Jeden z výstižných názvov dneška je pomenovanie postoptimistická doba.
Opúšťa nás nadšenie z veľkého, najmä technického pokroku, rúcajú sa nám mnohé istoty. To, čo platilo včera, neplatí dnes, to, čo včera niečo znamenalo, dnes neznamená veľa. To, čo sme včera pokladali za moderné a pokrokové, nám dnes prináša vážne problémy. To, čo bolo včera vyhlásené za zastaralé a nemoderné, dnes znovu objavujeme ako niečo veľmi dôležité. Obzvlášť citlivo tieto paradoxy doby vnímame v živote detí.
Na jednej strane je spoločnosť na deti a k deťom veľmi citlivá. Deklaráciu práv dieťaťa prijalo VZ OSN v roku 1989, Slovenská republika ho ratifikovala v roku 2016. Deklarácia priniesla do sveta detí veľa posunov k lepšiemu. V súčasnosti majú podstatne lepšiu zdravotnú starostlivosť, kvalitnejšie školstvo, možnosti rozvoja, materiálny dostatok a výživu lepšiu ako v minulosti. Napriek tomu však posledné správy UNICEF-u prinášajú znepokojujúcejšie informácie, akoby dosiahnuté úspechy ničili nové hrozby.
Ostaňme na Slovensku. Aj u nás sa deťom žije podstatne lepšie ako v minulosti. Majú veci, o ktorých generácie pred nimi snívali. Optimizmus nás však prechádza, keď sa na ich situáciu pozrieme zblízka. Najmä keď začneme sledovať ich duševné zdravie. Preplnené čakárne u psychológov, psychiatrov, výrazný nárast štatistík duševných porúch a problémov, najmä po neúmerne dlhej izolácii počas pandémie, v nás vzbudzujú čoraz väčšie obavy. Osobitne výrazne rastú všetky typy závislostí, úzkosti, depresie, počty pokusov i reálnych samovrážd detí. Je neúnosné, že podľa posledných štatistík trpí dnes nejakou formou depresie každé piate dieťa.
