Už to nie je len Orbán. Sankcie proti Rusku spochybňujú viacerí politici EÚ

Začala sa debata o účinnosti sankcií proti Rusku. Hneď po priznaní tejto debaty, zaznela výzva na jej zákaz. V mene demokracie.

Viktor Orbán s Petrom Fialom a ďalšími lídrami EÚ a NATO. Foto: Orbán/FB

Je tomu presne týždeň, čo šéf európskej diplomacie Josep Borrell priznal existenciu debaty, ktorú však chcel jedným dychom hneď v zárodku vypnúť. Borrell na okraj zasadnutia ministrov zahraničných vecí EÚ priznal, že vidí v európskych hlavných mestách rastúce pochybnosti o politike sankcií voči Rusku: „Niektorí európski lídri povedali, že sankcie sú chybou.“ Podľa Borrella už prebieha veľká diskusia o tom, či sú sankcie účinné a či nepostihujú viac EÚ ako Rusko. Všimnite si ten plurál, vrátim sa k nemu nižšie.

Borrell dal zároveň najavo, že diskusiu považuje za „nesprávnu“. Išiel tak ďaleko, že kolegov z členských štátov, ktorých mená pre istotu neuviedol, obvinil z dezinformácií. Ako príklad uviedol údajné tvrdenie politikov EÚ, že ropné embargo viedlo k zvýšeniu ceny ropy. Podľa Borrella však cena ropy po prijatí embarga klesla a pohybuje sa v súčasnosti na rovnakej úrovni ako pred začiatkom ruskej vojny proti Ukrajine. Ozrejmil: „Prial by som si, aby ľudia za každým svojím argumentom uviedli číslo.“ Borrell tvrdí, že ruské ekonomické údaje ukázali, ako dobre sankcie fungujú – napríklad sankcie na výrobu automobilov a strojov.

Formálne môže mať Borrell v niečom pravdu: Embargo na ruskú ropu ešte naplatí, napriek tomu je ropa drahá, embargo na ruský plyn ani nie je, napriek tomu je plyn rekordne drahý. Autori sankcií si to ale príliš uľahčujú, keď negujú súvis medzi sankčnou politikou a politicky tak explozívnym zdražovaním: Skutočnosť, že mnohé európske krajiny chcú byť čo najviac nezávislé od ruských energetických zdrojov, nesporne mení očakávania a hýbe cenami.

Zaujímavejšie je ale niečo iné: Kto sú títo európski lídri, čo sankcie odrazu odmietajú do takej miery, že sa neštítia „šíriť dezinformácie“?

Poznáme iba jedno meno, Viktor Orbán. Maďarský premiér urputne bojoval proti ropnému embargu a konzistentne hlásal, že na sankcie neverí. Ale kto sú tí iní, čo zatiaľ iba v zákulisí spochybňujú účinnosť sankcií, ktoré sami jednohlasne zaviedli?

Podozrenie padá medzi inými aj na vládnych politikov z nemeckojazyčného priestoru. Tam sa nálada totiž prudko mení. Približne polovica populácie (v neutrálnom Rakúsku možno aj väčšina) odmieta v prieskumoch politiku vyzbrojovania Ukrajiny, s podporou sankčnej politiky to nebude lepšie. Listy čitateľov v najčítanejšom rakúskom denníku Kronenzeitung deň čo deň bičujú bruselskú líniu voči ruskému agresorovi, dokonca aj zaryto proamerický nemecký denník Frankfurter Allgemeine zverejňuje listy, v ktorých akademicky zdatní čitatelia spochybňujú účinnosť európskej taktiky.

Komentátor vplyvného Spieglu Michael Sauga síce žiada ešte dôslednejší sankčný režim, ale úprimne pritom priznáva, že „doteraz tieto opatrenia takmer neovplyvnili Putinovu schopnosť viesť vojnu, pretože rastúce ceny energií zároveň napĺňajú štátnu pokladnicu. Kolaterálne škody na Západe sú o to väčšie (...)“. Kevin Kühnert, nový predseda vedúcej vládnej strany Nemecka SPD, hovorí verejne o „smutnej pravde“, že prípadné „zastavenie plynovodu Nord Stream 1 by nás zasiahlo viac ako Putina, a to veľmi jasne“. Nový rakúsky kancelár, ľudovec Karl Nehammer, ktorý sa napriek 28-miliardovému protiinflačnému balíčku borí s beznádejne mizernými preferenciami, sa pokúsil pred tirolskými straníkmi o zúfalý vtip: Podľa Nehammera je potrebné uznať, že „absurdne vysoký level nákladov na energiu“ je „nepriateľom“. Na ich zníženie sú v celej Európe potrebné naliehavé opatrenia. Svojej biednej reputácii nepomohol, keď dodal: „Ak budeme takto pokračovať, máte už len dve možnosti – alkohol alebo psychotropné látky.“

Bruselská diplomacia zatiaľ nevníma výzvu tak radikálne: Niektorí ministri síce po zasadnutí európskych ministrov zahraničných vecí uznali, že európska solidarita nie je neobmedzená. Oficiálny záver však niesol rukopis Borrella a predsedníčky Komisie von der Leyenovej. Vyhlásilo sa: „Sankcie voči Rusku sú trvalé a zoznam reštriktívnych opatrení sa bude neustále rozširovať.“

Opäť sa ukazuje, že Brusel a národné štáty vedia fungovať ako paralelné vesmíry. V otázke neúnosného zdražovania je však pravdepodobné, že národní politici budú čoskoro dobre mienené bruselské rady ignorovať: Jeden premiér po druhom padne, horí im to pod zadkom.

Vážnosť situácie ukazuje aj to, že sa zvyšuje tlak na zákaz nepríjemnej debaty: Spolkový prezident Rakúska Alexander van der Bellen, ktorý sa len málokedy vyjadruje k praktickej politike, sankcie obhajuje. Poslankyňa nemeckých Zelených Jamila Schäferová prichádza s pozoruhodnou novou paradigmou, že kritik sankcií nemôže byť demokratom: „Očakávam, že všetky demokratické strany nebudú spochybňovať sankcie voči Rusku a vytĺkať z toho politický kapitál. Ale napríklad bavorský premiér Markus Söder tento konsenzus demokratov opustil, keď spochybnil dôslednú politiku sankcií.“

Ten tón poznáme z čias pandémie: Kto je proti opatreniam, už nie plnohodnotným občanom. Nemecká ministerka vnútra sa už mentálne pripravuje na potlačenie odporu proti sankčnej politike. Hovorí: „Samozrejme, existuje nebezpečenstvo, že tí, ktorí už v časoch korony vykrikovali svoje pohŕdanie demokraciou a často sa pohybovali po boku pravicových extrémistov, sa pokúsia zneužiť prudko rastúce ceny ako novú mobilizačnú tému.“