Ak chcete byť slobodní, musíte byť citliví na to, čo je vo vašom vnútri, vraví tvorca dokumentu o tajnej cirkvi

Sám ste komunizmus príliš nezažili. Ale aký bol postoj vašej rodiny k tomuto režimu?

Nikto z rodiny nebol v strane a mali na komunizmus dosť vyhranený názor. Vychádzalo to možno najmä z toho, že sme veriaca rodina. Môj otec bol vždy veľmi kritický voči tejto ideológii. Bol sčítaný, sledoval politické debaty, mal vo veciach prehľad a svoj názor.

Vedel váš otec, že existuje v Československu tajná cirkev?

Veľa o tom nehovoril. Keď som sa ho však začal pýtať, povedal, že občas bol v kontakte s niekým, kto bol zrejme súčasťou tajnej cirkvi. Keď som robil film o pašovaní náboženskej literatúry za komunizmu, vedel som, aké knihy režim zakazoval. Raz, keď som bol doma a pozeral som sa do starej knižnice, mnohé takéto knihy som tam našiel. Ľudia mnohokrát ani nevedia, čo majú v knižniciach a ako ich ovplyvnilo pôsobenie tajnej cirkvi. Alebo keď ľudia počúvali rádio Slobodná Európa, veľa informácií, ktoré tam počuli, tam boli aj vďaka tajnej cirkvi, ktorá ich doň posúvala cez rôzne kontakty.

Vedel váš otec, čo máte doma, že ide o zakázanú literatúru alebo samizdaty?

Môj otec bol rušňovodič a dal mu to v práci nejaký kolega. Veľa mu o tom nehovoril, ale dal mu knihy, ktoré sa nikde nedali zohnať. Otec to však tušil, lebo mu kolega vravel, že sa s tým nemá nikde chváliť. Nech to má na čítanie na doma alebo to môže potom darovať niekomu, komu dôveruje. Tie knihy sa prenášali cez hory zo zahraničia a potom sa to distribuovalo po spoločenstvách, farnostiach, známych a nejako takto sa dostali aj do našej knižnice.

Veľakrát som sa s rodičmi rozprával o tom, ako vnímali vtedajšiu dobu. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé spojenie osobných a národných dejín. Napríklad som sa pýtal mamy, čo robila v roku 1968, keď bola okupácia. V ten deň išla na bicykli do Bytče, kde pracovala ako krajčírka a nemohla prejsť cez hlavnú cestu, lebo tadiaľ išla dlhá vojenská kolóna. Vôbec netušila, čo to je, ale z okien vojenských vozidiel jej mávali mladí muži. Ona im kývala tiež. Neskôr v práci našla kolegyne, ako práve počúvajú rádio. Až vtedy pochopila, čo sa vlastne deje. Môj otec bol v tom čase na vojne v kasárňach. Nepovedali im nič, len ich tam zamkli a nemohli ísť von. Takto si to poistili, aby neriskovali odpor našich vojakov.

Možno aj vďaka takýmto debatám doma ste sa rozhodli začať po škole pracovať v Ústave pamäti národa?

Keď nad tým teraz rozmýšľam, tak na tom niečo bude. Prostredie doma ma určite ovplyvnilo, nasmerovalo a je možné, že aj vďaka tomu som začal riešiť tieto témy. Už na filmovej škole som hľadal príbehy, ktoré by malo zmysel prerozprávať cez film. Tak som natrafil aj na príbeh Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla. Bol som prekvapený, že som o nich dovtedy veľa nevedel. Žiaľ, neučí sa o nich na školách a nepočuť o nich ani na hodinách náboženstva či v kostole. Pritom sú to poklady, z ktorých sa dá čerpať. Zdalo sa mi to ako úžasný príbeh, kde sa opäť tie osobné dejiny spájajú s národnými.

Tých príbehov je viac. Jukl a Krčméry sú takými hlavnými reprezentantmi tej doby. Počas vašej práce v Ústave pamäti národa ste určite zaznamenali mnoho príbehov. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti?

