Rozhovor s Janou Zaujecovou o liturgickom rúchu pre pápeža Františka

Jana Zaujecová (1977) je textilná výtvarníčka, študovala odevný dizajn a textil na Vysokej škole výtvarných umení u profesorky Júlie Szabovej a profesorky Evy Cisárovej-Minárikovej. Pracuje s autorskými technikami a postupmi, v tvorbe využíva techniku plstenia. Popri voľnej tvorbe sa venuje liturgickým odevom, ktoré navrhovala aj pre pápeža Františka a koncelebrujúcich biskupov a kňazov na omši v Šaštíne (2021). Pôsobí ako externá pedagogička na VŠVU, v r. 2022 získala Cenu Fra Angelico, udeľovanú Radou KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru. Žije a tvorí v Lehote pri Nitre.  

Médiom, s ktorým ako výtvarníčka dominantne pracujete, je textil. Aká bola vaša cesta k tomuto materiálu? Bola to jednoznačná voľba alebo výsledok dlhšieho hľadania?

Dá sa hovoriť o jednoznačnej voľbe. Už ako dieťa som intenzívne vnímala textil a tvorila som v tomto materiáli. Zaujato som sledovala kreatívnu prácu mojej mamy, cez ručné práce, pletenie, šitie. Bol sivý socializmus, ľudia boli nútení využívať vysokú mieru improvizácie v domácej tvorbe. Moja mama práve tento moment využívala. Pre mňa to bol krásny tvorivý a pestrý svet, spojený s pokojom. V súčasnosti tvorí pre mňa textil, najdôležitejšie médium, mám k nemu vrúcny vzťah. Vyrastala som pri Trenčíne, kde bola tradícia tvorivej módy a  už vtedy som vedela, čomu sa chcem venovať. Išla som na strednú odevnú školu v Trenčíne, kde som študovala odevný dizajn.

Následne ste študovali na VŠVU, u Evy Cisárovej-Minárikovej, ktorá je priekopníčkou voľnej textilnej tvorby na Slovensku a formovala viaceré výrazné „textiláčky“ . Ako si na obdobie štúdií spomínate?
Na vysokej škole som najskôr študovala odevný dizajn v ateliéri prof. Júlie Szabovej, kde som ukončila bakalárske štúdium. Počas štúdia som zistila, že móda mi úplne nesedí. Ovládala som všetky techniky, ktoré sa týkajú strihov a zhotovovania odevov, ktoré ma tiež fascinovali. Rozhodla som sa pre magisterské štúdium v ateliéri voľnej textilnej tvorby Evy Cisárovej-Minárikovej. Tam som akoby dostala krídla a spoznala, že textil je oveľa širšie médium ako som ho dovtedy vnímala. S údivom a zanietením som študovala rôzne textilné techniky.
Bol to vzácny a krásny čas, kedy som našla to, čo ma nesmierne baví. Bolo úžasné, že som zrazu mala slobodu v stvárňovaní ideí a myšlienok, našla tie výrazové prostriedky, ktoré najlepšie vyjadrovali to, čo som chcela tvorbou povedať. Objavila som nové a široké alternatívy, ako textil možno výtvarne využiť a ako s ním narábať. Atmosféra v ateliéri bola výborná. Práve v tom čase vznikol, aj vďaka pani profesorke Minárikovej, ale i Sylvii Birkušovej, kurz reštaurovania textilu. To bol ďalší zlomový bod, ktorý ma absolútne pohltil a zaujal. Objavila som čarovný svet historického textilu, v tej dobe som začala pracovať aj v Historickom múzeu na bratislavskom hrade. V ateliéri aj na hrade boli skvelí ľudia a mám na tento čas krásne spomienky. Istú dobu som bola v múzeu i kustódka, depozitára historického textilu, čo bola veľmi zaujímavá práca.

