Ešte aj neturčan a maliar Dlugolinský, nezaraďovaný medzi menovaných, maľoval – aspoň pre mňa – milé žánrové obrázky z turčianskych poľných zákutí a robôt okolo polí. Keď sme raz po vojne boli na hostine v Jasene a prišiel k rodine aj on, zavolal ma, aby som s ním išiel „hore“ – čiže nad Horné Jaseno, hore ku Hradišťu. Tam zastal, na dlhšie zmĺkol, díval sa, díval v nádhernom čistom jesennom povetrí na Jasenskú dolinu, na Lysec a listnaté hory i doliny okolo neho, zafarbené v októbri, akoby ich sám Pán Boh vymaľoval. Akože ich aj. Ani nechcel ísť ďalej: „Videl som, čo som chcel,“ povedal, a zišli sme dolu. – Ktože si na tohto turčianskeho maliara okrem rodiny a zopár vlastníkov jeho obrazov v dnešnom Martine spomenie?
Je to náhoda, že práve po príchode do Martina napísal J. C. Hronský – okrem Andrea Búra Majstra – svoje najväčšie diela? Román Jozef Mak, Chlieb, Pisára Gráča, ba i Na bukovom dvore, nedocenený, ale psychologicky a eticky veľký, hoci rozsahom menší román. Okrem premnohých veľdielok pre deti, pravdaže.
A Ľudo Mistrík-Ondrejov?
V Martine napísal, aj tu mu vyšli, jeho najlepšie veci: Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, i tie pre deti: Africký zápisník, Horami Sumatry. Viete, kde tie dva posledné písal tento veľký martinský „cestovateľ“? Vyvalený v tráve, za Štefánikovým ústavom! Ale kto z mladých čitateľov to vtedy v jeho sugestívnych textoch vybadal? Bez mučenia priznávam, že ani ja. Intuíciu a fantáziu mal tento naturista neuveriteľnú. A viete, prečo sú v Jergušovi Lapinovi kapitoly také krátke – a baladické? Anton Banik prezradil, že: na bohatierskeho Ľuda Ondrejova prišla akási ťahavá chrípka. A čímže sa taký Podpoľanec aj pod Fatrami lieči? Pálenkou! Lenže nemal na ňu! A tak mu dobrák docent Banik nosil každý deň ťapku rumu: pod podmienkou, že po nej, či počas nej, alebo “pod jej vplyvom“ bude v Jergušovi Lapinovi pokračovať. Takže Ľudo Ondrejov písal – kým mu fľaštička trvala a účinkovala. Písal, lebo si chcel vypiť aj na druhý deň. Keď inšpirácia zhasínala a vzdmutá vlna spľasla, načaté dáko usekol, baladicky-zámlkovo ukončil. Na druhý deň, pri ďalšej ťapke, a po Banikovej kontrole napísaného textu začal kapitolku novú – predošlá bola v tej chvíli už preňho mŕtva – tak ako vyprázdnená ťapka. Nemala pre neho zmyslu: už v nej nepokračoval.
Je náhoda, že aj Barč-Ivan práve v Martine dozrel a vzopäl sa k svojim dramatickým a novelistickým vrcholom: k Matke, Neznámemu, Dvom, Veži a Úsmevu bolesti?
A možno by sa bol inak vyvíjal i Ján Smrek, Štefan Letz, Emil Boleslav Lukáč, Tido J. Gašpar, Pavol Bunčák, Peter Karvaš, alebo i Dominik Tatarka, keby boli zostali v Martine – čím isteže nechcem povedať, že sa tam, kde boli, vyvíjali zle alebo proti sebe. Ale Zora Jesenská: tá azda len v tichom martinskom zákutí mohla toho toľko naprekladať. A ako jej pomáhala tá „turčiančina“, ako ňou „onačila“, ako ju tam cítite sťa žičlivú, štedro obdarúvajúcu bohyňu!
Na martinskú tvorivú pohodu si dobre spomínali aj vedci: Andrej Mráz, Juraj Čečetka aj Ľudovít Novák. A to sme nepočuli tých, čo odišli do cudziny: Henricha Barteka, Jozefa Cincíka alebo Stanislava Mečiara!