Tých príbehov je mnoho a každý stojí za zmienku, jeden z mojich obľúbených je príbeh Jána Zemana z Myjavy. Keď v roku 1949 pracoval v Považských strojárňach a videl, že sa tajne začína vojenská výroba, začal o tom hovoriť a spolupracoval so zahraničnou spravodajskou službou. Komunistickú stranu pokladal za ohrozenie pre Československo. Neskôr na súde dostal trest smrti. Mal to byť exemplárny trest ako signál pre ostatných. Približne o rok dostal milosť – doživotie.

Jeho manželka dostala 14 rokov. Ešte vo vyšetrovacej väzbe sa ju snažili vydierať a zlomiť aj tým, že jej klamali o tom, že muža už popravili. Ťažko si vôbec predstaviť, čo títo mladí ľudia museli vtedy prežívať, a to všetko preto, že sa snažili pracovať pre mier. Pán Zeman nakoniec strávil vo väzení okolo 15 rokov, často aj o hlade a na samotke.

Keď sme sa ho pýtali, čo mu pomohlo toto všetko prežiť, jeho odpoveď bola jednoduchá – láska k žene. Celý čas sa na ňu tešil a čakal na deň, keď sa s ňou bude môcť opäť stretnúť. Keď sa vrátil domov, konečne sa stretli. Manželka mu však zároveň oznámila, že má diagnostikovanú vážnu chorobu, ktorú mala aj v dôsledku zlého zaobchádzania a podmienok vo väzniciach. Neostávalo im teda veľa času. Napriek tomu ho strávili spolu a šťastní.

Aké boli odpovede ďalších ľudí, keď ste sa ich pýtali, čo im pomohlo zvládnuť väzenie?

U niektorých to boli pesničky, ktoré si pamätali ešte z krčmy, spievali si a spomínali na tie chvíle, keď s kamarátmi zažívali pekné časy. Mysleli na svojich najbližších, aby sa raz mohli vrátiť k deťom alebo žene. Spomienka na pekné časy, ktoré človek zažil, dokáže udržať zdravú myseľ v ťažkých chvíľach. Najčastejšia odpoveď bola viera v Boha a duchovný život. Často spomínali modlitbu, ktorá im dávala silu.

Šťastie mali tí, ktorí si našli niečo také, čo ich podržalo a dávalo im silu. Horšie na tom boli tí, čo niečo také nemali, tí tam potom zažívali ešte ťažšie časy, lebo keď človek prežíva niečo ťažké a temnotu, ale má nádej, tak sa to dá prežiť. Keď človek nemá nádej a nevidí svetlo na konci tunela, tak to je zúfalstvo. A to sa snažili vyšetrovatelia vyvolať, aby tých ľudí zlomili.

Prečo o týchto príbehoch nevieme viac? Nezaujíma nás to alebo o tom tí ľudia nechcú rozprávať?

Tu ešte treba povedať, že ide o politických väzňov. Takmer všetci boli nevinní a väznení boli pre to, že s nimi mali komunisti problém. Veľká väčšina z nich aj mala záujem o tom hovoriť. Cítili aj také zadosťučinenie, keď sme k nim chodili natáčať a mohli to konečne niekomu povedať.

Problém je skôr na druhej strane. Spoločnosť nemá záujem počúvať to a vracať sa k tomu. Je to škoda, pretože v lepšom pochopení minulosti je kľúč aj k prítomnosti a budúcnosti. Môže nám to pomôcť pochopiť to, čo sa teraz deje. Lepšie by sme rozumeli sami sebe a tejto krajine. Je to trochu taká systematická chyba, že to nie je zakomponované viac do výučby. Mladí ľudia sa zaujímajú o to, čo poznajú. Keď im to my nejakou pútavou formou nepredstavíme, tak sa nemôžeme čudovať, že ich to nezaujíma.

Môže byť váš dokumentárny film Slobodní takýmto médiom, ktorým sa môžeme pokúsiť vyvolať záujem u mladých ľudí? 

