Rakúšania sú proti vyzbrojovaniu Ukrajiny, polovica žiada referendum o sankciách

Dá sa to vyjadriť aj tak, že Rakúšania chcú žiť na ostrove. Až 75 percent Rakúšanov je proti vyzbrojovaniu Ukrajiny, 40 – 52 percent proti sankciám proti Rusku.

Ilustračné foto: Karl Nehammer/FB

Výrok, že Rakúsko je „ostrovom blažených“, sa pripisuje pápežovi Pavlovi VI. Ten síce nazval malú neutrálnu republiku v pôvodnom znení isola felice („šťastný ostrov“), ale dlhoročný „slnečný kráľ“ Rakúska, sociálny demokrat Bruno Kreisky, si pápežov údajný výrok po svojom prisvojil – a tak sa Rakúšania začali vnímať ako blažený národ žijúci na šťastnom neutrálnom ostrove.

Táto mentalita sa naplno prejavuje v postojoch k prebiehajúcej vojne: Napríklad štyria z desiatich Rakúšanov si myslia, že Rakúsko by sa malo usilovať v rámci EÚ o priateľskejšiu politiku voči Rusku. Podpora Ukrajiny zbraňami, za ktorú sa v Nemecku vyslovuje približne polovica obyvateľstva, je v Rakúsku úplné tabu: 50 percent Rakúšanov je kategoricky proti vojenskej podpore Ukrajiny, 25 percent skôr proti. Iba desať percent je skôr za vyzbrojovanie Ukrajiny a mizerných päť percent je jednoznačne za.

Na porovnanie: Dokonca aj v tradične najviac proruskej krajine EÚ, v Bulharsku, je 30 percent za vojenskú pomoc Ukrajine. Rakúsky politik, ktorý by sa vyslovil za vstup krajiny do NATO, by si podpísal rozsudok smrti. Fínska premiérka môže od radosti tancovať, koľko chce, tu ju nikto napodobňovať nebude. Špecifikum je aj to, že Putinova invázia emóciami Rakúšanov veľmi nelomcovala. Kým Fíni a Švédi sa okamžite rozhodli pre vstup do NATO, rakúska neutralita je obľúbenejšia ako kedysi. Výstižný detail: Zvyšní neutrálni členovia EÚ sú dnes už iba tri ostrovné štáty Írsko, Cyprus a Malta. Rakúsko sa tak definitívne stalo štvrtým ostrovom.

Má to svoj kontext. Rakúsko vďačí za svoju slobodu a neutralitu oknu príležitosti, ktoré sa otvorilo po smrti Stalina. Nový sovietsky vodca Nikita Chruščov chcel ukázať Západu, že sa s ním dá dohodnúť. Sovietska okupácia východného Rakúska v rokoch 1945 – 1955 síce nebola žiadnym lízaním medu, Rakúšania však od stiahnutia Červenej armády mali prevažne pozitívne skúsenosti s Rusmi. Vzťahy boli nadštandardne dobré. Pred februárovou inváziou dostávali až traja bývalí kancelári plat z Moskvy a z Nur-Sultanu.

Aj preto sa pri vypuknutí vojny ukázalo, že Rakúsko je ekonomicky zraniteľnejšie ako väčšina európskych krajín. Zelená ministerka Leonore Gewesslerová síce tvrdí, že už dokázala zredukovať rakúsku závislosť od ruského plynu z 80 na 50 percent, mnohí ale spochybňujú jej čísla, veď Rakúsko je vnútrozemský štát bez možnosti zriadenia LNG-terminálu, no a aj podľa Gewesslerovej musí Rakúsko ešte do roku 2027 nakupovať ruský plyn.