Turčiansky Svätý Martin bol na najlepšej ceste vypestovať a skultivovať originálny, navýsosť pozitívny typ slovenského vzdelanca – nielen vďaka svojej tradícii, ale i okoliu, čiže dedinám, čo ho obklopovali a sa s ním stýkali. A v takomto „dedinskom obkolesení“ žili a tvorili aj doslovní Európania: po Kuzmánym a Vajanskom Štefan Krčméry, Milan Th. Mitrovský, Július Barč-Ivan, Alexander Hirner, Anton Banik. Čistá, zemitá slovenčina zôkol-vôkol, ľudské typy staré, priam slovensky archetypové, aj vo svojej neveľkej hmotnej majetnosti, ba možno navzdory nej, duchovne urodzené. A zdravý mravný, vlastenecký aj občiansky zmysel, nerozkolísané hľadisko, cez ktoré sa posudzovali skutky ľudí i deje sveta. Ale to všetko si človek objavil či uvedomil, až keď dlhší čas pobudol inde. Existuje totiž aj domáca, či doslovne podtatranská cudzina: ľudia vykorenení, sami sebe i vlastným predkom odcudzení, ba aj Slovensku.
Turčianske dediny pred komunizmom
A čo turčianske dediny pred komunizmom a špatnokrásni ľudia v nich?
„Dediny pri meste“ – priam modelové? Podľa mňa skôr špecifické. Prečo? Aj Turčiansky Svätý Martin nebol stolično-okresným mestom modelovým, ale slovensky a kultúrne špecifickým. To znamená, že aj dediny, nielen okolité, ale vôbec turčianske, nemali charakter dedín vzdialených od centra: podhorských, odrezaných alebo zapadákovských, ale že žili s akýmsi martinsko-turčianskym prídavkom: boli dáke osvietenejšie, civilizovanejšie, voči napredujúcemu svetu otvorenejšie a prístupnejšie. Žila v nich isteže tradícia, ale nestrnulo, v pohybe.
Boli síce rodiny, bohaté a statkárske, ktoré akoby inšpiroval príklad v Slovane vegetujúcich, čiže užívajúcich si – a dedovizeň míňajúcich – Révayovcov: nechať sa zaviezť na koči do Slovana a povedzme za večer v kartách prehrať jednu ovcu – ale to neboli rýdzo turčiansko-zemianske typy. Tí tvorili už akúsi turčiansku džentry, a bolo aj na ich majetkoch vidno, že pomaly, ale isto plávajú dolu vodou. Príklady sa mi nechce menovať, boli medzi nimi aj naši dobrí známi – a keďže sa usilujem vidieť svet taký, aký bol, musím priznať, že nemali len vlastnosti hodné zavrhnutia. Nič nie je v literatúre aj historiografii hlúpejšieho a protivnejšieho ako schematické videnie, tie čiernobiele farbotlače. Napríklad: zverskí Nemci a hrdinskí partizáni. Boli aj takí, aj onakí, boli niekedy alebo často, ale nie vždy.
Aj prežívajúca nostalgia tých rodín za zemianskymi výsadami a časmi, za „panským národom uhorským“ bolo len také nevýbojne dožívajúce rezíduum – ony samy predstavovali nátury rečou a myslením írečito turčianske: aj ony len po turčiansky vedeli klebetiť alebo pri Cigáňovi sa zabaviť! Turčiansko-slovenský živel ich premáhal a bol by ich premohol aj bez prispenia komunizmu, presnejšie: bez násilníckeho vyháňania zo starodávnych kúrií a habania stáročných majetkov.
No typický, mentálne pravý a hospodársky produktívny typ turčianskeho gazdu bol tak od 15 – 20 do 50 hektárov: to boli tí, čo sa alebo vlastnou usilovnosťou zmohli, alebo po predkoch zdedili. Majetok si však napospol vážili, šanovali a zveľaďovali. „Veľa tvoriť, málo troviť!“, stálo na novej martinskej Sporiteľni – kde bol predtým veľký hostinec u Pécsov – a i keď to Štúrovo heslo možno nepoznali, mali ho zakódované v krvi.