Dúfam, že áno. Toto je ale dokumentárny film, ktorý nepracuje na princípe stotožnenia sa s hlavnou postavou, kde to človek prežíva najmä emočne. To skôr zvláda hraný film. Naším zámerom bolo podať základnú správu o Krčmérym a Juklovi. A pretože sme našli autentické záznamy a s nimi aj rôzne vzácne materiály, išli sme do dokumentárneho filmu. Nakoľko to nie je niečo vymyslené, ale pravdivé, tak aj formu sme chceli dať takú surovejšiu. Môžeme sa tak pozerať na Silva Krčméryho, ktorý na nás hovorí a je to naozaj on. Chceli sme prerozprávať príbeh a zvolili sme na to takúto formu.

Keď vzniknú k týmto témam aj hrané filmy, tak sa budem len tešiť. Tie zase môžu viac vtiahnuť a spôsobiť to, že to prežijete s postavami. Podvedome však človek aj vníma, že je tam priestor na nejakú štylizáciu a manipuláciu. Dokument má silu v autenticite a v pravdivosti výpovede.

Hraným filmom sa dá teda diváka vtiahnuť viac. Český režisér David Ondříček v roku 2016 nakrútil dokument o československej bežeckej legende Emilovi Zátopkovi. O päť rokov neskôr o ňom nakrútil celovečerný film. Rozmýšľali ste aj vy nad niečím podobným, že po dokumente by ste natočili aj hrané dielo o ich živote?

Zatiaľ to beriem tak, som rád, že sa podarilo toto dokončiť a pustiť do sveta. Nepracujem momentálne na hranom filme o Juklovi a Krčmérym. Nejaké iniciatívy v tomto smere však boli a aj sú.

Iniciatíva prišla po premiére alebo vás oslovili ešte predtým?

S viacerými ľuďmi som sa o tom rozprával a napísali sa aj nejaké námety a podklady k tomu. Ale zatiaľ je to vo forme uvažovania a snívania.

Keďže sa o tejto téme medzi mladými nehovorí, plánujete premietať dokument aj na školách? Možno aj v spojení s diskusiou o tajnej cirkvi?

Snažíme sa robiť, čo je v našich silách. Školám sme ponúkali premietanie tohto filmu spolu s diskusiou alebo si môžu skrátenú verziu premietnuť na dejepise či občianskej výchove. S tým, že učiteľ má aj priestor porozprávať sa o tom so študentmi. Veľa škôl sa nám už začína hlásiť. Teraz je to o tom, či to učiteľ uzná za vhodné a chytí sa toho. Nie je nejaká systematická vec, ale tešíme sa z toho, že mnohí učitelia dejepisu to pokladajú za dôležité a vedia tomu dať priestor.

Kým to nie je systematická vec. Je to otázka aj na ministerstvo školstva, aby tematiku zapracovali do svojich učebných osnov dejepisu.

Áno, myslím, že aj z ÚPN sú už niekoľko rokov rozbehnuté viaceré iniciatívy, ktoré vedú práve týmto smerom, vytipovať niektoré udalosti a príbehy, ktoré by sa mohli zakomponovať do osnov, aby sme našu nedávnu minulosť vedeli lepšie reflektovať a pochopiť. Pracuje sa na tom.

Mali ste možnosť osobne sa stretnúť s Juklom a Krčmérym. Aké to bolo?

Keď sme nakrúcali tie svedectvá iných ľudí, tak som tam bol pracovne. Niekoľko hodín sme to točili a, samozrejme, bolo to aj ľudsky príjemné, ale prišli sme v prvom rade natočiť svedectvo. S Juklom a Krčmérym som sa stretol skôr priateľsky. Bola to milá návšteva. Silvo Krčméry bol vtedy už dosť chorý a už len ležal na posteli, tak nám toho veľa nepovedal. No jeho príbeh hovoril za neho. Bolo to skôr o tichej prítomnosti.

Vlado Jukl nám aj čo to porozprával o zážitkoch z obdobia tajnej cirkvi. Vládla tam taká rodinná atmosféra a bol to milý človek, s ktorým radi trávite čas. Mal úžasné skúsenosti a vedel o tom pútavo rozprávať.

S akými pocitmi ste od nich odchádzali?

Na tých stretnutiach som mal pocit, že sa ma dotýka niečo, čo ma presahuje a čo presahuje aj ich samotných. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí sú súčasťou oveľa väčšieho príbehu.

Vedeli, že sa bude o nich točiť film?

