Anton Chromík: Zavedenie inštitútu partnerského spolužitia by bolo zradou voličov

V Česku tiež tvrdili, že to bude len registrované partnerstvo bez možnosti adopcie deti. A kde sú dnes? Hovoria o manželstvách osôb rovnakého pohlavia, tvrdí v rozhovore o návrhu SaS o zavedení životného partnerstva právnik Anton Chromík.

https://echo24.cz/a/SCmyE/zpravy-domaci-brno-masarykova-univerzita-gender-wc-petice https://echo24.cz/a/SCmyE/zpravy-domaci-brno-masarykova-univerzita-gender-wc-petice

Strana Sloboda a Solidarita predložila na prebiehajúcu schôdzu novelu zákona, ktorá by vytvorila inštitút partnerského spolužitia. Vy ste proti tejto novele. Prečo?

Dôvody sme zhrnuli v našej petícii. V prvom rade to považujeme za zradu voličov, pretože jediné strany, ktoré šli do volieb s tým, že chcú registrované partnerstvá sú SaS a PS, pričom progresívci vo voľbách neuspeli. Žiadna iná strana s touto požiadavkou pred voličov nepredstúpila. Napriek tomu tu sú tendencie podporovať inštitút registrovaného partnerstva, čo sa ukázalo už pri návrhu poslanca Tomáša Valáška [nezávislý, medzičasom vstúpil do PS, pozn. red.]. Považujem to za zradu voličov a ich hodnôt.

Druhá vec je, že nespravodlivosť, ktorá bola spôsobená dvojnásobnou vraždou, sa nemôže napraviť ďalšou nespravodlivosťou, tentoraz voči deťom. Vidíme, že vytvorenie takéhoto inštitútu znamená vytvorenie akejsi právnej nádoby, do ktorej už nielen parlament, ale aj národné a nadnárodné súdy môžu cez princíp nediskriminácie prilievať rôzne ďalšie práva. To, že je to tak, vidíme na príklade Rakúska, kde došlo k rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade, ktorý sa venoval adopciám detí pármi rovnakého pohlavia.

Hovoríte o registrovanom partnerstve. Predkladatelia však hovoria o partnerskom spolužití. Nie je v tom rozdiel?

Ide o registráciu? Ide. Ide o partnerstvo? Ide. Tie zmeny názvu, ktoré sa v tejto veci používajú, sa len snažia zahmliť pravú podstatu, ktorá je stále rovnaká. Raz sa to volá životné partnerstvo, inokedy registrované partnerstvo, teraz partnerské spolužitie. V zásade však ide o vytvorenie inštitútu partnerov, ktoré sa stavia na úroveň manželstvu. SaS navrhuje, aby sa zákony doplnili tak, aby tam, kde bolo predtým napísané „len manželov“, po novom bolo napísané „manželov alebo spolužijúcich partnerov“. Takto sa tento inštitút stavia v mnohých zákonoch na roveň manželstva.

Ako je možné, že by tento návrh otvoril cestu prijatiu manželstiev homosexuálov?

Vidíme to na vývoji v ostatných krajinách. Keď sa ideme šmýkať na nejaký klzký svah, je jasné, že skončíme na spodku kopca. Nemá význam zakrývať si pred tým oči. Taká je realita vo všetkých krajinách. V Česku tiež tvrdili, že to bude len registrované partnerstvo bez možnosti adopcie deti a kde sú dnes? Hovoria o manželstvách osôb rovnakého pohlavia, lebo vraj to má byť fér. Keď skočíte na klzký svah, kde neexistuje racionalita, ale len emocionalita, tak to dopadne presne takto. Ak spravíte akýkoľvek prvý krok, už ste tam a šmýkate sa. Ak ste pripustili hocaký inštitút bez ohľadu na to, aký počet práv doň vložíte, už ste vytvorili nádobu, ktorá sa porovnáva s manželstvom a ktorá nakoniec kvôli princípu nediskriminácie dosiahne rovnaký obsah práv. Logicky nasleduje otázka, aký má zmysel, aby existovali dva inštitúty s rovnakým obsahom práv.

Viackrát ste spomenuli princíp nediskriminácie. Môžete vysvetliť, ako tento princíp funguje?

