Vojnová fotografia dnes slúži k propagande. To kedysi nebolo, vraví svetoznámy fotograf Antonín Kratochvíl

Tento projekt je vizuálne veľmi temný...

V tom čase veľa „slnka“ nebolo, pršalo, znečistené ovzdušie a vyberal som si prostredia, kde som túto atmosféru cítil. Trebárs som prišiel fotografovať z Ameriky november 89 a cez rádio som si vyhľadával udalosti. Fotografiu s Brežnevom som zasa zrealizoval na zastávke, kde bolo minimum ľudí, ale o to to bolo zaujímavejšie, lebo vyhadzovali jeho podobizne.

Stopy po Robertovi Frankovi. Ako vznikla táto myšlienka?

Fotografie Roberta Franka [švajčiarsky fotograf a dokumentarista, pozn. red.] boli kritikou spoločnosti a tú knižku preto nemohol vydať v USA. Vyšla mu v Európe. Ja som prešiel Ameriku a dnes je to všetko „inak“. Uchopil som to po svojom a spoznával Ameriku tak, že som sa dostal na úplne zabudnuté miesta. Na cestu som sa vydal v ten istý deň ako Frank pred päťdesiatimi rokmi, v podstate to bola náhoda a tento projekt som nerobil pre žiadneho zákazníka.

Haiti je projekt, v ktorom používate farbu, prečo? Reportáž sa berie veľmi dynamicky až kontaktne, ako to celé vzniklo?

Bolo to pre Times Magazine a chceli to vydať vo farbe, na Haiti proste potrebujete fotografovať na farbu. Ťažil som zo svojej skúsenosti a povedal som si, že to musím spracovať inak. Väčšina fotografov tam mala dlhé objektívy a ja som zvolil svoju obľúbenú dvadsaťosmičku. Bolo to veľmi nebezpečné, pretože, ako vieme, diali sa tam hrozné veci.

Kniha Moscow Nights je až intímna. Aké to bolo osobne spoznať moskovskú zbohatlícku mládež?

V podstate tam nikto nechcel ísť, ja som to fotografoval pre Vanity Fair a oni ten magazín poznali a chceli v ňom byť zverejnení. Tak ma tam pustili tí, čo tomu šéfovali. Nápad som spracoval časozberne ako realitu od tých zabávajúcich sa do skorého rána až po pracujúcich, ktorí musia chodiť každý deň v tom čase do práce. Dôležité bolo nemotať sa okolo tých ženských a len ich fotografovať. Potom som sa dostal aj do ich intímnej zóny a tolerovali ma, hoci tam bolo pár agresívnejších moslimov, na ktorých som sa každopádne vysral a fotografoval si svoje.

Fotografovanie vo väzniciach. Čo Vás viedlo k tejto téme?

Bolo to husté. San Juan Prison bol projekt z najdrsnejšej väznice. S kamerou som sa dostal tam, kde sa už samotní dozorcovia báli ísť a nechali ma tam plávať. Boli tam vytvorené gangy a všetko tam riadili. Dovolili mi, aby som fotografoval určité časti väznice, ale neskôr to už bolo veľmi zložité kvôli byrokracii miestnej gardy. Nechceli ma púšťať dovnútra, aby som neprezentoval tú drsnú realitu. Bolo to veľmi komplikované, ale niekedy boli dozorcovia takí ožratí, že niekam zmizli a mohol som fotiť. Bol to môj projekt, pretože som chcel ukázať tie najhoršie väznice. Veľmi ma to zaujímalo a čakal som na povolenie veľmi dlho. Ale nakoniec som mohol pár mesiacov fotografovať.

Zo sériou Burma Heroin ste vyhrali aj World Press Photo.

Jasné, to bola väznica v Barme, išlo o drogy a fotil som reportáž pre New York Times. Bolo to tam fakt šialené a veľmi zaujímavé, podobné témy si vyhľadávam, proste ma to fascinuje.

Tieto vaše fotografie sú veľmi výtvarné, ako sa pozeráte na dnešnú fotožurnalistiku?

Podľa mňa to ovplyvnil digitál, pretože pri fotografovaní s analógom sme mali limitované políčka a museli sme si naozaj vedieť selektovať, čo budeme fotografovať. S digitálnymi aparátmi sa dá naopak fotografovať na kvantitu a fotografi sa spoliehajú, že im tam niečo vyjde. Fotožurnalizmus teda veľmi ovplyvnila technológia. Skladajú si to ako z videa, ide o úplne iný prístup.

Portréty Bona zo skupiny U2 sú sériou. Ako vznikla?

Time Magazine ma oslovil spolu s Jamesom Nachtweyom, aby sme naportrétovali osobnosti, ktoré preferovali. Nachtwey si vybral šéfa Microsoftu a ja som fotografoval Bona. Všetko to bolo tajné a ja som jazdil s Bonom štrnásť dní.

V knižke Persona je veľa významných postáv. S kým to bolo najzložitejšie?

