujú účinnosť európskej taktiky.

Komentátor vplyvného Spieglu Michael Sauga síce žiada ešte dôs­led­nejší sankčný režim, ale úprimne pritom priznáva, že „doteraz tie­to opatrenia takmer neovplyvnili Putinovu schopnosť viesť vojnu, pre­tože rastúce ceny energií zároveň napĺňajú štátnu pokladnicu. Ko­laterálne škody na Západe sú o to väčšie (…)“. Kevin Kühnert, no­vý predseda vedúcej vládnej strany Nemecka SPD, hovorí verejne o „smutnej pravde“, že prípadné „zastavenie plynovodu Nord Stream 1 by nás zasiahlo viac ako Putina, a to veľmi jasne“. Nový rakúsky kan­celár, ľudovec Karl Nehammer, ktorý sa napriek 28-mi­liar­dovému protiinflačnému balíčku borí s beznádejne mizernými preferenciami, sa pokúsil pred tirolskými straníkmi o zúfalý vtip: Podľa Nehammera je potrebné uznať, že „absurdne vysoký level ná­kla­dov na energiu“ je „nepriateľom“. Na ich zníženie sú v celej Eu­ró­pe po­trebné na­lie­havé opatrenia. Svojej biednej reputácii nepomohol, keď dodal: „Ak budeme tak­to po­kra­čo­vať, máte už len dve možnosti – alkohol alebo psy­cho­tropné látky.“

Bruselská diplomacia zatiaľ nevníma výzvu tak radikálne: Niektorí mi­nistri síce po zasadnutí európskych ministrov za­hra­nič­ných vecí uz­na­li, že európska solidarita nie je neobmedzená. Ofi­ciál­ny záver však niesol rukopis Borrella a pred­sedníčky Ko­mi­sie von der Leyenovej. Vyhlásilo sa: „Sankcie voči Rusku sú trva­lé a zo­z­nam reštriktívnych opatrení sa bude neustále roz­ši­ro­vať.“

Opäť sa ukazuje, že Brusel a národné štáty vedia fungovať ako pa­ra­lelné vesmíry. V otázke neúnosného zdražovania je však prav­de­po­dobné, že národní politici budú čoskoro dobre mienené bruselské ra­dy ignorovať: Jeden premiér po druhom padne, horí im to pod zad­kom.

Vážnosť situácie ukazuje aj to, že sa zvyšuje tlak na zákaz ne­prí­jem­nej debaty: Spol­ko­vý prezident Rakúska Alexander van der Bel­len, ktorý sa len málokedy vy­jad­ruje k prak­tic­kej po­litike, sankcie obhajuje. Poslankyňa nemeckých Zelených Jamila Schäferová prichádza s pozoruhodnou novou paradigmou, že kritik sankcií nemôže byť de­mo­kratom: „Očakávam, že všetky demokratické strany nebudú spo­chy­b­ňo­vať sankcie voči Rusku a vytĺkať z toho politický ka­pitál. Ale na­prík­lad bavorský premiér Markus Söder tento konsenzus demokratov opu­s­til, keď spochybnil dôslednú politiku sankcií.“

Ten tón poznáme z čias pandémie: Kto je proti opatreniam, už nie plno­hodnotným ob­čanom. Nemecká ministerka vnútra sa už men­tál­ne pripravuje na potlačenie odporu proti sankčnej politike. Hovorí: „Samozrejme, existuje nebezpečenstvo, že tí, ktorí už v ča­soch korony vykrikovali svoje pohŕdanie demokraciou a často sa po­hybovali po boku pravicových extrémistov, sa pokúsia zneužiť prud­ko rastúce ceny ako novú mobilizačnú tému.“