Myslím, že to nevedeli, ale už to vedia. (úsmev)

Aká by bola ich reakcia teraz, ak by tu boli a videli dokument o nich?

Myslím, že by sa dosť zasmiali, lebo oni sa tak zvykli na sebe zasmiať. To aj vo filme môžeme vidieť, že keď Vlado Jukl alebo Silvo Krčméry hovorili, dokonca aj o ťažkých veciach vo väzení, tak sa pousmejú na tej situácii alebo na sebe. Ide z toho ľahkosť, napriek tomu čo tam zažívali. Môže to byť inšpiratívne aj pre nás. Často zažívame menej vyhrotené situácie a máme pocit, že je to koniec sveta. Pritom niekedy stačí zachovať pokoj, prijať situáciu a v nej konať.

Prekvapilo vás niečo na natáčaní dokumentu, možno nejaká konkrétna udalosť alebo niečo zo života Jukla a Krčméryho?

Pýtal som sa jedného staručkého pána, ktorý tiež patril do spoločenstva Rodina, že čo Silvo a ženy. On sa začal smiať a hovorí: Silvo, Silvo… pobláznil a nechal tak (úsmev). Hovoril, že mal veľmi dobré vzťahy, ale všetky boli priateľské a žiaden neprerástol do niečoho vážneho. Zopár mladých žien z toho zrejme malo zlomené srdce. Zároveň chápali, že má iné poslanie. Treba však povedať, že aj on sám všeličo zvažoval, no potom prišlo prenasledovanie a väzenie, takže nemal veľa času na rozmyslenie. Z jeho knihy ale vieme, že už predtým chcel ostať slobodný pre túto činnosť, aby sa mohol naplno venovať medicíne, ale aj zakladaniu krúžkov a laickému apoštolátu. Veľa o tom premýšľal, ale nakoniec necítil povolanie do kňazstva ani do manželstva. Videl sa v takom slobodnom povolaní.

Obaja strávili vo väzení dlhšiu dobu. No to ich nezlomilo, práve naopak, posilnilo ich to a aj po prepustení pokračovali vo svojej činnosti a začali vytvárať tajnú cirkev.

Väzenie bola pre nich silná a dlhodobá skúsenosť, ako nejaké duchovné cvičenia. Väzenie im vytvorilo určitý priestor a čas, kde museli ísť skutočne do seba, ísť na podstatu a zodpovedať si základné otázky života. Potvrdili si, čo doteraz v živote malo zmysel a čo naopak nie. Kde som plytval časom a kde to bolo dobré. Toto sa u nich utriaslo a o to viac sa vedeli držať toho dobrého, v čom videli zmysel. O to lepšie sa mohli pripraviť na činnosť, ktorá prišla potom. Zaujímavé je, že za niečo ich uväznili a po 14 rokoch basy, nielen že neprestali, ale pokračovali s ešte väčšou angažovanosťou. Uvedomili si, čo pre nich znamená vzťah s Bohom, služba druhým. V tom videli zmysel života, žiť v láske vo všetkých oblastiach života.

Dokument chcete premietať aj vo väzeniach. Môže to pomôcť súčasným trestancom ako zvládnuť pobyt v celách a čo im to môže priniesť?

To je na nich, ale určite im to neuškodí. Teším sa, že aj za múry väznice môže prísť tento film a som zvedavý na ich spätnú väzbu. Uvidia niekoho, kto zažíval väzenie a dokázali sa s ním vyrovnať takýmto spôsobom, že naozaj išli do svojho vnútra, snažili sa to prijať a zmeniť nie situáciu, čo ani nebolo možné, ale zmeniť seba a svoj postoj k nej. Zmeniť seba nie v tom zmysle, že by si priznali vinu, čo im štát vtedy pripisoval, lebo oni žiadnu vinu nemali, skôr v tej práci na sebe. To oni často zdôrazňovali, že keď chceš zmeniť svet, musíš začať od seba a zmeniť seba. Aj neskôr vyhľadávali kritiku, pýtali sa, čo by mohli zmeniť a ako by to mohli viesť inak. To môže byť inšpirácia aj pre tých, čo sú momentálne vo väzení, ísť do seba, obhliadnuť sa za svojím životom a porozmýšľať, čo tam zmysel malo a čo ani nie. Myslím, že je tam veľa myšlienok, ktorými si môže človek vo väznici vyplniť čas a porozmýšľať o nich.