Ako ste sa dostali k plsteniu, technike, ktorá má vo vašej tvorbe dôležité miesto?
Ako študentka som absolvovala stáž vo fínskom Rovaniemi na Polárnom kruhu. Vo Fínsku má plstenie bohatú tradíciu a aj to bol dôvod, prečo som tam chcela ísť študovať. Plsť ma fascinovala, jej výraz a tvárnosť. U nás v tej dobe bola plsť známa iba okrajovo. Aktívne s ňou výtvarníci, myslím, často nepracovali. Žiadny kurz plstenia však práve na škole neprebiehal. Vyhľadala som pomocou prof. Kristiiny Haninen študentky, ktoré ma túto krásnu techniku naučili. Bol to v mojej tvorbe zlomový bod, veľmi sa mi toto médium páčilo.
Inšpiroval ma napríklad i Joseph Beuys, ktorý prostredníctvom plste vyjadroval ťažké, existenciálne témy, čo ma veľmi ovplyvnilo. Z jeho tvorbou som sa stretla, v Tate Gallery v Londýne. Ovčie rúno som vnímala ako úžasné médium. Odkedy som sa vrátila z Fínska, plsť hojne využívam aj vo svojej voľnej tvorbe, pretože ňou môžem výstižne vyjadriť vo výtvarnom jazyku to, čo chcem povedať.

Vaša tvorba má dve prelínajúce sa polohy, voľnú a úžitkovú. Tá súvisí so sakrálnym, liturgickým umením. Cesta k ornátom má pekný osobný príbeh  ̶  na začiatku bol primičný ornát, ktorý ste pripravili pre vášho brata, kňaza Juraja Sedláčka. Ako si na tieto začiatky spomínate?
V čase keď som študovala vo Fínsku, čakali môjho brata Juraja primície. Úžasné pre mňa bolo, že som mohla využiť skvelé technické vybavenie laponskej školy –  vytvárala som tam pre neho primičné rúcho tkaním. Tkala som ho na dvojosnovných krosnách, čo znamená, že z vonkajšej aj vnútornej strany bol na ornáte iný motív. Použila som aj techniku ikatu, čo je farbenie osnovy pred procesom tkania. To bolo moje prvé rúcho.
Pre brata som vytvorila, ešte pred týmto ornátom, diakonskú štólu, ktorú som tkala v ateliéri voľnej textilnej tvorby na VŠVU. Do štóly som zatkala mamine vlasy. Odložila si ich ako spomienku zo svojej mladosti. Inšpirovala ma k tomu legenda, že keď matka daruje svojho syna Cirkvi, má všiť svoje vlasy do košele, ako znak svojho zrieknutia sa syna, pre cirkev. Do štóly som sa snažila votkať symboly troch kňazských cností, poslušnosti, chudoby a čistoty. Votkané mamine vlasy symbolizovali cnosť poslušnosti.
Štólu i prvé rúcho som prezentovala v rámci ročníkovej práce a na prieskum (verejnú prezentáciu prác) sa prišiel pozrieť otec biskup Rábek, kde ho zrejme pozvala pani profesorka Mináriková. A hneď druhé zadanie bolo od neho. – Išlo o rúcho červenej liturgickej farby, do ktorého som po prvýkrát vložila autorskú plsť so symbolikou ohňa Ducha Svätého. To bola moja cesta k rúcham, nečakaná a neplánovaná. Od biskupa Rábeka som dostala veľkú dôveru a príležitosť, za čo mu veľmi ďakujem. Vytvorila som pre neho už viacero rúch.

S textilom pracujete v ploche aj v priestore, v  inštaláciách dominuje biela a prírodné farby, v liturgickom odeve využívate symboliku farieb.
Pri tvorbe liturgických rúch sa držím farieb liturgického roka, no snažím sa nachádzať ušľachtilé farby, napríklad pri zelenej, ružovej, hľadať iné zaznenia ako tie, na ktoré sme zvyknutí. V plsti a v štruktúrach rada pracujem s rôznymi nuansami farieb, do bielej vstupujem zlatistými a okrovými tónmi. Vlnu aj hodváb farbím kyslými farbivami, snažím sa mať čo najširšiu škálu odtieňov, s ktorými pracujem. Vlnu si aj melírujem, dva tri tóny zmiešam na krampliach (česadlách).

Vo svojej voľnej tvorbe ma fascinujú prírodné materiály, ich vyznenie a farebnosť. Rada využívam širokú škálu prírodných tónov a materiály ako staré drevo, biele plátno, ľan, či ovčie rúno.