Keď bolo treba sadiť, robiť okolo sena, žať, mlátiť, kopať zemiaky alebo čistiť burgyňu, robila celá rodina, nie iba čeľaď, ba prichádzala aj rodina z mesta; gazdovia a ich synovia sadali na stroje, ktoré si vedeli sami opraviť, tak ako pomôcť statku, keď sa na ďateline zdul, alebo sa nemohla oteliť krava, ožrebiť kobyla. Ja som cez mlátenie alebo súrne roboty v lete pásaval kravy – sám, a bývalo ich do dvadsať. Za robotu sa nikto nehanbil, bola samozrejmá pre všetkých ako jedlo, a necítievala sa vždy ako drina: ešte aj paholci sa pretekali a prekárali, ktorý – susedov a či on – má krajšie naložený rebrinák. Aj spievavalo sa pri robote, nie ako teraz. A všetko sa stihlo: bez naháňania, bez cudzej pomoci, bez vojakov a školských či neškolských brigád. Iba k niektorým, do Búľovských v Dražkovciach napríklad, chodili na žatvu a k zemiakom pomáhať – za naturálie, z ktorých žili cez zimu – výžinkári a paprani zo Skleného a Vrícka. Schudobnelí Nemci alebo bezzemkovia – ako sa im „venovali“ slovenskí či aziatskí partizáni, ešte uvidíme.
Takže tieto dediny, celý ich svet, hmotný aj psychický, ako mi ho dodatočne doplavuje vlastná pamäť, azda i podvedomie, mali črty a kvality špecifické a výrazné, ba nenahraditeľné. Aj preto, že mesto a dediny boli tak trochu živé a spojité nádoby.
Tí gazdovia! Koľko elánu, nápadov a chuti do roboty! Koľko vôle a odvahy robiť aj skoky do neznáma! Takí Lehotskí, naši susedia! Veľký dvor a veľký dom, kúria so štýlovým gánkom, ktorú dal postaviť ešte generál Krasnec, činovník na cisárskom dvore. Pred kúriou dve lipy, na konci sadu, kde tečie Cedron, a ktorý obmýval malý ostrovček, vysadená oáza vysokých svrčín: pod nimi dozaista býval altánik – nádherné miesto na oddych a pokoj, od severu chránené vysokým brehom. Prezradím tajný zámer detstva: tam som chcel s chlapcami vystavať akúsi indiánsku pevnosť.
Lajoš, Janko, Vilma – a nahluchlá stará teta rodená Krasnecová, starého pána som už nezažil. Keby táto rodina bola mala potomkov a dvaja zo súrodencov uzavreté manželstvá – bola by v Turci dokázala zázraky. Čo všetko nezačali, v čom všetkom neboli – na dedine, možno aj na okolí – prví! Prví mali v dedine rádio, vlastný vodovod zo studne, ktorý viedol aj do maštale k válovom: každá krava mala svoje napájadlo – no ešte pred prvou svetovou vojnou! Krava naučene nadvihla vrchnák, a tak ako pritisla ňucháč k spúšťacej hube, voda zacvrčala, tiekla, kravy sa napili, kedy im zachutilo. My deti sme to po kravách skúšali: prstom pritisli hubku, dochuti sa napili – a nijaká choroba, nijaká infekcia: aj kravy boli vtedy ešte zdravé. Čo ešte mali, čo všetko nevymysleli! V Tomčanoch árendovali väčší majetok, na tom sa vari pomocou traktora zmohli – a postavili niekoľkoposchodový mlyn. S Fraštackého mlynom možno najexkluzívnejší v Turci. A mal aj vlastnú elektrickú turbínu, ktorú poháňal úzky strmý prúd vody pod cintorínom z Cedronu. Vrecia múky a šrotu vypadúvali otvorom z prvého poschodia rovno do pristaveného voza. Vo veľkom chovali holuby-pštrosy, mali tri včelíny: v záhrade, pri mlyne, v Podzámku. Hlboko pred vojnou prví – do družstva poslední – mali v dedine traktor, po vojne zasa prvé auto: starú, ale dobrú odolnú fordku. A vo veľkom chytili sa chovať biele angorské zajace: neraz som počúval, ako ujo Janko dlho do noci píli a zbíja klietky – ale aké! V humne stáli, vysoké niekoľko metrov, s drôtenou podlahou, aby trus padal dolu na šikmé dosky, obliate zas smolou, aby cez zajačie poschodia nepretekalo. Niekoľko rokov chovali ich na stovky. Vídal som tam chodiť exkurzie z martinskej – možno aj inej – roľníckej školy. Podnikavci, mudráci, duchovia iniciatívni, tvoriví – ibaže nevytrvalí. Mnohé vytvorili – pri ničom dlho nevydržali. Uskutočnený nápad hnal ich hneď do ďalšieho: chýbali manželky a potomkovia, záväznosť rodinných väzieb, psychická stabilita.