O pobyte Silvestra Krčméryho vo väzení vznikla aj divadelná hra Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec. Inšpirovala vás v niečom?

Na filme sme začali pracovať asi pred desiatimi rokmi. Vtedy divadelná hra ešte nebola a súbežne sa vyvíjali hra aj film. Predstavenie som niekoľkokrát videl a som veľmi vďačný pánovi Feldekovi, že to napísal a Kamilovi Žiškovi, že to zrežíroval. Hra sa koncentruje na pobyt vo väzení, a to ako Silvo Krčméry prežíval väzenie, čo je z istého pohľadu možno na jeho príbehu najsilnejšie. Ja som sa však chcel už od počiatku, ešte predtým ako hra vznikla, zamerať na ich život komplexnejšie. Aby sme ho zachytili celý od detstva po starobu a ukázali aj prepojenie ich príbehu s našimi dejinami. Pôvodne som chcel robiť cyklus portrétov o Krčmérym, Juklovi a Kolakovičovi, každý by mal samostatný film, ale potom som pochopil, že ich život je taký prepletený, že ich nechcem oddeliť. Aj oni to tak chápali, že ich sila je v tom, že sú spolu. Tak som ich dal spolu aj do filmu.

Film je síce o Krčmérym a Juklovi. No ich do značnej miery ovplyvnil jezuitský kňaz Tomislav Kolakovič. Ako by ste ho opísali?

Kolakovič bol kľúčový v živote týchto ľudí a aj v živote tajnej cirkvi na Slovensku, preto sme mu v našom filme venovali väčšiu kapitolu. Bol to aktívny, vzdelaný, scestovaný kňaz, ktorý prišiel z Chorvátska. Na jednej strane mal pevné kresťanské základy a zásady, na druhej bol otvorený novým formám, ako hlásať evanjelium, ako ho dnes sprostredkovať ľuďom.

Vždy sa snažil pochopiť spoločnosť. Pôsobil spočiatku formou prednášok, hlavne v Bratislave, kde sa snažil mladým ľuďom rozšíriť ich obzory. Snažil sa o komplexný rozvoj človeka. Dôraz dával na vzdelanie. Chcel, aby sa snažili byť čo najlepší vo svojej oblasti a aby do svojej práce vedeli vnášať kresťanské hodnoty. Pozýval ich k väčšej angažovanosti, aby sa nebáli prevziať zodpovednosť. Popri tom však stále dával dôraz na duchovný život, sviatosti a dôležitosť modlitby v každodennom živote. Viedol ich k tomu, aby vo svojom živote vedeli spojiť tieto dva rozmery – kontempláciu a akciu. Modlitbu a službu. Zároveň budoval spoločenstvo Rodina, kde do najužšieho kruhu patril aj Silvo Krčméry a Vlado Jukl.

V spoločenstve boli spočiatku najmä študenti, ale neskôr aj rôzni laici, kňazi či dokonca biskup Gojdič a biskup Hopko. Bolo to spoločenstvo priateľov a brali to tak, akoby to bola ich druhá rodina, preto aj ten názov. Zároveň mal Kolakovič cit aj pre sociálnu oblasť, snažil sa, aby mladí ľudia boli empatickí voči trpiacim. Brával ich do chudobných oblastí a nasmeroval ich tiež k charitatívnej činnosti a nezištnej službe druhým.

Prečo práve názov Slobodní?

Lebo to, čo ma na nich fascinovalo, je vnútorná sloboda, ktorú si udržali v každom režime a za každých okolností. Môže to byť inšpiratívne pre dnešnú dobu. Tá sloboda ich sprevádzala od mladosti. Napríklad toto ani vo filme nie je, ale keď mal Silvo 17 rokov, tak utiekol z domu, lebo sa zúčastnil duchovných cvičení, kde zažil svoje osobné obrátenie. Natoľko ho to fascinovalo, že ušiel k jezuitom do kláštora. Vedel, že by to doma asi neprešlo, tak sa zbalil a odišiel. Otec ho potom našiel až v Ružomberku v kláštore a dohodol sa s predstaveným, že Silvo by mohol najskôr niečo vyštudovať a potom, keď bude chcieť, tak môže ísť. Už aj na tejto situácii vidno tú slobodu.

