Ako súvisí Sean Connery, dobrý vkus a Botticelli

Keď zomrel sir Sean Connery, na svojom twitterovom účte som napísal, že každý inteligentný človek s dobrým vkusom súhlasí, že Connery bol zo všetkých hercov najlepším predstaviteľom Jamesa Bonda.

A mnohí mi v odpovediach vyčinili, že (A) dobrý vkus z inteligencie nevyplýva a (B) vkus je subjektívnou, nie objektívnou kategóriou – a že by som to všetko mal, samozrejme, vedieť.

K (A) by som povedal, že tí ľudia nepoznajú základy elementárnej logiky. Z výroku „každý inteligentný človek s dobrým vkusom“ neplynie, že každý inteligentný človek musí mať dobrý vkus, ani že ten, kto má dobrý vkus, musí byť inteligentný. Neplynie z toho ani to, že človek neinteligentný alebo bez dobrého vkusu, nepovažuje Conneryho za najlepšieho Bonda – môže aj nemusí. Plynie z toho však to, že ten, kto je inteligentný a má zároveň aj dobrý vkus, nemôže inak než Conneryho za najlepšieho Bonda považovať.

Ale oveľa závažnejšia je námietka (B). Je dobrý vkus subjektívny alebo objektívny?

Klasické (grécke antické a potom stredoveké kresťanské) myslenie považovalo za atribúty dokonalosti (napr. umeleckého diela) pravdu, dobro a krásu. Len to, či je zároveň pravdivé, dobré a krásne (napr. Boh), je dokonalé. Aby ale táto koncepcia mala zmysel, pravda, dobro a krása nemôžu byť subjektívne, ale musia byť objektívne. A s tým majú naša postmoderna a starí „dobrí“ relativistickí ľavicoví liberáli problém.

Pravda jedného podľa nich nie je nutne pravdou druhého, žiadna Pravda s veľkým „P“ vraj neexistuje, len malé, parciálne „pravdičky“, osobné to názory a preferencie. A to isté platí vraj aj pre dobro: čo je dobré pre niekoho (napr. nejaký typ sexuálnej morálky), nemusí byť nutne dobré pre iného. Dobré je to, čo osobne považujeme za dobré pre nás, alebo čo sa svojvoľne rozhodneme, že dobré je.

Tento relativizmus je možné veľmi ľahko vyvrátiť. Ak vám niekto povie, že žiadna objektívna Pravda s veľkým „P“ neexistuje, spýtajte sa ho (či jej), či tou pravdou nie je to, že vy nemáte žiadne právo toho človeka zavraždiť – a pri tejto otázke začnite veľmi demonštratívne brúsiť veľký nôž.

A ak vám bude aj naďalej tvrdiť, že to pravda nie je, len jeho (jej) osobná preferencia, začnite sa k tej osobe s tým nožom blížiť a len tak utrúste, že vy máte práve preferenciu inú… A uvidíte, ako rýchlo otočí.

To isté sa týka dobra: nie je dobré toho človeka neusmažiť v rozpálenom oleji? A nie je zlé ho za živa rozpustiť v kyseline sírovej? Aha.

Ale ako je to s krásou? Je krása subjektívna? Áno i nie. Toto je na rozdiel od jednoduchších prípadov pravdy a dobra prípad ťažší.

Je lepší nápoj víno biele alebo červené? Na to predsa neexistuje objektívna odpoveď, to je otázka subjektívnej preferencie. Je krajšia gotická katedrála alebo barokový kostol? Opäť, to je otázka subjektívneho vkusu.

Ale čo nie je dané subjektívnym vkusom, je odpoveď na otázku, či víno ako nápoj, či už biele alebo červené, je objektívne ušľachtilejším nápojom než tá tekutina, ktorá je v stoke. A že gotická katedrála i barokový kostol sú mnohonásobne krajšie než všetky tie budovy obchodov Prior na námestiach našich miest, ktoré tie normalizačné betónové škatule hyzdia.

Zosnulý sir Roger Scruton na záver jednej debaty o tom, či súčasný postmoderný človek stratil zmysel pre krásu, svoju odpoveď zakončil tým, že ukázal obraz Botticelliho Venuše a fotku speváčky Miley Cyrus. Botticelliho Venuša je objektívne krásna, je to obraz ideálnej ženskej krásy, aký len môže existovať; a tí, ktorí si myslia, že Miley Cyrus je krajšia, nemajú zmysel pre krásu.

Ak máme udržať, obhájiť a obnoviť našu západnú kresťanskú civilizáciu na súčasných postmoderných troskách, musíme najprv obhájiť a obnoviť zmysel pre Pravdu, Dobro a áno, aj Krásu. S veľkými písmenami a objektívne chápané.

Roman Joch

Autor vedie Inštitút pre výskum práce a rodiny, prednáša na Cevro Institut v Prahe.