Spievanka Podhradská: Nie je ľahké byť vždy radostným človekom, ale je to môj cieľ

Situácia s pandémiou je za uplynulé týždne dosť vyhrotená. Okrem iných oblastí je momentálne na kolenách aj kultúra. Ako zvládate toto obdobie? 

Miestami je to ťažké prijať. Na poslednom živom koncerte diváci odspievali poslednú pesničku za nás, pretože my sme sa s Rišom rozplakali. Vedeli sme, že živé vystúpenia sa odkladajú na neurčito. V marci sme mali mať premiéru nového vystúpenia, ktoré sme sprostredkovali online. Avšak teraz, už po takmer roku, sú deti obrazovkami presýtené a o online vystúpenia už nie je až taký enormný záujem. Za rok 2020 sme urobili šesť online vystúpení s celkom novým programom, čo je šialené. Koncert naživo je vždy jedinečný zážitok. To momentálne nie je možné. Chýba nám to. Asi to pochopia iba sami umelci, čo to znamená nemôcť vystupovať, keď cítime, že sme boli na to stvorení. 

Prevláda vo vás strach o budúcnosť alebo zažívate aj trochu oddychu po rokoch koncertovania?

V podstate všetko dokopy. Každý na začiatku prežíval strach. Ale našťastie sme to celkom dobre spracovali a keďže sme veriaci, odovzdali sme to Pánu Bohu a modlíme sa za chorých aj za nás. Dodržiavame poctivo pravidlá, ani teraz počas lockdownu sa s nikým nestretávame. Čo sa týka Spievankova, mala som potrebu pomôcť deťom pochopiť tieto časy im blízkym jazykom. Veľmi rýchlo sme zareagovali online. Zložili sme aj pesničku Korona song. 

Čo vám teda korona dala a vzala?

Korona nám vzala vystúpenia naživo a obmedzila nám kontakt s deťmi naživo. Ja som spoločenský tvor a chýba mi osobný kontakt s priateľmi. Na druhej strane, mám viac času a energie na aktivity, ktoré som roky odkladala a tiež boli dôležité. Pandémia mi dala priestor na ešte hlbšie spoznanie sa a to ma obohatilo. Usporiadala som si v sebe moje vnútorné prežívanie a aj čo chcem pracovne. 

Ste vzorom pre mnohé deti, ktoré vás sledujú. Aké je hlavné posolstvo, ktoré im chcete odovzdať?

Radosť. V tom je zahrnuté všetko. Nie je ľahké byť vždy radostným človekom a ja som si to sama dala za svoj cieľ. Nezávisle od okolností a mojich predstáv chcem v láske, porozumení a prijímaní druhých nájsť svoj priestor, kde budem spokojná a zároveň aj radostná. Chcela by som cez moju tvorbu priniesť deťom radosť v akejkoľvek situácii.

Čo ste sa za roky práce s deťmi od nich naučili? 

Neustále sa učím bezprostrednosti, prirodzenosti, úprimnosti a tiež prežívať daný moment. Deti žijú tu a teraz. 

Nerozmýšľali ste niekedy nad tým, že by ste sa v Spievankove venovali deťom s mentálnym či fyzickým znevýhodnením? 

Áno, pretože mám v rodine sesternicu, ktorá je mentálne postihnutá. Aj keď je už dospelá, vyrastali sme spolu. Mám k takým deťom blízko a rozmýšľala som o tom, ale nie je to v stave aktuálneho riešenia. Myslím si, že ešte len príde ten správny čas. V minulosti sme už aj mali kampaň so sluchovo znevýhodnenými. Minulý rok to bolo zas pre Svetielko nádeje, malých onkologických pacientov. Boli sme im urobiť aj koncert. Veľmi sa nevie, že niečo robíme pre takéto deti, pretože o tom nerozprávame.

Aké novinky chystáte pre vašich divákov?

Snažíme sa detičkám prinášať vždy nové veci. Aktuálne vytvárame novú aplikáciu, ktorú naplníme obsahom s programom, ktorý sme doposiaľ vytvorili. Bude k dispozícii zhruba za mesiac aj s našou novinkou Angličaninou a súčasťou budú nové videá a ďalšia tvorba, ktorá ešte len vznikne. Takýmto spôsobom chceme pomôcť sebe aj deťom zvládnuť túto situáciu. Nezúfame si. Hľadáme nové možnosti a formy, ako sa k deťom priblížiť a zároveň nájsť spôsob, aby naša firma prežila, keďže príjem, pochopiteľne, klesol. Celú situáciu môžeme iba prijať a postaviť sa k tomu aktívnym postojom. Alebo sa ľutovať, a to my nechceme.

S Richardom Čanakym alias Zahrajkom tvoríte nerozlučnú dvojicu. Nemáte zo seba niekedy ponorkovú chorobu?