O pár rokov neskôr sloboda spočívala v niečom inom. Boli v situáciách, keď nemohli robiť nič. Boli vo väzení, kde mali len štyri steny. Tam to bolo o tej vnútornej slobode. To svedectvo slobody spočíva v tom, že sa nikomu nepodarilo zlomiť ich a prekrútiť na svoj obraz.

A je to tak, že sú v dnešnej dobe kresťania vnútorne slobodní?

Dnes je zdrojom našej neslobody aj to, že často dbáme na to, čo o nás niekto napíše alebo čo si o nás pomyslia. Pozeráme sa na to, aký máme status. Aj vďaka tomu, že sa rozvinul internet a sociálne siete, tak sú situácie, keď vedia niekoho mediálne zničiť a ten človek akoby skončil. Obava z toho potom niektorých ľudí uzatvára do seba, veľmi si dávajú pozor, čo povedia a potom to, čo hovoria, je často vágne či príliš opatrné. Ak dávame väčší dôraz na to, čo o nás niekto napíše ako na to, čo si sám o sebe myslím, keď sa pozriem do zrkadla, môže to byť prejavom vnútornej neslobody. Ak to budeme robiť opačne, tak môžeme byť viac slobodní.

Len my veľakrát ani nemáme čas zastaviť sa, a to je ďalší problém. Máme pocit, že naša sloboda je v tom, že máme možnosť výberu, že môžeme čokoľvek robiť, čítať, pozerať, no keď si nevyberáme dobre a najmä, keď je toho príliš veľa, tak to zabíja našu slobodu. Ak chcete byť slobodní, musíte byť citliví na to, čo je vo vašom vnútri, čo vlastne chcete, akú máte tú najhlbšiu túžbu a vôľu. Musíme sa zastaviť, všetko vytesniť, dopriať si ticho a priestor, kde tie myšlienky vôbec môžu vyniknúť, kde ich môžete započuť. Povedzme, že niečo ako domáce väzenie. Paradoxne to bolo práve väzenie, čo vtedy Silvovi a Vladovi poslúžilo, aby mohli ísť do seba. Mohli vnímať svoje vzťahy, túžby, a to čo naozaj chcú, kam chcú smerovať svoj život. My mnohokrát ani nevieme, čo chceme.

Pomohli vám vo vašej vnútornej slobode práve príbehy Jukla a Krčméryho?

Určite áno. Pomohli mi viac si uvedomiť, čo to je sloboda a ako byť slobodnými. Ich život by sa dal vystihnúť výrokom svätého Augustína: „Miluj a rob, čo chceš.“ Pokiaľ má človek postavený život na princípe ako je láska a chce dobro pre druhého, tak potom naozaj môže robiť čokoľvek. Samozrejme je s tým spojená aj zodpovednosť. Pokiaľ v slobode robíme niečo, čo je dobré pre nás a tiež pre ostatných, potom je to v poriadku. Sloboda je dôležitá aj preto, že všetci sme rôzni a každý sa vie realizovať a prispieť do spoločnosti nejakým iným spôsobom. Každý z nás má nejaký talent, schopnosť a aj nejakú túžbu vo svojom srdci. Potom tá radosť a naplnenosť vychádza aj z toho, keď to môžeme slobodne realizovať.

Slavomír Zrebný (1985)

Pochádza z Hlbokého nad Váhom. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je absolventom Kolégia Antona Neuwirtha. Niekoľko rokov pôsobil v Ústave pamäti národa, kde nakrúcal svedectvá politických väzňov, vytváral a nakrúcal dokumentárne filmy a bol riaditeľom Festivalu slobody. Momentálne ako režisér pracuje na viacerých televíznych reláciách RTVS, venuje sa tvorbe dokumentárnych a hraných filmov. Je ženatý, má dve deti a je členom Komunity Sant´Egidio.