Avšak: takýmto rodinám nebolo treba diktovať, učiť ich gazdovať ako bezzemkov po kolchoznícky – vedeli a urobili toho viac ako desať ruských, pardon, aziatských kolchozov dohromady. Symbolizujú mi navýsosť schopného tvorivého a podnikavého turčianskeho ducha. Lehotských rodina, so všetkým, o čo sa pokúsila, čo vytvorila, zaslúžila by si od etnografov monografiu rodu: Sága gazdovského dvora Lehotských, tak by sa povedzme mohla menovať.
A ako vedel Lajoš báči rozprávať! Staré rody, historky, pletky, pestvá i tragédie. „Ale vskutku, Mariška!“, duplikoval a dlaňou páckal do stola, keď mama trochu nedôverčivo pokrútila hlavou. Ja som ho však hltal a veril mu ako zvestovateľovi novej pravdy. A ten jeho včelín, pod obrovskou, ich aj našou rozhraničujúcou lipou: keď boli už plásty plné, zavolal nás doň, deti, ako na bohoslužby: odlamoval z vybraných plástov, „lámal a dával“ – rukou, z ktorej ukazovák s prostredníkom odhryzla mu rezačka. Oblizoval si tie zaokrúhlené kýptiky, a potom fúzy, z ktorých ten medový nektár odkvapkával: takéhoto zachoval som si do smrti.
Tí gazdovia! Napospol ušľachtilé tváre zemianskych potomkov, pochádzajúcich vari ešte od jobbagionov: to boli tí, ktorým za preukázané zásluhy – vernosť alebo chrabrosť v boji – darúvali uhorskí králi Ondrej II. a Belo IV. v 13. storočí „poplužia zeme“. Bôcovský rod na Doline sa chválil, že to Belo IV. robil – zaiste na pohuľankách – pri mädokýši, čo vyvieral na ich zemi. Bol to dnes už nevytekajúci Dolinský? Alebo prameň Siľavy – ktorá bola predtým naisto Síľavou, čiže silnou a ostrou vodou?
Tí gazdovia, akí obdivuhodní to boli ľudia! Vychodili len „polgárku“, neskoršie meštianku, iba daktorí mali roľnícke školy – ale všetci vládli prirodzenou, vrodenou, čiže zdedenou inteligenciou! O čo všetko sa zaujímali! Od svetovej politiky po nové hospodárske stroje a umelé hnojivá. Ako pedantne obrábali zdedenú pôdu, aby ani snop, ani košík zemiakov nevyšiel navnivoč. Cítili sa článkom v zástupe svojho rodu tak, že dedovizeň znamenala pre nich zodpovednosť. Pre niektorých bol majetok iste aj samoúčelným mamonom, s ktorým lakomo aj neľudsky manipulovali, ale pre väčšinu zdedeným a poručeným mravným záväzkom: toto sme ti odovzdali, vraveli v súčasníkovi predkovia, ty v tom pokračuj a pre svojich potomkov zveľaďuj! Život ako úloha, ako mravná povinnosť, až tak by som povedal. Takých 20-40 hektárov sa nenadobudlo za jeden-dva roky, ale dve, tri, štyri storočia. A rod, ktorý ich zachoval ba zveľadil, musel byť pracovitý a hodnotný: neprepil ich, v kartách a radovánkach neprehajdákal. Nemôžem si pomôcť, bolo v tom niečo obradného, povznášajúceho, krásneho.
