Sú to dva týždne a výsledky volieb z konca septembra potvrdzujú, že Taliansko je krajinou s pravicovými koreňmi. A to aj napriek opakovaným pokusom ľavice privlastniť si vládu inými spôsobmi či obchádzaním prieskumov. Nie je tu priestor pre tripolarizmus, o čom svedčí aj fakt, že jednou z príčin debaklu ľavice bolo oddelenie dvoch politických subjektov od koalície: Päť hviezd Giuseppeho Conteho aj strany Akcia (Azione) Carla Calendu a Mattea Renziho. Jediným víťazom sa stala líderka stredopravej strany Giorgia Meloniová a hlavným porazeným bol líder ľavicového zoskupenia Enrico Letta.
Víťazstvo pravice má historickú dimenziu, ako svedčia získané mandáty 235 poslancov zo 400 a minimálne 112 senátorov z 200. Chýbala však atmosféra triumfalizmu, ktorá charakterizovala predchádzajúce víťazstvá v rokoch 1994, 2001 a 2008. Bola to politická stratégia Giorgie Meloniovej, ktorá sa chcela prezentovať triezvym spôsobom, aby upokojila medzinárodné trhy? Možno aj to, ale predovšetkým asi vedomie, že na vrchole aj v spodnej časti pravice vládne znepokojenie nad situáciou Talianska, ktoré bude v najbližších mesiacoch čeliť vážnej hospodárskej kríze, a to všetko na pozadí búrlivého medzinárodného kontextu.
Od prvého dňa po víťazstve je Giorgia Meloniová v neformálnom kontakte s Quirinalom a s Mariom Draghim, od ktorého bude musieť prijímať politické a ekonomické odporučenia predchádzajúcej vlády. Draghi bol prezentovaný ako tvár medzinárodných finančných skupín a určite to tak je, ale „dragizmus“ možno viac ako ideológiu silných mocností definovať ako andreottovský neopragmatizmus s niektorými pevnými bodmi, medzi ktoré patrí pevná väzba na Spojené štáty americké. Úpadok Andreottiho a Craxiho sa začal v roku 1985, keď s krízou Sigonella prišlo k rozchodu s Amerikou Ronalda Reagana. Giorgia Meloniová veľmi dobre vie, ako veľmi medzinárodné tlaky ovplyvnili koniec Berlusconiho vlády v roku 2011, ako aj koniec vlády Ligy a Hnutia piatich hviezd v roku 2018. Meloniová tiež pochopila, že ak je Európska únia slabým a hašterivým subjektom, Spojené štáty zostanú spolu s Čínou určujúcimi svetovými veľmocami. V tomto zmysle majú pravdu tí, ktorí ju definujú ako „atlantistku“ a nie ako političku proeurópsku, pretože si myslia, že je nepravdepodobné, aby sa odklonila od tejto línie.
Francúzska premiérka Elisabeth Borneová po víťazstve Giorgie Meloniovej zasiahla, keď vyhlásila, že Francúzsko bude „pozorne“ sledovať „rešpektovanie“ práva na potrat v Taliansku, čím sa opäť rozprúdila úplne inštrumentálna polemika o protipotratových pozíciách líderky Fratelli d’Italia. Potrat však nie je nezvratným ľudským právom, ale zločinom, proti ktorému sa búria milióny mužov a žien na celom svete, svedčia o tom slová aj fakty. Najsymbolickejšia udalosť volieb v roku 2022 sa odohrala v obrovskom senátorskom kolégiu Rím 1, čo je bašta ľavice, kde ikonu potratárskeho hnutia Emmu Boninovú po 46 rokoch v parlamente porazila kandidátka Meloniovej strany Bratia Talianska, Lavinia Mennuniová, ktorá definovala ako prioritu svojho programu „ochranu pôrodnosti od počatia“ (La Verità, 27. septembra 2022). Lavinia Mennuniová nevyužívala žiadnu mediálnu podporu, ale viedla predvolebnú kampaň od dverí k dverám, neskrývala svoje postoje a bola odmenená. Porážka Emmy Boninovej je nespochybniteľná a ukazuje, že kultúru smrti možno poraziť.
