Uprostred augusta slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Máme možnosť kontemplovať toto tajomstvo, ktoré nám hovorí, že Ježišova a naša Matka prebýva večne, a teda i v tejto chvíli, v nebeskej sláve vo svojom ľudskom tele.
Všetky mariánske dogmy navzájom súvisia a jedna na druhú nadväzujú. Žiadna z nich nie je „objavom“ svojej doby, ale prejavením sa a potvrdením zmýšľania rozumu a sŕdc mnohých generácií kresťanov predchádzajúcich jej vyhlásenie. Poklad viery zverený apoštolom sa postupne otvára podľa stupňa schopnosti nášho „porozumenia“. Ježiš, odchádzajúc zo sveta, svojim prisľúbil, že Duch ich neskôr o všetkom poučí, lebo „teraz“ by všetko nezniesli. V chronologickej postupnosti definícií právd našej viery môžeme teda vidieť míľniky duchovného vývinu spoločnosti. Nielen náboženského, ale duchovného, so všetkým, čo spadá do pôsobnosti ľudského ducha, s kultúrou aj so zmyslami vnímateľnými plodmi myslenia.
Už dlho v oblasti humanitných vied pociťujem absenciu niečoho, čo by sme mohli nazvať duchovnými dejinami, v našom prípade duchovnými dejinami Slovákov a Slovenska, disciplínou, ktorá by bola poľom pôsobnosti veriaceho historika, ktorý chce a dokáže zjavené pravdy plne integrovať do svojho myslenia o dejinách. Dnes azda už dozrel čas na to, aby sme sa nebáli vykročiť z „bezpečnej“ zóny vytýčenej osvietenstvom a pozitivizmom, pojať čisto ľudsky bohatstvo vedeckej historiografie ostatných dvoch, troch storočí s vedomím a opätovným (po troch storočiach) uznaním Božieho pôsobenia v dejinách. Veď prečo by sa humanistika mala zdráhať toho tajomného a nepoznaného, ktoré sa dnes opäť čoraz častejšie priznáva aj v prírodných vedách?
Jedným z najsilnejších vektorov duchovných dejín Slovenska, podobne ako u mnohých iných národov Európy, je nepochybne mariánsky kult. Žiaľ, súčasnosť vidí v tejto úcte sotva viac než jednu z podôb ľudovej zbožnosti. Málokto vie, že mariánska úcta je vpísaná nielen v náboženskej praxi nášho národa, ale je nerozlučne spätá aj s výškami jeho intelektuálneho života a rastu. V prvej polovici 18. storočia kulminovala mariánska literárna (dominantne latinská) tvorba na Slovensku: básne, kázne, traktáty, elógiá, chváloreči,... Avšak v našej krajine, ktorá sa nazývala kráľovstvom nielen uhorským, ale aj mariánskym, Máriin obraz zanechal stopu taktiež v živote politickom, hospodárskom (obraz Bohorodičky na slovenskej korune mal predchodcu už na uhorských florénoch) i akademickom. Na starej Trnavskej univerzite nik nemohol získať akademický titul bez toho, žeby sa bol pod prísahou zaviazal ctiť si panenskú Matku.