Plsť ste využívali aj v priestorových inštaláciách. Spomeňme jednu s názvom Tíšenie (2003), ktorá bola poctou Matke Tereze. Gesto rúk z fotografie ste abstrahovali a na plátne a v plsti vznikali štruktúry z odtlačkov rúk (evokujúce tvorbu Adrieny Šimotovej). Charakterizuje ich krehkosť, ktorá je vlastnosťou vašej tvorby. Aký význam a symboliku má pre vás biela?  
V inštalácii Tíšenie som sa pohrávala s viacerými rovinami, v ktorých Matka Tereza prehovárala k tomuto svetu. Istú starenku som obliekla do indického sárí a fotila jednotlivé gestá jej zvráskavených rúk. Tíšenie očistou telesnou, či duchovnou, symbolizovali odtlačky mydlom, ktoré som následne zohrievala teplom až kým sa neviditeľné starenkine vráskavé odtlačky objavili. Ďalšie tíšenie predstavovalo sýtenie jedlom, kde som maľovala ryžou a korením, ktoré sa v Indii hojne používajú a využila som ich ako pigmenty. V poslednej rovine som použila plsť, kde sa dotyk akoby stráca. Plsť zároveň tlmí náraz a zvuk, tlmí agresiu, vyjadruje pokoj a rovnováhu. Ďalšou rovinou, nie viditeľnou bolo priateľstvo, ktoré sa vďaka tejto milej „spolupráci“ medzi mnou a starenkou vytvorilo a trvalo až do jej smrti. Zaznamenané odtlačky sú stopami aj jej láskavých gest, dnes už tvoriacich akoby jej relikvie.
Vo svojej tvorbe sa zamýšľam nad témami, ktoré majú v sebe hĺbku a snažím sa ich precítiť i duchovne, ísť pod povrch, túžim, aby moje diela nabádali k zamysleniu, či zastaveniu. Baví ma prerozprávať príbehy do textilu. Biela farba ma absolútne fascinuje. Je mojou múzou. Vnímam ju ako dokonalosť, čistotu, svetlo. Je to až bytostná fascinácia. Mojou inšpiráciou je výjav Premenenia Pána kde jeho odev „zažiaril ako svetlo“.

Ako prebieha proces plstenia, čo je jeho podstatou, ako vzniká?
Technika plstenia je najstaršia textilná technika a je fascinujúce, že prvé nálezy sú asi okolo roku 600 pred našim letopočtom. Ale používala sa už tisíc rokov predtým, a už vtedy sa robila podobne, ako ju robím ja dnes. Plstenie využíva vlastnosti vlny. Vlákno vlny má pod mikroskopom na povrchu šupinky, ktoré sa prostredníctvom tlaku a vlhkosti vyštrbia, vzniknú háčiky, ktoré sa do seba zakliesňujú a prepletajú, a tým vzniká netkaná textília. Tento proces je nezvratný. Najskôr kladiem ovčie rúno v jemných vrstvách Jednotlivé vrstvy vlny, ukladám v protismere, keďže vytváram netkanú textíliu. Vzniká iba pôsobením tepla, vody, mydla a trenia rúk. V prípade, že potrebujem dosiahnuť plsť tenšiu, jemne do nej zaplsťujem hodvábnu tkaninu.
Robila som aj niekoľko kurzov plstenia pre študentov VŠVU, je to jednoduchá technika, aj keď technologicky vyžaduje skúsenosť, ako s materiálom narábať.

Vaše diela pôsobia introvertne, majú svoju hĺbku, skryté významy, priznávate v nich procesy akými vznikali. Je v nich cítiť dotyk s duchovnom, no zároveň význam dotyku s materiálom. Umožňujú vaše diela haptický kontakt? 
Keďže práce sú väčšinou biele, úplne žiaduce to nie je, ale umožňujem to. Musím vymyslieť dielo, kde by dotýkanie sa žiaduce bolo.

V roku 2019 ste mali výstavu Opatera v Elektrárni v Piešťanoch s Radkou Hrabovskou, neskôr aj výstavu Puto v Modre. Ich témou bolo prepájanie tvorivého pracovného a rodinného života, keďže ste aj mamou štyroch synov. Ako to funguje v každodennom živote?
Výstavy boli veľmi špecifické, aj Radka má štyroch synov a máme veľa spoločných tém, veľa vecí spoločne zdieľame a navzájom sa motivujeme. Naša tvorba sa vzájomne dopĺňa a tematicky prepája. Je to ťažká otázka, neustále sa snažím kľučkovať, koľko času venovať tvorbe, koľko deťom a domácnosti. Závisí aj od situácie, či niečo dokončujem, odovzdávam, alebo sa blíži otvorenie výstavy. Jasné, že človek s veľkou rodinou si zvykne, že je stále v nasadení, aj na pocit že všetko nemôže byť dokonalé. Nemôže. Takisto si musí zvyknúť na primeranú mieru chaosu. Je to dynamický život, a to ma na tom baví.
Deti prinášajú nové výzvy, obzory, priateľstvá, pohľady… Vnímam ich ako vzácne bohatstvo môjho života, sú mojou inšpiráciou. No a v prvom rade sú dôležité vzťahy. Veľa síl a inšpirácie čerpám z krásy vzťahu s mojim manželom.  Veľkú výhodu vnímam v tom, že veľa času trávim doma a som deťom k dispozícii, aj keď ma často vyrušujú. Deti niekedy zapájam napríklad do plstenia, alebo sa pri mne učia, hrajú, či kreslia. Teraz keď už sú väčšie je to ľahšie. Snažím sa, aby vnímali krásu umenie a tvorivosť pozitívne.