Oni poznali moju prácu a páčila sa im, čiže si ma vyberali a bolo to veľmi zaujímavé obdobie. Napríklad David Bowie si vyžiadal dvanásť portfólií najvýznamnejších portrétnych fotografov a nakoniec si ma na základe mojej práce vybral.

Columbia Cycling je projekt so športovou tematikou. Ako ste sa k nemu dostali?

Dostal som sa tam cez jeden juhoamerický časopis Outside a oni odo mňa chceli fotoreportáž o cyklistoch z Kolumbie, ktorí sa v tom čase začali presadzovať vo svete. Bolo to veľmi zaujímavé, ale zároveň nebezpečné, pretože jazdili v oblastiach, kde boli banditi z organizácie FARC [Revolučné ozbrojené sily Kolumbie, pozn. red.], čo bežne unášali ľudí, ale cyklistov nechali na pokoji. Nechali ma robiť si prácu bez rizika. Túto sériu som poňal ako dokument o krajine, v ktorej sa práve začala popularizovať cyklistika.

Vrátim sa k vojnovej fotografii, konkrétne k Iraku. Tam ste posunuli vizualitu do diagonál. Kedy ste dostali tento nápad?

Už si ani nepamätám, ako to vznikalo, tak to bolo dávno. Ale v podstate som fotografoval na púšti a potreboval som pracovať aj s horizontom a začal som aparát nakláňať, pretože som chcel túto sériu zdynamizovať a vyhovovalo mi to.

Ako vnímate dnešnú vojnovú fotografiu ?

Podľa mňa dnes slúži ku propagande. Fotografi na Ukrajine musia fotografovať, čo sa im posunie, a to kedysi nebolo. Dnes sa do týchto oblastí hrnie veľa začínajúcich fotografov a slúžia dákemu postoju. Dokonca aj starší autori po návrate povedali, že sa im nepodarilo spraviť fotografie, aké sami chceli. Keď som ja fotografoval, vždy som si mohol vybrať podľa svojho úsudku či svedomia, ktorú stranu budem fotografovať. V dvadsiatom storočí značka PRESS na vestách niečo znamenala, dnes sú fotografi v podstate terčom. Veľa z nich aj zomrelo kvôli pár fotkám.

Fotografovali ste pre Národné divadlo v Prahe. Kedy vyjde knižka?

Už som to ukončil, išlo o predstavenia a knižka ešte nevyšla. Hádam sa to podarí, pretože fotografie sú veľmi dobré. Momentálne dokončujem ďalšie pokračovanie AK47, pôjde o výber z konfliktných zón a kniha bude veľmi rozsiahla. Ale momentálne bude už teraz vonku knižka portrétov fenomenálneho Davida Bowieho. Máte sa na čo tešiť a pár jeho portrétov uvidíte aj na výstave v Bratislave.

Čo si myslíte o školstve, kde sa fotografia vyučuje. Má pre dokumentaristov vôbec zmysel ísť študovať?

Ja som prednášal na jednej súkromnej škole fotoreportáž a, žiaľ, o tento predmet nebol príliš veľký záujem. Ako keby mladí ľudia stratili sociálne cítenie a vyhýbali sa sociálnej problematike, ako v minulosti. Je to veľmi náročne na psychiku aj čas a momentálne sú všetci na mobiloch a majú úplne iné priority. Sociálne premýšľanie sa totálne zmenilo. Všetko sa zmenilo. V Európe sa zmenilo všetko. V podstate už bez súhlasu nenafotíte zaujímavých ľudí, pretože sa zmenili zákony v neprospech fotografov a musia chodiť pracovať niekam do Ázie či Afriky.

Prečo je dokumentárna fotografia v takom stave? Dnes sa všetko povrchné nazýva dokumentom.

Vzniká nejaká konceptuálna fotografia, ktorá s dokumentom nemá nič spoločné, pretože dokumentárna fotografia je o prepojenosti ľudí v téme, a to u týchto konceptualistov, ktorých volajú dokumentaristami, jednoducho nenájdete. Chýba tam človečina a vzťah k téme do hĺbky.

Antonín Kratochvíl

Narodil sa v roku 1947 v českých Lovosiciach. Počas totalitného režimu sa rozhodol v roku 1967 utiecť z Československa cez Juhosláviu do Rakúska. Prešiel utečeneckým táborom Traiskirchen, väzením vo Švédsku a francúzskou cudzineckou légiou, až nakoniec skončil v Holandsku. Fotografiu študoval na Gerrit Rietveld Academie. Po štúdiách začal profesijne fungovať v USA, kde spolupracoval s časopismi ako Times Magazine, Vogue, Rolling Stone či Newsweek. Ako fotožurnalista sa pohyboval vo vojnových zónach a konfliktoch po celom svete. Obdržal tri ceny na prestížnej World Press Photo, knižka Vanishing mu priniesla ocenenie za najlepšiu knihu dokumentárnej fotografie v USA a v roku 2005 získal prestížnu cenu Lucie Awards. Bol spoluzakladateľom fotografickej agentúry VII. Momentálne žije v Prahe a venuje sa novej agentúre 400 ASA.

Časť rozhovoru už vyšla na portáli dofoto.