Ministerka Leonore Gewesslerová. Foto: Leonore Gewessler/FB

Boli to manažéri a politici takmer všetkých strán, ktorí dostali krajinu do tejto šlamastiky. Spomeňme len jedno meno: Rainer Seele, šéf čiastočne štátnej ropnej spoločnosti OMV. Predchodca tohto nemeckého manažéra, Rakúšan Gerhard Roiss, sa ešte snažil znížiť závislosť od Ruska: Vidieť to bolo na vedúcej role, ktorú OMV vtedy (spolu s Európskou komisiou) zohrala pri projekte plynovodu Nabucco, ktorým by sa mal prepravovať azerbajdžanský, turkménsky a možno kedysi aj iránsky plyn do strednej Európy – vždy obchádzaním Ruska. Nabucco stroskotal, Roiss padol a Seele stavil výlučne na spoluprácu s Gazpromom. Dokonca zrušil zabehnuté plány diverzifikácie. Seele predčasne predĺžil zmluvy s Gazpromom z roku 2028 na rok 2040, jedna doložka predpokladá, že OMV musí platiť aj v prípade, že neprevezme dodávku. Už vtedy sa šepkalo, že Seele, ktorý Moskvu navštevoval niekoľkokrát ročne v sprievode rakúskych kancelárov a ministrov, bol priamym nominantom „Petrohradu“, teda Putina. Pred vojnou to málokomu vadilo – veď Seele vedel zohnať lacný ruský plyn. A netajil sa tým, že to bola jeho hlavná stratégia.

Vľavo: Gerhard Roiss, vpravo Rainer Seele. Foto: UNIDO - Vienna Energy Forum 2013/wikimedia, Bundesministerium für Europa, Integration und Äußeres - Austrian Leadership Programs/wikimedia CC BY 2.0 CC BY 2.0

OMV po 24. februári opäť otočil stratégiu o 180 stupňov. Spoločnosti sa pre šialené ceny ropy a plynu darí zhruba tak, ako to poznáte aj na Slovensku, v prvom štvrťroku sa strojnásobil prevádzkový zisk (CCS EBIT) na 2,62 miliardy eur, v druhom štvrťroku na rekordných 2,9 mld. Zároveň je ale (podľa niektorých kritérií) najväčšia rakúska spoločnosť v hlbokej kríze. Po dosť záhadnej nehode, pri ktorej boli dvaja zamestnanci zranení, funguje jediná rakúska rafinéria v Schwechate iba na 20 percent. Nehoda sa stála 3. júna, oprava bude dokončená až do konca septembra alebo októbra, škoda sa odhaduje na 240 miliónov eur. Doplatia na to zákazníci: Keďže Schwechat minimálne štyri mesiace nevyrába diesel ani vykurovací olej, zvyšuje to ceny ešte viac.

K tomu ešte tri čísla: Cena elektriny sa za rok zvýšila jedenásťnásobne, hodnota vodných elektrárni rakúskej skupiny Verbund sa zvýšila o 15 miliárd eur a kým Rakúšania „v normálnom roku“ zvyčajne pošlú za ruský plyn do Moskvy 1 – 2 miliardy eur, v tomto roku sa môže táto suma vyšplhať až na desať miliárd eur.

A tu si začali Rakúšania klásť otázky ako: Či sankcie Európskej únie voči Rusku dosahujú svoj cieľ, alebo či pre ne nevykrvácajú zbytočne pre vojnu práve obyvatelia rakúskeho ostrova, ktorí vojnu aj tak neovplyvňujú. Verejná mienka sa proti sankciám otočila už na konci jari.

Samozrejme, tá téma je zložitejšia, iba krčmoví analytici v nej majú jasno. Je ťažké zmerať, aký veľký je podiel sankcií na zvýšenej inflácii. Významnú úlohu pri explózii cien elektrickej energie zohráva bezpochybne princíp Merit-Order, t.j. naviazanie ceny elektriny na cenu najdrahšieho výrobcu – v tejto chvíli na plynové elektrárne. Hoci tri štvrtiny výroby rakúskej elektriny pochádza z obnoviteľných zdrojov, všetky rakúske domácnosti platia cenu za plyn. Táto časť zdražovania je načisto umelá. Je možné Merit-Order politickým rozhodnutím zrušiť, žiadna stredoeurópska vláda však na to ešte nenašla odvahu. Zatiaľ sa o tom iba debatuje.