Veľkou výzvou a vrcholom vašej tvorby bol návrh a realizácia ornátov pre pápeža Františka a koncelebrujúcich kňazov počas slávenia svätej omše v Šaštíne v r. 2021. Mohli by ste nám priblížiť proces vzniku tejto peknej, ale iste náročnej práce?

Oslovil ma pán Vladimír Kiš, ktorý bol hlavným liturgom, a mal na starosti koordinovanie širokej škály ľudí, ktorí vstupovali do priestoru v Šaštíne a pripravovali ho. Po prvotnom šoku, vytvoriť rúcho, mitru a štólu pre svätého Otca, ma z Ríma informovali, že nepôjde len o vytvorenie týchto troch vecí, ale aj vytvorenie štyroch dalmatík (rúch pre diakonov), dvoch arcibiskupských rúch a návrh na ornát pre sto koncelebrantov a tisíc štól.
Termín bol veľmi šibeničný, bolo to v čase, keď verejne ohlásili návštevu Svätého Otca, začiatkom júla 2021. Práve som sa vrátila zo sympózia. Mala som dva dni na návrhy, vytvorila som ich asi tridsať, následne boli schvaľované v Ríme. Nebol čas na siahodlhé uvažovanie, ani na zaváhanie či odstup. Konzultovala som ich s pánom Kišom a s priateľkami výtvarníčkami. Návrhy som urobila veľmi rýchlo, poslala som ich do Ríma. Vzápätí prišla kladná odpoveď. V tej dobe som ešte nebola presne rozhodnutá, či budem vstupovať do rúch s modrou farbou, váhala som, či ich ponechať iba bielo-zlaté. Nechala som to dozrieť.
Mala som ale veľmi jasnú predstavu o rúchu Svätého Otca, vedela som že bude jednoduché, vznešené a čisté, aby sa nieslo v duchu posolstva pápeža Františka s dôrazom na to ľudské a jednoduché. Keďže pápežovo pálium, stuhu s vytkanými šiestimi čiernymi krížmi na ramenách si nosí so sebou, jasne som videla, že na rúchu nie je priestor pre motívy. Táto pápežská insígnia symbolizuje obetného baránka a dobrého pastiera. To ma absolútne fascinovalo už dávnejšie. Plsť na rúchach používam presne preto, lebo symbolizuje práve obetného baránka. Barančie rúno, materiál je symbolom samým a veľa k nemu už pridávať netreba. Jednoducho som vedela, že hlavná časť rúcha bude z plsti. Pálium a plsť na rúchu, tak tvorili jeden čistý symbolický celok.
Do plsti som zapracovala hodváb a hodvábne vlákna , aby bola plsť čo najjemnejšia. Prechádzala do okrových tónov, vstupovala som do nich zlatou výšivkou. Ale zlatá bola až na nižších stupňoch, pretože pre svätého Otca Františka zlato nie je podstatné. Zlato prechádzalo do svetla, strácalo sa v bielej vlne baránka. Celé rúcho bolo z pravého hodvábu, hodvábne štruktúry na rúchu kompozične vytvárali kríž.

Nie všetky rúcha prešli vašimi rukami, z časového hľadiska to ani nebolo možné.
Za ďalšie dva dni som musela vytvoriť digitálny návrh na rúcha pre koncelebrantov, ktoré realizovala talianska firma v Kalábrii. Dôležitý bol i výber technológie, aby sa dal z časového hľadiska zvládnuť. Bolo to dramatické, tŕpla som, ako spolupráca dopadne, keďže nebol čas vycestovať a konzultovali sme iba v online priestore, tlmočil nám pán Kiš. V tomto smere som nemala žiadne skúsenosti. Návrhy prešli viacerými fázami. V  prvej fáze nám napr. poslali ukážky, ktoré boli príliš krikľavé. Veľmi mi záležalo na celkovom vyznení, aby rúcha, ktoré vyrábali v Kalábrii, ladili s tými, ktoré vznikali v mojom ateliéri.  