Dôvod, prečo spoločnosť uznáva manželstvo, spočíva v racionalite a v tom, že manželstvo má istý spoločenský účel, ktorým je plodenie a riadna výchova detí. Preto sa o manželstvo zaujíma aj spoločnosť, a preto ho kodifikovala a povedala si, že ho bude podporovať. Pri inštitúte, ktorý chce byť podobný manželstvu, ale nedosahuje jeho účel, nastáva situácia, že sa snaží doťahovať cez princíp nediskriminácie, čo znamená, že máme k tomuto inštitútu pristupovať nediskriminačne oproti manželstvu.

To znamená, že nemá záležať na pohlaví, ale na tom, aký obsah bude mať ten inštitút. Spoločnosti však záleží na kreatívnej funkcii a na tom, kto najlepšie plní výchovnú funkciu. Ale toto logické nastavenie spoločnosti sa odstráni prijatím registrovaných partnerstiev, ktoré sa stávajú alternatívou k manželstvu. A vždy, keď existuje nejaká alternatíva k manželstvu, tak existujú aj tlaky na to, aby sa to čoraz viac vyrovnávalo manželstvu. Dochádza k porovnávaniu inštitútov, ku ktorému by bez tejto novely nedošlo, pretože manželstvo je teraz jedinečné pre svoju kreatívnu úlohu a neexistuje nijaký iný podobný inštitút, s ktorým by malo byť porovnávané.

Tu by mohla vzniknúť námietka, že my predsa máme ústavou garantované, že manželstvo je zväzok muža a ženy. Mohli by nám to európske súdy nanútiť aj napriek tomu?

Áno. Už to predsa aj urobili. Máme prípad Coman proti Rumunsku, keď bolo v podstate nariadené uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzatvorené v cudzine na účely pobytu. A to je, samozrejme, prekročenie všetkých zmluvných oprávnení, keďže manželstvo je definované na vnútroštátnej úrovni, a tak to je aj v európskych zmluvách, ale nikoho z európskych aktivistických sudcov to netrápi.

Anton Chromík. Foto: TASR/ Martin Baumann

Neexistuje taká možnosť, že ak by nám to európske súdy nariadili, tak by sme to nejakou novou úpravou legislatívy odmietli?

Prvý problém, ktorý by tu nastal, je dosahovanie politickej zhody. Druhý problém spočíva v tom, že následne by vznikali ďalšie súdne spory, pri ktorých by sa to chápalo tak, že sú odoberané práva, ktoré už boli priznané, čo by napríklad aj ústavný súd mohol chápať ako znižovanie takzvaného ľudskoprávneho štandardu. Preto si myslím, že to je jednosmerka.

Nehrozí nám postupom času aj tak nanútenie homosexuálnych manželstiev z európskych štruktúr?

Vždy tam sú nejaké snahy. Európsky parlament každú chvíľu vydáva nejaké rezolúcie, na ktoré nemá nijaké právo. Takisto existujú rozhodnutia a judikáty, ktoré sú vydané voči iným krajinám. Ale tie situácie môžu byť rôznorodé a krajiny môžu byť výnimočne rezistentné, ak sa ešte nevydali tou cestou. Ak sa na ňu raz vydajú, je tam viac argumentov, aj keď vágnych, aby sa to presadilo.

Častým argumentom druhej strany je, že uzákonenie inštitútov, ako je napríklad partnerské spolužitie, pomáha homosexuálne cítiacim, ale nemá to žiaden vplyv na rodiny.

Všade, kde sa to zakotvilo, to malo vplyv na rodiny a malo to vplyv na deti. Nemôžeme sa tváriť, že u nás to nebude mať vplyv na rodiny a na deti. Dôsledky sú úplne jasné a fatálne. Ak sa takýto inštitút stane legálny, stane sa, samozrejme, súčasťou učebných osnov a zaradí sa tam aj propagácia takéhoto správania, ktoré je samo osebe zraňujúce. Schvaľovaním životného štýlu, ktorý má štatisticky veľmi významné zdravotné riziká, by sme ublížili aj ľuďom z LGBT komunity. Tí čelia omnoho vyššiemu riziku nákazy HIV, AIDS, depresií, užívaniu návykových látok, samovrážd, dožívajú sa kratšieho veku a tak ďalej. A to netvrdím ja, to je tvrdenie ich zástupcu v krajine, ako je Kanada, kde majú všetky progresívne „výdobytky“ vrátane manželstva osôb rovnakého pohlavia.

