Prezidentka opäť ukazuje dvojaký meter

Prezidentka Zuzana Čaputová po vymenovaní nového ministra vydala vyhlásenie, v ktorom sa okrem iného píše toto: „Keď lídri trojkoalície hľadali nominanta na ministra školstva, niektorí z nich vyslovili požiadavku, aby to bol ‚konzervatívne orientovaný odborník‘. Toto kritérium koaličných lídrov nový minister spĺňa. Vymenovaním za ministra však prestáva byť manažérom jednej siete škôl s jasne vyhraneným svetonázorom. Stáva sa verejným činiteľom, od ktorého budú mať rôzne časti spoločnosti veľké očakávania, a to najväčšie očakávanie – zostať vecný a férový. Oceňujem, že Ján Horecký mi potvrdil, že rozhodne nepôjde cestou rozdeľovania. Brázdy v našej spoločnosti sú hlboké a vo vláde potrebujeme tých, čo chcú stavať mosty, nie tých, čo ich pália.“

Je zaujímavé, že prezidentka vyzýva Horeckého na stavanie mostov, ale v prípade Káčera, Hirmana a ďalších liberálne nastavených ministrov to nepotrebovala zdôrazňovať. Pritom ak dnes niekto rozdeľuje spoločnosť, tak sú to hlavne progresívci.

Svedčí o tom aj legislatívna iniciatíva jediného poslanca z jej materskej strany Progresívne Slovensko. Tomáš Valášek predložil na aktuálnu schôdzu parlamentu dva sporné návrhy zákonov, a to zákon o životných partnerstvách a zákon požadujúci liberalizáciu potratov. Je zaujímavé, že pri jeho návrhoch prezidentka nepotrebovala volať po opatrnosti a stavaní mostov.

Takisto ani vtedy, keď prišiel minister Lengvarský s agendou úradnej zmeny pohlavia. Vtedy prezidentke neprekážalo, že minister ide cestou konfliktov a rozdeľovania na ministerstve, kde majú, povedané jej slovami, rôzne časti spoločnosti veľké očakávania. Pripomeňme, že tými časťami spoločnosti sú lekári, ktorí práve podávajú hromadné výpovede, zdravotné sestry, ktoré nám utekajú do zahraničia, a najmä starí a chorí ľudia, ktorí potrebujú, aby minister konečne začal riešiť neúnosnú situáciu v zdravotníctve.

Ak však na niektoré ministerstvo nastúpi človek, ktorý je hodnotovo konzervatívny, prezidentka hneď potrebuje hovoriť o nerozdeľovaní spoločnosti a „budovaní mostov“.

Dôvod, prečo je to tak, je zrejmý. Prezidentka sa tým v skutočnosti snaží o tiché vytláčanie konzervatívcov z verejného prostredia alebo o ich kontrolu. Slúži jej na to okrem bežných slov aj ako akýsi nový druh newspeaku, teda nového jazyka, kde je všetko konzervatívne označované výrazmi, ktoré majú negatívne zafarbenie (konzervatívne myšlienky sú podľa tohto newspeaku toxické, nekorektné, konšpiračné).

Ten vzorec uvažovania možno badať v celom progresívnom priestore, od médií cez politikov až po akademikov a ďalšie progresívne elity. Radi pri tom používajú slová ako rozdeľovanie spoločnosti, utláčanie, ohrozenie, netolerancia, obmedzovanie práv, spiatočníctvo, extrémizmus, samozrejme fašizmus a mnohé ďalšie. Progresívne médiá, hlavne tie, ktoré sa už úplne odtrhli z reťaze, takmer každého s „nevhodným názorom“ onálepkujú ako fašistu. Prezidentka poukáže len na rozdeľovanie. Dôležité však nie je to, aké slovo sa použije, ale to, že sa tým jasne ukáže, pri kom má verejnosť pociťovať obavy a iné negatívne emócie.

Druhým charakteristickým znakom je, že v tomto vzorci sú liberáli vždy tí, ktorí hovoria z pozície akejsi morálnej autority a normy. A konzervatívci sú tí, ktorí si zaslúžia napomenutie či rovno pokarhanie. Progresívci idú pretvoriť spoločnosť, konzervatívci ju vraj idú rozdeľovať. Liberáli idú brániť práva žien, migrantov či homosexuálov, konzervatívci ich vraj chcú obmedzovať. Liberáli chcú chrániť planétu, konzervatívci ju vraj chcú drancovať.

Takéto nálepky jasne ukazujú, pred kým by sme sa vraj mali mať na pozore a naopak, kto patrí do slušnej spoločnosti (ich slušnej spoločnosti). Pritom konzervatívci tu nie sú karhaní za žiadny extrémizmus, ale jednoducho len za to, že sú konzervatívcami.

Tento vzorec vidíme pri novom ministrovi školstva, ktorého jediným previnením je, že nie je z liberálneho tábora. Nedávno sme to mohli sledovať pri Giorgii Meloniovej, víťazke talianskych parlamentných volieb, ktorá je označovaná za predstaviteľku krajnej či extrémnej pravice, ba dokonca za fašistku. Pritom jej postoje nie sú ani extrémistické, ani krajne pravicové a už vôbec nie fašistické. Naopak, sú v mnohom porovnateľné s hodnotami českého premiéra Petra Fialu.

Vidíme to aj pri poslankyni Záborskej, slušnej dáme, ktorej jediným previnením je, že chce chrániť nenarodený život, a z ktorej slovenskí progresívci vytvorili priam neľudskú obludu. Samozrejme, tých prípadov je mnoho, nemá význam ich tu všetky menovať.

Paradoxom je, že v skutočnosti je to úplne naopak. Ak tu niekto predstavuje krajnú či extrémnu politiku, je to práve strana Progresívne Slovensko, z ktorej vzišla pani prezidentka. Práve progresívci sú predsa na kraji ľavicového tábora. Spomedzi ľavičiarov sú to práve oni, kto presadzuje najradikálnejšie riešenia. Potraty, rozvody, eutanázia, zmena pohlavia, ekológia, v podaní progresívcov je to samý extrém.

Sú to predsa oni, kto chce zaviesť potraty, eutanáziu či rozvody na požiadanie. Oni chcú podporovať zmenu pohlavia už pri malých deťoch, tlačiť do nich hormóny a mrzačiť ich tým, že sa im vyoperujú zdravé orgány. Oni chcú nútiť zvyšok spoločnosti, aby v rozpore s logikou nazývali biologických mužov ženskými menami, zámenami alebo neutrálnymi termínmi. Oni pretláčajú extrémne zelené „riešenia“, aj keď tým ohrozujú ekonomickú a sociálnu stabilitu našej krajiny a celej Európy.

A napokon, je to práve prezidentka, ktorá svojím ideologickým jazykom, v rozpore s pravidlami spisovného jazyka, všade tlačí oslovenia oboch pohlaví, keď píše o seniorkách a senioroch, inovátorkách a inovátoroch, spoluobčiankach a spoluobčanoch.

Nabudúce by preto nezaškodilo, keby sa prezidentka predtým, než opäť niekoho vyzve na budovanie mostov a nerozdeľovanie spoločnosti, pozrela do vlastných radov a na stranu, z ktorej vyšla a ktorá jej financovala kampaň. Zrejme bude prekvapená, koľko rozdeľovania spoločnosti tam nájde.