Po dokončení a odoslaní návrhov som ako prvú realizovala mitru pre Svätého Otca, tá sa posielala do Vatikánu v predstihu, cez nunciatúru. Musela sa odskúšať. Tešila som sa, že to vyšlo a prišla kladná odpoveď. Z Vatikánu mi poslali presné strihy, z ktorých som vychádzala. Popritom som pracovala na ďalších rúchach a plstiach. Plstí som pripravovala šestnásť. Keď som videla, že to nestíham, požiadala som priateľov a rodinu o pomoc so šitím aj plstením, plstili aj moje deti. Moja veľká vďaka za pomoc patrí priateľke Lucii Komorovskej a Silvii Šášikovej.

Bola to zároveň rodinno-komunitná, participatívna udalosť, vlastne opäť v duchu pápeža Františka. Akú symboliku ste do návrhov vniesli?
Keďže som neustále ponorená aj v povinnostiach každodennosti, dávnejšie ma oslovila myšlienka sedimentovania všednosti.
Pracovala som s horizontálou, s obrazným vrstvením obyčajnosti. Hodvábne štruktúry ukladám do jednotlivých vrstiev, ktoré prezentujú všednosť, to čo žijeme. Umenie žiť, každodenné drobné rozhodnutia, to čo býva veľmi ťažké a netvorivé. Je na každom človeku, ako všedný jednotlivý úkon či skutok vykoná. To vlastne vytvára celkovú náladu, atmosféru napríklad v rodine. Z ukladania jednotlivých skutkov, malých rozhodnutí možno vytvoriť krásne dielo nášho života. Máme možnosť skladať a vytvárať si, deň za dňom, svoju svätosť. Tak vidím i Máriu, ktorá s pokorou prijala svoj ťažký údel, každodennú námahu a bolesť. Išlo o rúcha k sviatku Sedembolestnej Panne Márii.
Ďalším prvkom na dalmatikách bola citácia gregoriánskeho chorálu Stabat Mater Dolorosa (Stála Matka bolestivá), ktorá odznela na liturgii v Šaštíne. Tú som vložila do plste na dalmatikách v symbolickej podobe červených kvapiek, čo symbolizuje utrpenie na kríži, ktoré sa pretavilo do Eucharistie, aj utrpenie Márie. Ale veľmi jemne, pretože aj jej utrpenie bolo v úzadí.
V celej kolekcii rúch koncelebrantov som využila línie, ktoré obopínali postavu v tvare písmena M. V dolnej časti rúch línie, ktoré prezentovali hory, teda niečo slovenské. Aj keď veľmi jemne. Bolo veľmi málo času, musela som preto zvoliť riešenie, ktoré by sa dalo stihnúť, s dôrazom, na celkový výraz. Dôležité bolo spoločné vyznenie rúch, ktoré som vytvárala v mojom ateliéri a tých, ktoré realizovala firma v Kalábrii.  Prirodzene, boli prepojené i myšlienkovo a symbolicky.

V nedávnom rozhovore s autormi dočasného svätostánku na poli v Šaštíne, manželmi Bogárovcami zmienili, že rúcha ktoré ste navrhli dokonale ladili s ideami jednoduchosti a čistoty, ktoré sa do projektu snažili vniesť aj oni. Ako ste z vizuálnej stránky vnímali liturgický priestor v Šaštíne, ktorý je aktuálne navrhnutý aj na architektonickú cenu C.E.Z.A.R., vy?
S manželmi Bogárovcami sme sa v priebehu prípravy vôbec nestretli, ani sme nekonzultovali. Dokonca konkurz liturgického priestoru prebehol až potom, ako som mala všetky návrhy hotové. Ale úžasne to do seba zapadlo, nazvala by som to až zázračným vanutím Ducha Svätého. Aj tým, že všetci sme chceli vyjadriť Františkovo posolstvo, výzvu k ľudskosti a jednoduchosti, ktoré táto doba veľmi potrebuje, úplne ma fascinovalo, že to takto vyznelo. Naše koncepty sa prepojili aj farebne, aj celkovou jednoduchosťou. Celé sa to udialo aj vďaka výbornej spolupráci s pánom Kišom. Riešil so mnou každý detail, veľmi som si to vážila a aj vďaka nemu to tak dobre dopadlo.

