Už od prvých dní vojny boli poľské umelecké zbierky bojiskom o sféru vplyvu medzi predstaviteľmi najvyšších orgánov tretej ríše: Reichsführerom-SS Heinrichom Himmlerom, poľným maršalom Luftwaffe Hermannom Göringom a Hansom Frankom, generálnym guvernérom na území okupovaného Poľska. V západnej časti Poľska, ktorá bola pričlenená do ríše, pôsobil úrad zriadený Göringom – Haupttreuhandstelle Ost, zatiaľ čo Generálny gubernát, vytvorený z okupovaných území, bol poľom pôsobenia špeciálneho komanda Einsatzkommando Paulsen, ktoré pôsobilo v rámci organizácie Ahnenerbe. Tá bola zriadená Himmlerom, špeciálnym splnomocnencom pre súpis a ochranu umeleckých diel a kultúrnych pamiatok dr. Kajetanom Mühlmannom, ktorého vyslal do Krakova Göring, špeciálnym splnomocnencom Hitlera pre zriadenie múzea Führera v Linzi dr. Hansom Posse a napokon samotným generálnym guvernérom Hansom Frankom, ktorému sa nepáčila aktivita všetkých ostatných jednotiek zapojených do rabovania umeleckých diel.

Nemci vedome porušili ustanovenia Haagskeho dohovoru, usilovali sa rabovanie prezentovať ako legálne. Na poľských územiach, zaradených do tretej ríše, ako aj v Generálnom gubernáte boli vydané obežníky a nariadenia o rekvirácii umeleckých diel zo súkromných, cirkevných a verejných zbierok. V porovnaní so západnou Európou treba povedať, že toto rabovanie z verejných zbierok bolo udalosťou bez precedensu a neuskutočnilo sa v žiadnych iných okupovaných krajinách, ako napríklad v Holandsku alebo Francúzsku. Osoby priamo zapojené do tohto postupu neboli vybrané náhodne, boli to titulovaní nemeckí a rakúski historici, historici umenia a archeológovia, zamestnanci múzeí, univerzít a výskumných ústavov.

Činnosť okupanta na poľskom území sa riadila myšlienkou Josepha Goebbelsa: „Poľský národ nie je hodný volať sa kultúrnym národom.” Ničenie poľskej kultúry sa uskutočnilo aj prostredníctvom jej zámerného znehodnotenia. Nemci sa snažili doložiť závislosť poľského umenia, ktoré sa vyvíjalo na poľskom území, od nemeckého umenia, prípadne jeho malej umeleckej hodnoty. V úvode katalógu Sichergestellte Kunstwerke im Generalgouvernement, ktorý bol zhrnutím práce Mühlmannoveho tímu a obsahoval opis viac ako 520 najcennejších umeleckých diel rekvirovaných z poľských zbierok, možno čítať: „Zdá sa zbytočné hovoriť o nezávislom vývoji poľskej kultúry v historických obdobiach. Existuje tvorba s nemeckými znakmi, môžeme nájsť aj holandské alebo flámske diela, ktoré svojím duchom a charakterom nevyjadrujú nič iné ako nemeckú podstatu a silu nemeckej kultúry.”

Keď prišiel v novembri 1939 do Poľska dr. Hans Posse, riaditeľ Gemäldegalerie v Drážďanoch a Hitlerov špeciálny splnomocnenec pre výstavbu múzea Führera v Linzi, s posmechom napísal: „V Krakove a Varšave som mal možnosť navštíviť verejné a súkromné zbierky a aj cirkevný majetok. Kontrola potvrdila môj dohad, že okrem umeleckých diel najvyššieho radu, ktoré v Nemecku už poznáme, to znamená oltára Wita Stwosza a oltárnych obrazov Hansa Süssa z Kulmbachu z Mariánskeho kostola v Krakove, Rafaela, Leonarda a Rembrandta zo zbierok Czartoryských a niekoľkých exponátov z Národného múzea vo Varšave, tu nie je veľa exponátov, ktoré by rozšírili nemeckú zbierku maliarstva.”

Popri inštitucionalizovanom a rozsiahlom nemeckom rabovaní boli aj nedokumentované rekvirácie nemeckých hodnostárov a ich rodín, ktoré si brali umelecké diela napríklad na výzdobu kancelárií a bytov. V roku 1944 vedomie blížiacej sa porážky Nemecka a blížiaci sa východný front priniesol novú vlnu rabovania – bežné krádeže, ktoré vykonávali aj radoví vojaci.

Takto bolo okrem plánovanej rabovacej akcie vyrabovaných a prevezených do ríše mnoho umeleckých diel zo zbierky Národného múzea vo Varšave a ďalších poľských zbierok vrátane súkromných.