A taký človek, hospodár, cítil sa aj človekom dôstojným, sebavedomým a slobodným. Keď neprekročil zákon, kto sa mu mohol miešať do vecí? Kto si trúfol voľačo proti nemu? Ale on mohol zas, keď mal z čoho, aj druhým urobiť dobre, darovať, zavďačiť sa, vypomôcť. Byť „z dobrej rodiny“ neznamenalo len z takej, čo mala majetok, ale aj vážnosť, stálosť v morálke, skrátka dobrú povesť.
Aj súkromný majetok sa všeobecne držal vo vážnosti. Keď išla poľná cesta k parcele niekoho cez pole druhého, išiel ten prvý k druhému – formálne síce, ale tak sa patrilo – popýtať, či môže tade prejsť s vozom, alebo aspoň oznámiť, že tade pôjde. Keď bol Cedron pri dražkovskej strážnici rozliaty a nedalo sa cezeň prejsť koňmi, muselo sa ísť cez blízky most Búľovských: ale to sa išlo spýtať „kišasoňky Búľovských“, či tade môžu, alebo že tade by chceli – a isteže, „kišasoňka Búľovských“ ani raz nepovedala nie. Ale tak sa patrilo, rešpekt a spôsobnosť bolo treba dodržať. Teraz? V duchu si domýšľajme, čo sa dnes po dedinách s pôdou a majetkami gazdov deje – hoci sa im údajne zákonom 42/92 vrátilo vlastníctvo pôdy. Že by ich to naprosto, úplne nemrzelo? Že by načisto a naveky znecitliveli? Neverím.
Nie, nevyvolávam „zlaté staré časy“, aj keď som to až sem do Dražkoviec počul zašomrať. Boli sociálne rozdiely? Boli. Ale dnes či čoskoro, znova a ešte väčšie budú, keď – zasa – politickí vyvolenci za babku a bez práce, čiže nezaslúžene – nie ako za uhorských kráľov! – skupujú päťsto, tisíc, tritisíc, ba vraj i desaťtisíchektárové majetky – a čosi kamsi budú privatizovať aj všetky neprosperujúce, teda aj turčianske poľnohospodárske družstvá! – to nie je návrat do kapitalizmu, ale dvesto rokov dozadu, do feudalizmu, ešte pred Máriu Teréziu a Jozefa II., ktorý zrušil nevoľníctvo, aby človek drhnúci na pôde mal aj záujem o ňu. Tí zamestnaní šťastlivci, čo budú robiť na budúcich „vlasteneckých“ slovenských feudálov, budú menej ako bírešmi, budú obyčajnými zamestnancami, poľnohospodárskymi či vlastne fabrickými robotníkmi: bez chuti, nápadov, bez citového vzťahu. Lebo pri pôde, stromoch a zvieratách bez citového vzťahu to nikdy nešlo, ani nepôjde. – Bola pred komunizmom bieda? Bola. A predsa ľudia žili spokojnejšie a radostnejšie. Možno preto, že nenáročnejšie. Hoci si myslím, že v Turci nikto doslova nehladoval. Ako večermi spevom a harmonikou ožívala dedina! Ako sa mládenci – paholci s robotníkmi aj gazdovskými synmi – vospolok pretekali vo veselosti a špásoch!
To sedliactvo, tí gazdovia, celý zaniknutý svet starej dediny s jej originálnou a nádhernou, nekonečne tvorivou rečou, s prísloviami, múdrosťami, výrokmi o počasí, sviatkoch, robotách, o ľudských vlastnostiach a vôbec o živote, aj o tom „po živote“, ktoré odovzdávala generácia generácii a storočie storočiu – tie dediny, ich ľudia a celý ich duch, ktorý sa v komunizme vyparil, všetka mentalita ľudí a múdrosť ich reči, nadobúdaná a kultivovaná práve pri robotách okolo pôdy a zvierat – to všetko posilňovalo, konzervovalo, stabilizovalo a vlastne od istej smrti pomaďarčením zachránilo tento národ.