Druhá vec sú deti. Ak sa niekde významne zvýši podiel detí, ktoré majú problémy so svojou vlastnou sexualitou a čoraz viac ľudí sa identifikuje s LGBTQ+ komunitou, tak to asi neznamená, že sa zmenila genetika. Ale že asi dochádza k sociálnej nákaze, ktorá deti zákonite a vážne ovplyvňuje v ich ďalšom živote. Toto by s legalizáciou prišlo automaticky. Navyše, deťom by sa nemalo klamať, tak sa netvárme, že deti môžu mať dvoch otcov alebo dve mamy.

Napokon, SaS navrhuje, aby sa partner rovnakého pohlavia zaradil pri dedení do prvej skupiny medzi deti, čo znamená, že oproti súčasnosti sa zmenší dedičský podiel detí, ktoré sa mu narodili. Pokojne teda môže nastať situácia, že opustená manželka s deťmi nepríde len o svoj dedičský podiel vinou rozvodu, ale ešte aj deti, ktoré už prišli o otca a výživné, prídu o časť dedičstva v prospech dospelého partnera rovnakého pohlavia. Vplyv na rodiny je nepopierateľný.

Ďalším argumentom zástancov partnerského spolužitia je, že to pomôže zabrániť tragédiám, aká sa udiala minulý týždeň pred barom Tepláreň. Nestojí to preto za zváženie?

Ani v Nórsku či v USA, kde už tieto zväzky existujú, to nezabránilo tomu, aby došlo k podobným prípadom. V našom prípade si myslím, že to spoločnosť ešte viac rozdelí. Z vraždy spáchanej ateistom sú tu obviňovaní kresťania, ktorým sa v kostole hlása Desatoro, ktorého súčasťou je prikázanie nezabiješ. To považujem za absurdné a šokujúce.

Foto: TASR/Michal Svítok

Viete si predstaviť nejakú inú legislatívnu úpravu, vďaka ktorej by mohli páry rovnakého pohlavia napríklad nahliadať do zdravotnej dokumentácie, dediť či nejako inak im prakticky uľahčiť život?  

Nemyslím si, že sa im sťažuje praktický život v takej miere, ktorá by bola neakceptovateľná. Ak napríklad hovoríme o nahliadaní do zdravotnej dokumentácie, tak aj ja potrebujem súhlas manželky, ak by som chcel nahliadať do jej zdravotnej dokumentácie. Čo sa týka dedenia, aj tu už teraz existuje možnosť upraviť si dedičské veci podľa vlastných predstáv. Nemyslím si, že tam je nejaká významná prekážka oproti zvyšku populácie. Samozrejme, o úpravách legislatívy pre ľudí, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, bez ohľadu na to, či tam ide o sexuálne alebo iné spolužitie, sa môžeme baviť, ale nediskriminačne. To znamená rovnako upravovať spolužitie napríklad dvom sestrám alebo dvom bratom, ktorí žijú spolu a majú silný vzťah, pomáhajú si a podobne. Nemám problém s tým, aby sme ľuďom žijúcim v spoločnej domácnosti pomohli zlepšiť ich život. Ale dnes sú tie veci, ktoré ste spomínali, už nastavené tak, že v tom nevidím zásadný problém.

Asi sa zhodneme na tom, že ľudia, ktorí sa hlásia k LGBT komunite, zažívajú rôzne prejavy neznášanlivosti. Od nadávok cez pľuvance až po vyhrážky. Čo by podľa vás mohlo reálne pomôcť tejto skupine ľudí nezažívať takéto správanie?