Hybnou silou diskusie je sociálnodemokratický exkancelár Christian Kern, pred vojnou člen dozornej rady ruských železníc. Odkedy sa Kern v roku 2018 nedôstojným spôsobom stiahol z politiky, má povesť urazenej princeznej. Teraz – keďže podniká v oblasti energetiky – je späť. Bičuje vládnych politikov za ich „bullshit populizmus“, bičuje sám seba za svoj vlastný populizmus počas kancelárovania, varuje pred deštruktívnym vplyvom týchto cien energie a navrhuje radikálne riešenie – dočasné znárodnenie energetických spoločností.

Rakúska vláda je v beznádejnej situácii. Vládne strany – ľudovci z ÖVP a Zelení – vykazujú mizerné preferencie, ľudovci v niektorých prieskumoch dokonca prepadli na tretie miesto. Po odchode ich niekdajšieho „mesiáša“ Sebastiana Kurza je neschopnosť jeho rýchlo sa meniacich nástupcov príliš na očiach. Výsledkom babráctva ÖVP je, že v Rakúsku sa vytratila pravicová väčšina, ktorá tu desaťročia bola. Keby boli v nedeľu voľby, zvíťazila by skrz-naskrz progresívna koalícia sociálnych demokratov, Zelených a liberálno-progresívnych NEOS.

Christian Kern v Bratislave. Foto: Michal Svítok/TASR

Ako už v časoch pandémie, aj teraz slabá a nedôveryhodná vláda stavia na tú istú kartu – chce si občanov kúpiť. V júni vyhlásila asi najväčší protiinflačný balíček v Európe – úľavy pre občanov vo výške 28 miliárd eur. Ak to prerátame na obyvateľa, je to približne päťnásobok sumy, ktorú nemecká vláda doteraz minula na protiinflačný boj. Všetky rakúske domácnosti čoskoro dostanú peknú hotovosť na účet, v prípade páru s dvomi deťmi 1 500 eur. Imidž vlády je však už tak pošramotený, že jej ani vyhadzovanie peňazí z helikoptéry nepomáha. Preferencie nešli ani trochu hore.

Hlavným bojiskom o priazeň Rakúšanov je téma protiruských sankcií. Pre politikov, ktorí chcú byť milovaní, je to lákavá téma. Na téme získajú aj neutralisticko-proruskí Slobodní, ktorí chcú sankcie ako celok zrušiť. A idú ďalej. Podľa jedného prieskumu súhlasí už 44 percent Rakúšanov s požiadavkou tejto pravicovo-populistickej opozičnej strany: Aby bolo o sankciách proti Rusku vyhlásené referendum.

Ak sa spýtate Rakúšanov na ich názor na sankcie proti Rusku, tak len 25 percent s nimi úplne súhlasí, ďalších 21 percent väčšinou súhlasí, 40 percent bolo proti sankciám, 18 percent väčšinou, 22 percent rozhodne (prieskum agentúry Market). Z prieskumu pravicového-proruského internetového denníku Exxpress vyplýva už jednoznačná väčšina proti sankciám: 52 percent je proti, iba 35 za. Treba ale vedieť, že otázka bola formulovaná tendenčne: „Mali by sa sankcie zrušiť, pretože škodia Rakúsku viac ako Rusku?“

V každom prípade je zaujímavé, že iba voliči dvoch najmenších parlamentných strán sa jednoznačne vyslovili za pokračovanie sankčného režimu: opoziční progresívci z NEOS (51 percent) a vládni Zelení (71 percent). Rovnako ako v Nemecku, sú Zelení aj v Rakúsku úderkou, ktorá chce ruského agresora čo najviac potrestať.

Ľudovci v tom majú nejasno. Šéf Hospodárskej komory Harald Mahrer bol prvým ľudovcom, čo verejne spochybnil sankcie: Tvrdil, že pri zavedení sankcií sa „uvažovalo iba jednou mozgovou hemisférou“. Ako príklad uviedol obchod s ruskou ropou: „Tá sa vo veľkom nakupuje v Indii a cez okľuky končí – s príslušnou prirážkou – opäť v západných priemyselných krajinách.“ Zelený minister Johannes Rauch bol Mahrerovými výrokmi „zhrozený“.