Liturgický priestor, ktorý vytvorili manželia Bogárovci bol krásny, čistý, žiarilo z neho niečo viac ako len priestor. Páči sa mi aj ich spolupráca s výtvarníkmi a znovu využitie jednotlivých prvkov liturgického priestoru. To sa udialo i s rúchami. Sú v Šaštínskej bazilike, využívajú sa pri liturgii a pri púťach, kde sa stretne viacero koncelebrantov, a to je úžasné. Modrá, ktorú som použila na rúchach bola inšpirovaná práve baldachýnom v bazilike. Rúcho Svätého Otca je vo Vatikáne, bol to dar, vzal si ho so sebou.

Aktuálne prebieha výstava vašich liturgických rúch na Nitrianskom hrade, v kurátorskej spolupráci s Pavlou Lazarkovou Trizuljakovou. Plánujete ju previezť aj do Bratislavy. Aké ďalšie výzvy máte pred sebou a čomu sa aktuálne venujete?
Dlhodobo sa venujem aj realizáciám pre múzeá, v rámci historického odevu, a tiež študentom na VŠVU, na Katedre reštaurovania textilu. V súčasnosti pracujem na zaujímavom projekte v spolupráci s archeologičkou Terezou Štolcovou. Od r. 2005 skúma a spracováva nález v Matejovciach pri Poprade, jedná sa o kniežaciu hrobku zo 4. storočia. Je to unikátny nález v rámci celej Európy. Našiel sa tam vzácny organický materiál ktorý Tereza odkrývala a skúmala.

Pripravuje expozíciu v popradskom múzeu, ktorá by sa mala na jeseň sprístupniť. Vytváram rekonštrukciu pohrebného odevu kniežaťa, ktorý bol pravdepodobne germánskeho pôvodu, kde sa opieram o Terezin výskum. Už máme za sebou mnohé konzultácie a spolupracujeme aj s reštaurátorkou historického textilu Ankou Blonskou, ktorá vytvára pre odev kartičkové tkanice. Je to veľmi zaujímavá spolupráca, súčasťou expozície budú dva takéto odevy, jeden bude v zrekonštruovanej hrobke a druhý v expozícii. Na tom momentálne intenzívne pracujem.

Komentár Daniely Čarnej k dielu Jany Zaujecovej. Tíšenie (2003)
Je iba málo autorov, resp. väčšinou ide o autorky, ktoré si „trúfnu“ venovať sa téme svätcov a dokážu ju zobraziť súčasným vizuálnym jazykom. Spomeňme Veroniku Rónaiovú a jej zobrazenia sv. Terézie z Avily či Ludovici Albertoni, frotáže náboženských textilných obrazov Kláry Bočkayovej, originálnych svätcov Doroty Sadovskej, personalizované ikony Andrei Čepiššákovej, „denníkových svätých“ Barbory Kožíkovej-Lichej či sv. Matku Terezu Jany Zaujecovej. U posledne menovanej však nejde o obraz, vytvorila meditatívnu inštaláciu, ktorá by mohla nájsť uplatnenie aj v sakrálnom priestore. Životný príbeh svätice zredukovala na ten najpodstatnejší atribút – gesto rúk, ktorými reálne pomáhala tým, ktorí to potrebovali.

Ako predlohu k zobrazeniu Matky Terezy odfotografovala starenku, oblečenú do indického sárí. Zamerala sa na detail a odtlačky jej rúk na rôznych bielych materiáloch: mydlové odtlačky na plátne symbolizujú hygienu aj duchovnú očistu, odtlačky z ryže a korenia nasýtenie a perforované odtlačky v mäkkej plsti ošetrenie rán. Pripomenú veľkorozmerné frotáže a odtlačky postáv a predmetov na papieri u Adrieny Šimotovej, v jej sugestívnych inštaláciách. V Pocte Matke Tereze nám ju autorka umožňuje vidieť inak, ako sme zvyknutí, otvára nám nové horizonty, čo je jedným z poslaní umenia. Jemne, ale jednoznačne, bez okázalosti prináša posolstvo o milosrdenstve, prítomnom uprostred každodennosti.