Myslím, že v súčasnej situácii by najviac pomohlo, keby sa nedával priestor vrahom. Aj ako právnik vidím vážny problém v tom, že sa dáva priestor manifestom ľudí, ktorí vraždili, že sa ich tvár premieľa v novinách. Má to veľmi veľa negatívnych dôsledkov. Jedným z nich je, že psychicky labilní ľudia, ktorých budeme mať stále medzi sebou, budú kopírovať tieto činy. Chýba mi tu sústredenie na obete. Na pomoc rodičom, ktorí prišli o deti, na ochranu zraniteľných miest. Namiesto toho vidím vulgarizmy, nenávisť, obviňovanie ľudí, ktorí s vraždou nič nemajú, a vidím aj to, že sa správame veľmi nerozumne, keď dávame vraha do svetla reflektorov. Najmä médiá by mali zmeniť svoj prístup.

Šéf parlamentu Boris Kollár (Sme rodina) sa vyjadril, že ich strana návrh z dielne SaS nepodporí, ak právnici potvrdia, že by to otváralo cestu homosexuálnym manželstvám. Nielen vy, ale viacero právnikov upozorňuje na to, že by to k tomu viedlo. Myslíte si, že Boris Kollár vníma takéto hlasy?

Nemám informácie o tom, ako vyzerá politická situácia. Ale všetkých by som chcel vyzvať, aby sa začali modliť za túto vec, aby sa to celé neskončilo ďalšou nespravodlivosťou. Tento strašný čin, ktorý treba odsúdiť, bol zneužitý na to, že ďalej dochádza k veciam, ktoré naša spoločnosť nikdy neprijala a odmietla v referende pred niekoľkými rokmi.

Na záver by som sa vás chcel opýtať dve osobné otázky. Vaše meno viackrát zaznelo aj pri hľadaní vinníkov za teroristický čin, ktorý sa udial minulú stredu. Ako to vnímate? Cítite sa spoluvinný?

(Ticho). Je mi to veľmi ľúto, lebo v tom dome som mal svoju kanceláriu a nikdy sme sa s barmanom, ktorý tam pracoval, nesprávali k sebe zle, zdravili sme sa. Bolo to veľmi slušné, so všetkým, čo patrí k ľudskému kontaktu. Veľmi ma bolí to, čo sa tam stalo, obzvlášť preto, že som tam mal kanceláriu. Po tom, čo tam bol tento podnik otvorený, sa ma novinári pýtali, čo vravím na to, že vedľa mojej kancelárie sa otvoril gej bar. Už vtedy som vravel, že som si to nevšimol a ak tam je, tak tam je. Bodka. Nech niekto nájde nejaký výrok, kde by som sa o tom vyjadril negatívne. Asi aj oni sa v mojej blízkosti cítili bezpečne, keď si vedľa mojej kancelárie otvorili bar. Preto tieto obvinenia považujem za súčasť politického zápasu, v ktorom sa táto strašná tragédia veľmi zneužíva. Pravdupovediac ma to veľmi bolí. Za tie roky som si už zvykol na všelijaké obvinenia, ale toto je skutočne bolestné.

Padlo tu veľmi veľa nespravodlivých obvinení voči ľuďom, ktorí majú tiež svoje životy, svoje rodiny a okruh známych. Z vás, Anny Záborskej a zopár ďalších ľudí z konzervatívneho prostredia médiá dlhodobo vytvárajú akési ľudské obludy. Ako to ľudsky znášate, aké to má na vás dôsledky?

(Ticho). Čo mám na to povedať? Že ma to teší? Samozrejme, že nie, je to niečo, čo ma vždy zraní. Pri takej koncentrovanej nenávisti človek nevie, čo sa naozaj môže stať a či to niekto myslí alebo nemyslí vážne. V tomto prípade ma však viac trápi to, že ide o ľudí, ktorí nemajú ospravedlnenie z toho, že by boli psychicky labilní. Ide o ľudí, ktorí sú lídrami, sú tými, ktorí majú viesť a formovať debatu a namiesto toho kričia o nenávisti, pričom ju sami šíria ďalej. Ja by som chcel zastaviť špirálu nenávisti, a preto som sa dohodol sám so sebou, že tie veci nebudem ďalej komentovať ani na ne nebudem reagovať. Snažím sa ich znášať a vnímať to ako kresťan v tom, že azda sa tým niečo odpočítava z mojich hriechov. Zároveň dúfam, že ak nevrátim úder, tak sa to možno vráti v tom, že sa táto špirála nenávisti niekde zastaví.


Ďalšie články