Samozrejme, máme, už ich bolo viacero, ale človek sa ponorí a zasa sa nadýchne. Dôležité je nechať si slobodu a veci si vykomunikovať. Vždy je to tak, že ak dve strany chcú spolu vychádzať, tak sa to dá. Cesta sa dá nájsť v každom vzťahu.

Zahrajkove svaly sú milým paradoxom v spojení s predstaviteľom detského sveta. Nenastala v spojitosti s tým nejaká vtipná príhoda či reakcia divákov?

S Rišovými svalmi nie, deti na ne dobre reagujú, pretože Zahrajko deti navádza, aby dobre papali, aby mali svaly ako on. Boli však iné vtipné príhody. Deti sú totiž zvyknuté, že postavičky z rozprávok, ktoré sledujú, naživo neuvidia, teda nie ako ľudí. A ony sú z toho hotové. Raz sme začuli rozhovor dvoch dievčatiek: „Pozri na jeho ruky. Má na nich chlpy! To znamená, že je živý!“ (smiech) Deti nám zvyknú aj rozladiť gitary, zázračne vypnúť aparatúru alebo poroznášať rekvizity po celom pódiu. (úsmev)

V živote ste si prešli aj fázou vyhorenia. Čo vám pomohlo nájsť opäť záľubu v tom, čo robíte?

Spievankovo je pre mňa poslanie. Práve preto, že som to robila viac ako na sto percent a stotožnila som sa s tým, paradoxne na vrchole „slávy” som vyhorela. Mala som malé deti, dvoj-, sedem- a deväťročné. Takže popri materstve a povinnostiach doma sme mali enormné množstvo koncertov, až 150 ročne. Bolo to obdobie, keď sme boli ešte na scéne sami a tesne pred príchodom konkurencie to bolo najviac náročné. Nezvládli sme ten tlak. 

Prečo?

Ja osobne som chcela všetkých uspokojiť a nevedela som povedať nie. Tešila som sa, že nás majú radi, a nechcela som ich sklamať. Neuvedomovala som si však, čo to robí so mnou. Akokoľvek ma to bavilo, nevládala som. Doma ma čakali tri deti, domácnosť a nemala som ani chvíľočku pre seba a oddych. Stále som plnila potreby niekoho iného. Nežila som svoj život, ale život druhých, aj keď ma to bavilo. Pomohlo mi, že som z posledných síl urobila dôležité rozhodnutie.

Aké to bolo rozhodnutie?

Dohodli sme sa, že budeme robiť iba tretinu koncertov ročne oproti tomu, čo bolo doposiaľ. Napriek tomu, že sme ich mali 150, reálny dopyt bol tisíc. Povedala som si teda, že nemôžem uspokojiť všetkých, a to, či uspokojím 150 alebo 50 z tisícky, je rovnaký princíp. Človek si to musí vnútorne uvedomiť a spracovať. A nebolo to ľahké, povedať nie. Súvisí to aj s hodnotou človeka. Moja hodnota nezáleží na tom, či druhých sklamem a čo si o mne myslia. Moja hodnota je v mojom živote, ktorý mám od Boha, a ako veriaca vnímam aj to, že Boh ma miluje, a nemusím túto hodnotu neustále doháňať výkonom alebo niekomu dokazovať, že som dokonalá matka alebo Spievanka. 

Čo vám najviac pomáha, keď vám je ťažko?

Keď mi je ťažko, musím odísť von. Idem do prírody, zabehať si alebo sa prejsť, aby sa mi zvýšil tep. Keď sa mi zvýši tepová frekvencia, veľmi dobre to na mňa pôsobí a inak sa na veci pozerám. Musím sa vnútorne zastaviť a hľadať príčinu nepohody. Keď ju nájdem, tak ju buď prijmem alebo zmením to, čo viem zmeniť. Niekedy je to iba otázka postoja. Veľa sa modlím a odovzdávam veci Bohu, aj súkromné, aj pracovné veci, vzťahy s deťmi a podobne. Ďalej mi pomáha rozhovor. Blízkej osobe treba vždy veci vyrozprávať, to vie veľmi pomôcť. Ten druhý nám vie nastaviť zrkadlo a povzbudiť nás. Sme určení na to, aby sme žili spolu a nie sami. Tiež mám od čias vyhorenia pre seba hodinku denne. Ak ju nestíham počas dňa mať, niekde je chyba.

Ktorá ľudská vlastnosť je pre vás najhoršia a prečo?

Pretvárka. Pretože tomu človeku nemôžem veriť, lebo sa na niečo hrá.

Prezradíte na seba aj nejaký zlozvyk? Prípadne, ako s ním bojujete.

Perfekcionizmus. Potrebujem byť dokonalá a od ostatných chcem to isté. Často blízkych tlačím do niečoho, čo ani nechcú, aby boli ešte lepší. Tým ubližujem im aj sebe. 

Ako by ste chceli vidieť Máriu Podhradskú o pár rokov? 

Oslobodenú od všetkého. Keby som vedela zvládnuť každú situáciu v spokojnosti a odovzdanosti. Sloboda je pre mňa výzva.