V priebehu rokov si štát na všetkých burzách a zmenárňach presadil proces KYC (know your customer), ktorý ukladá prevádzkovateľom týchto služieb povinnosť identifikovať všetkých zákazníkov. Typicky napríklad prostredníctvom skenovania jedného alebo viacerých osobných dokladov, doloženia pôvodu finančných prostriedkov používaných na nákup bitcoinu, doloženia rezidencie, prípadne dodania ďalších osobných údajov.
Neberme teraz do úvahy, nakoľko sú tieto procesy účinné v napĺňaní proklamovaného zámeru, ktorým je prevencia prania špinavých peňazí a zaoberajme sa iba otázkou, či preskakovanie týmito byrokratickými obručami stojí záujemcom o nákup bitcoinu za to.
Na jednej strane je argument, že „KYC bitcoin“, teda bitcoin získaný na regulovanej burze s plnou identifikáciou, bude vždy ľahké opätovne premeniť na štátne peniaze, s ktorými bude následne ľahké nakladať v bankovom systéme. Bitcoin „s papierom“ je tiež bitcoin s jasne doložiteľnými nákladmi na obstaranie, čo je nesporná výhoda pre zníženie daňovej povinnosti pri prípadnom predaji.
V neprospech KYC bitcoinu však hovorí pragmatický poznatok, že dnešné zákony majú v povahe sa rýchlo meniť a čo je legálne a posvätené dnes, môže byť nezákonné a podvratné zajtra. Bitcoin s identifikáciou potom, naopak, môže znamenať ľahkú konfiškáciu zo strany večne hladného štátu. Reálnym rizikom KYC procesov je tiež možnosť úniku citlivých dát zo serverov búrz. Pre útočníkov ide o veľmi lákavé dáta, pretože klienti kryptomenových búrz predstavujú lukratívne ciele pre phishing, hacking, únosy a ďalšie lúpežné taktiky.