Tie komunizmom umučené tváre dražkovských gazdov vidím akoby včera: na brvnách oproti nám pri Gáboré, na podsteniach, na schodoch do Gáboré sypárne: Krasnecovci, Ilgovci, Brné, Lehotskí, Matuľa, Jesenský, Jelšík, Záborský, Haliene atď. Ako vedeli rozprávať! Načúval som im ani apoštolom, ktorým z hláv vyrastali tie biblické ohnivé jazyky, ako apoštolom šíriacim akési gazdovské evanjelium! Čo všetko vedeli, čo všetko čítali – od časopisov po knižky – najmä v oddychovom zimnom období, koľko toho naskusovali, videli a počuli! Ako iskrili vtipom, prekárali sa, podpichovali – a všetko z prebytku životného elánu, pohody a dobrej nálady. A dôveryhodnosti voči sebe! Nik sa nebál pred nikým nič povedať. Ako v nich prekypovala chuť do života: ako plánovali, kombinovali a špekulovali – darom fantázie videli v duchu majetky rozmnožené aj desatorako.
Koľkokrát takto sedeli: cez nedele, na tanečných zábavách, na hostinách alebo rodinných posedeniach. Spoločenským životom sa žilo oveľa živšie aj hustejšie ako teraz. A bez hnevov a zvád, v porozumení a pohode. Bez opíjania a ruvačiek. Ľudia si viac verili a dôverovali, nezávideli si, vedeli si uctiť jeden druhého, a myslím, že sa aj väčšmi mali radi. Veď to boli gazdovia, ktorí sa aj so svojimi koňmi a hoviadkami vedeli rozprávať priam tak ako s človekom!
A najmä: zem, ktorú obrábali, zvieratá, o ktoré sa starali, mašiny, ktoré používali – všetko to nútilo ich hýbať rozumom, obzerať sa po okolí aj svete, skrátka nekrpatieť, ale kráčať s duchom času. Ako prichádzali na svet šrotáre, cirkuláre, kosačky, hrabačky, žačky, rezačky na sečku s výfukom, a tak ďalej – to všetko ich rozvíjalo a prinucovalo rásť. Boli by sa vyvíjali, krok udržali s duchom času, aj keby nebola prišla násilná kolektivizácia. A keď už, boli by si založili – jurkovičovské – výpomocné strojové družstvá, v ktorých by si boli vládli sami. To, čo dokázali dovtedy, dávalo prísľuby, že si poradia aj s tým, čo príde: boli by dokázali aj to, čo napríklad dnes hospodári v západnom Nemecku alebo Dánsku. Kdeže sú tie tváre? Väčšina už hnije pod zemou, ich črty ako nové živé výhonky rozpoznávam na ich synoch, dcérach alebo ich vnukoch. Niektorí, tí najstarší, ešte dožívajú – a vedia, nosia v sebe aj opatrujú to, čo nevie, čomu neverí, o čom nechce vedieť pomaly už nik.
Treba ich rehabilitovať, treba ich aj z hrobov vyvolávať a vykričať tú ich utýranú pravdu! Koľkí, v celom Turci – ba po celom Slovensku – zaplatili za svoju schopnosť, za pôdu a majetok, čiže za to, čo dávali spoločnosti, dnes už neuveriteľným šikanovaním: vyháňaním z vlastných domov aj dedín – „razkuláčivať“! – bezprávnym väznením s podlomenosťou zdravia, vylučovaním svojich detí aj príbuzných zo štúdia a normálneho uplatnenia. Len v Dražkovciach boli nevinne zavretí: Miloš a Jozef Haliena, Juraj Orlický, Ľudovít Uram, jeho žena Anna Uramová, Jozef Matula, Július Vanovič st.
Aj Lajoš báčiho Lehotských zavreli! Počas maďarskej revolúcie 1956 povedal akýsi vtip o rušňoch a päťcípych hviezdach, ako ich budú z tých rušňov stŕhať dolu. Ktosi ho udal – časy dôvery aj na dedinách s príchodom komunistov skončili – podaktorí to išli dosvedčiť aj na súd. Z väzenia sa vrátil – ale ako iný človek: nevravný, smutný, prepadnutý do seba. Nikam nechodil, rozprával sa iba s najbližšími. Socializmus v ňom zavraždil to, čo bolo v ňom najnádhernejšieho: špásovnosť, voľnosť a pohodu ducha, dôverčivosť k ľuďom a ich dobrote.
Texty boli vypustené z Antimemoárov, autor ich vydal na svojej stránke juliusvanovic.sk. Text publikujeme ako spomienku na nedávno zosnulého autora.