Nemecko nebolo jedinou krajinou, ktorá ničila a rabovala poľský kultúrny majetok. Na východnom území Poľska, ktoré bolo pripojené k Sovietskemu zväzu, bol skonfiškovaný súkromný majetok, prázdne kostoly boli premenené na sklady a umelecké diela evakuované na východné územia zo stredného a západného Poľska prevzala Červená armáda. Druhou etapou sovietskeho rabovania bola ofenzíva na východnom fronte, po ktorej nasledovali trofejné brigády. Tieto jednotky zložené zo špecialistov rôznych oblastí umenia boli určené na kompenzáciu strát ZSSR, ktoré Nemci spôsobili po vypuknutí nemecko-sovietskej vojny. Čoskoro sa však ukázalo, že plánované odškodnenie sa zmenilo na obyčajnú brutálnu lúpež, ktorá nešetrila ani poľské pamiatky. Nemecké sklady rabovaných umeleckých diel boli anektované Sovietmi. Niektoré z týchto predmetov sa neskôr, presnejšie v čase Poľskej ľudovej republiky, vrátili ako dary od „bratského sovietskeho národa”, ale mnohé stále ležia v skladoch ruských múzeí.

Rozsiahla a zámerná lúpež poľských umeleckých diel nemeckými a sovietskymi okupantmi zanechala trpký pocit straty v poľskej kultúre. Straty, ktorá napriek uplynutiu viac ako 80 rokov od vypuknutia druhej svetovej vojny, je stále citeľná a bolestivá. Databáza vojnových strát vedená Ministerstvom kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky počíta takmer 66 000 predmetov, čo je zlomok odhadovaných 516 000 stratených diel. Poľské ministerstvo kultúry pokračuje v úsilí o dokumentovanie, pátranie a získanie stratených umeleckých diel späť, čím nadväzuje na aktivity poľských múzejníkov, archivárov a knihovníkov, ktorí už v septembri 1939 začali inventarizáciu strát v zbierkach, archívoch a knižných fondoch. Minister kultúry v rámci špeciálneho programu každoročne poskytuje finančné prostriedky na výskum o stratených zbierkach. Od roku 2017 sa v dôsledku týchto činností podarilo obohatiť databázu vojnových strát o takmer 3 000 zápisov doteraz neidentifikovaných predmetov, ktoré boli stratené počas druhej svetovej vojny. Informácie obsiahnuté v databáze sú základom pre hľadane a reštitúciu umeleckých diel stratených počas vojny.

Reštitučné akcie vedené Ministerstvom kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky a mnohé informačné a vzdelávacie projekty realizované v priebehu uplynulých rokov prispievajú k zvýšeniu povedomia o problematike vojnových strát. Merateľným účinkom týchto činností je zvýšenie množstva informácií o možnom mieste skladu kultúrnych majetkov a, žiaľ, len niekedy aj gesta ľudí, ktorí odovzdajú do materských zbierok diela, ktoré ukradli ich predkovia. Takto urobil nemecký občan, ktorý vrátil obraz Franciszka Mrażka Pri piecke, ktorý počas druhej svetovej vojny ukradol jeho starý otec umiestnený ako dôstojník Wehrmachtu v paláci v Spale. Koncom roka 2018 sa do zbierky Národného múzea vo Varšave vrátil aj červenofigurový léhythos – antická nádoba, ktorú ukradla nacistická vláda a späť ju odovzdala súkromná majiteľka z Nemecka. Kunstgewerbemuseum v Drážďanoch zasa vrátilo do Múzea paláca kráľa Jána III. vo Wilanowe stôl a skriňu v čínskom štýle, identifikované ako poľské vojnové straty na základe výskumu pôvodu vedeného odborníkmi z drážďanského múzea.

Aj keď sú tieto jednotlivé prípady povzbudivé, treba pamätať na to, že je to kvapka v mori ukradnutých kultúrnych majetkov, skladovaných a často aj ukrytých v súkromných zbierkach. Len zmena stanoviska vlády a zmeny v legislatíve krajín ako Nemecko, kde sú ukradnuté diela stále skladované a vystavené, môžu spôsobiť, že občania týchto krajín budú musieť vrátiť tieto predmety do ich materských zbierok.

Nezabúdajme a hovorme nahlas, že prípady rabovania kultúrneho majetku nie sú premlčané, nielen v etickom a morálnom rozmere, ale aj podľa medzinárodného práva. Vzhľadom na osobitú povahu umeleckých diel a ich nehmotnú hodnotu, odovzdanie ukradnutých predmetov na miesto, odkiaľ boli rabované, je najvhodnejšia forma nápravy, nezávislá od riešení, ako sú reparácie, digitalizácia alebo robenie kópií. Reštitúcia je trvalý a nekončiaci sa proces a poľský štát sa nikdy nezastaví v jeho realizácií.

V novej dobe reštitúcií kultúrneho majetku, v poslednom období napríklad vrátenia zabaveného koloniálneho majetku do krajín jeho pôvodu, ktoré realizujú západoeurópske múzea, nesmieme zabúdať aj na reštitúcie umeleckých diel rabovaných počas druhej svetovej vojny. Ani tie stále nie sú uzavreté.

Text uverejnený spoločne s poľským mesačníkom Wszystko co Najważniejsze v rámci historického projektu s Inštitútom národnej pamäti (IPN) a Poľskou národnou nadáciou.