Ako druhý sa odvážil hajtman spolkovej krajiny, v ktorej majú Slobodní svoju tradičnú baštu – Horného Rakúska. Kým ostatní hajtmani z ÖVP už len koalujú so Zelenými, Stelzer je ako posledný v koalícii so Slobodnými. Okrem toho musí myslieť aj na významný hornorakúsky priemysel.

Stelzer označil sankcie za v zásade správne, ale tvrdil, že nič nie je pevne stanovené: „Sankcie sa musia vždy skúmať s ohľadom na jednu otázku: Slúžia hlavne na dosiahnutie mieru, alebo si už väčšinou škodíme? Sankcie na zabezpečenie mieru tiež znamenajú, že za ne zaplatíme určitú cenu. Nie je to klinicky čisté, obratom nás to ovplyvňuje. Priemysel, pracovné miesta a náklady na energiu. Myslím si, že v súčasnosti je to ešte stále v dobrej rovnováhe, ale čoskoro by sa mal dosiahnuť pokrok smerom k dosiahnutiu mieru.“ Skôr ako sa „sociálna rovnováha začne narúšať,“ žiadal Stelzer, „musíme, samozrejme, premýšľať o tom, či by sa tá alebo oná v súčasnosti účinná sankcia mala naďalej uplatňovať, alebo či je potrebné ešte zlepšiť jej presnosť.“ Predseda hornorakúskych Zelených Stefan Kaineder reagoval, ako ináč, zhrozene: „Teraz, keď sankcie voči Rusku nadobúdajú plnú účinnosť, považujem ich spochybňovanie za vážnu chybu.“

Stelzera však podporil nový tirolský hajtman Anton Mattle, ktorý má 25. septembra voľby, smeruje k bezprecedentnému debaklu a chytá sa každej slamky. Povedal: „Zhodnotenie sankcií bude a musí byť vždy možné v rámci rokovaní európskych premiérov.“

Na pochopenie týchto procesov je potrebné povedať, že hajtmani sú v Ľudovej strane mocipáni. Iné to bolo len pod Kurzovým vedením, od jeho pádu sa všetko vrátilo do starých koľají. Napríklad už desaťročia platí nepísané pravidlo, že iba dôverný človek dolnorakúskeho hajtmana sa môže stať spolkovým ministrom vnútra. Aj kancelár z radov ÖVP musí vo všetkých dôležitých otázkach konzultovať hajtma-nov. Tí síce nemajú žiadnu kompetenciu v zahraničnej politike, no keď sú ich volebné vyhliadky ohrozené, vyjadrujú sa so suverénnou samozrejmosťou aj k sankčnej politike Európskej únie.

Súčasný kancelár Karl Nehammer, ktorý je sám podozrivý zo skeptického postoja k sankciám, bol nejaký ten čas ticho, na otvorení fotovoltaickej elektrárne v bezslnečnom Tirolsku napokon reagoval na protisankčné ťaženie hajtmanov. Povedal, že nevidí v strane nejednotný postoj k sankciám a „žiadny rozpor“ medzi Stelzerom a Mattlem a spolkovou vládou. Kancelár si „pozorne“ prečítal rozhovory hajtmanov a našiel tam jasné potvrdenie, že sankcie sú nevyhnutné: „Pretože vojnu v Európe nemožno akceptovať. To musí byť jasný odkaz.“ V rovnakej miere je však „potrebné, správne a legitímne“ vždy vyhodnocovať, či sú sankcie „presné“ – teda či zasahujú tvrdšie „agresora" alebo tých, ktorí ich ukladajú.

Hovoril tak, aby vlk zostal sýty a koza celá. Európskym zástancom tvrdej línie voči Rusku musí najneskôr odteraz byť jasné, že nemôžu rátať s podporou Rakúskej republiky. Lebo tá leží na ostrove.