Každý, kto dostal od Pána Boha trošku viac, mal by sa vedieť podeliť

Dnes málokto povie niečo podobné, rozpovedzte nám, ako sa to začalo..

V klasickej terchovskej dreveničke, v ktorej sme postupne žili desiati – rodičia, ja a sedem mojich súrodencov. Rodičia to nemali vôbec jednoduché, patrili sme aj na terchovské pomery k slabšej sociálnej vrstve. Mnohokrát sa mi stalo, že som v škole ani desiatu nemal, pani riaditeľka mi často zvykla natrieť chlieb s masťou. Keď som sa mamy doma pýtal: Mama, prečo ste mi nedali desiatu so sebou? So slzami v očiach mi povedala: No vidíš, aká som.

Čím boli vaši rodičia?

Mama nepracovala nikde vonku, zostala v domácnosti, starala sa nielen o nás deti, ale aj o hospodárstvo. Otec pracoval na pošte, na prekládke balíkov. Viete si to predstaviť, že príjem do domácnosti bol na taký počet ľudí nízky. A to s nami ešte často býval otcov brat, civil u saleziánov. Viacerí tajne vysvätení kňazi mávali u nás, v našej dreveničke, za socializmu sväté omše. Z času na čas sa to aj prevalilo, že v osade sa schádzalo takéto zoskupenie ľudí. Vtedy sme ako rodina zažili aj represiu zo strany policajtov.

Mali ste doma veľké gazdovstvo?

Také akurát, aby nás uživilo. Mali sme nejaké kravy, koňa, prasiatka. A pestovali sme toho veľa aj na poli. Stále mám v pamäti, ako sa v tých časoch platili takzvané kontingenty, prebytky z hospodárenia malých roľníkov určené na verejné zásobovanie. Raz k nám prišiel agitátor, tuším Mišo Šupica sa volal a povedal – toľko a toľko odovzdáš. Mama držala mladšiu sestru na rukách a kričala naňho – Mišo, preboha živého, pozri koľko mám ešte malých detí, z toho, čo nám zostane, nevyžijeme. Bol neoblomný. Nič iné nezostávalo, z pivnice sme museli naplniť do určeného počtu vriec zemiaky a zaniesť ich na miesto určenia. Bolo to často dosť kruté. Agitátori nechávali  ledva minimum, rodina mala problém prežiť.

Okolo gazdovstva bolo určite veľa práce. Dá sa predpokladať, že často na ňom museli pomáhať aj deti.

To bolo normálne a prirodzené v celej Terchovej, nielen u nás. Keď som chodil do deviatej triedy, tak skôr, než som ráno odišiel do školy, musel som ísť s otcom kosiť trávu. Už okolo piatej ráno. Možno polovica detí z triedy mala podobný začiatok dňa. Až po kosení sa išlo do školy. A poobede sa obrábali sená. Pri senách si nemal šancu na nejaké odvrávanie, na vyhováranie sa, že nejdeš pomáhať. Sená boli dôležité, aby nezmokli, aby bola každá medza načas vykosená. Pre nás deti bolo lepšie vždy to obdobie, keď sa robili zemiaky, vtedy sme sa od pomoci skôr vedeli uliať. Celkovo však platí, že v Terchovej chodili na pole pomáhať celé rodiny, vrátane detí. Bez výnimky.

Zostal vám potom čas aj na detské hry?

Samozrejme. Napriek tomu, že som z chudobnejšej rodiny, moje detstvo bolo nádherné. Plné nielen pomoci na gazdovstve, ale aj detských hier, všakovakých nezbedstiev.

Nájdeme v ňom aj miesto pre film?

Veľmi nie. V škole som sa zle neučil, na základnej som patril známkami do takého stredu. Neviem, či to bolo aj tým, že zo dva razy bol u nás doma vtedajší riaditeľ terchovskej základnej školy, keďže som nechcel byť pionierom. Prišiel spraviť prednášku mojim rodičom, čo sa stane, keď zostanem neoblomný. Mal som pocit skrivodlivosti z jeho strany, že si na mňa sadol aj za tých tajných kňazov, ktorí k nám chodili. Po Terchovej sa o tom verejne šuškalo, určite aj on o tom vedel. Na strednej škole v Žiline, kde som študoval za mechanika elektroenergetických zariadení, to už bolo so známkami oveľa lepšie. Ale stále bez náznakov mojej budúcnosti v oblasti kultúry či filmu. Skôr to u mňa vyzeralo na futbalovú cestu.

Futbal v Terchovej preslávil posledné roky najmä váš rodák Robert Boženík. Predpokladám, že ani u vás na dedine nebol chlapec, ktorý by ho nehrával.

Futbal vždy bol v Terchovej športom číslo jeden. Neskutočne chytil aj mňa. Patrí to k môjmu lokálpatriotizmu. Pamätám sa na svoj prvý zápas za Terchovú. Hrali sme v Rosinej, prehrali sme 2:3. Napriek prehre srdce pod terchovským dresom, na ktorý som bol neskutočne hrdý, bilo ako zvon. Hrdosť na moju rodnú dedinu, rodný môj kraj. mi zostala dodnes, prebúdza sa pri každej drobnosti. V jednom čase sme futbal v Terchovej hrali na už poloprofesionálnej úrovni. V tom čase som už bol ženatý. Z práce v pridruženej výrobe sme dostávali 5 000 vtedajších korún, k tomu druhá päťtisícka z futbalu. Môj otec vtedy doniesol z práce domov asi 2 000 korún, čo bol bežný plat. Keď som ja tie moje zarobené veľké peniaze ukázal mame, ako prvé sa ma spýtala – Jožko, neurobil si niečo zlého? To ti nemohli dať za takú sprostosť, že naháňaš dáku loptu, toľké peniaze. To neexistuje, Jožko môj. Vravím – mama, nič som neurobil, nebojte sa, je za futbal.

Vyšli ste z prostredia, ktoré vo veľkej miere formovala viera v Boha.

Do kostola na omše nechodili v čase môjho detstva za socializmu  v Terchovej len tí, ktorí nemohli. Z hľadiska viery ma najviac ovplyvnila mama. V mojom srdci zostala sväticou od prvej chvíle, ako si na ňu spomínam, až do chvíle môjho posledného rozhovoru s ňou predtým, ako odišla na večnosť.  Mám ju pred očami len s ružencom v ruke. Mama bola veľmi zbožná, múdra žena. Už keď som podnikal, keď som robil filmy, vždy, keď som potreboval radu, mohol som sa prísť poradiť aj s ňou. A ona mi vždy tou svojou jednoduchou rečou, často v dvoch-troch vetách, dala odpoveď, poradila, ktorou cestou sa vybrať ďalej. Neskutočne som si ju aj za to vážil. Otec bol tiež veriaci, ale s ním to už bolo iné. Otcovia v Terchovej boli všeobecne takí tvrdí chlapi. Aj u nás, keď už šiel otec do výchovy, to už bolo veľmi zle. To už bol remeň na zadku.

Čo vás priviedlo k vlastnému podnikaniu?

Blížil sa koniec socializmu, bol som ženatý, už sme mali dve deti a svojpomocne som si staval dom. Sedem dlhých rokov to trvalo, veľa peňazí to zhltlo. Vracali sa mi vtedy spomienky na detstvo, keď sme doma často nemali dosť  finančných prostriedkov. Už som to nechcel ďalej zažívať. Už som nechcel čeliť ponižujúcim chvíľam, keď som prosil mamu, aby mi požičala na chlieb a základné potreby pre rodinu. Krátko po Nežnej revolúcii, už v roku 1991, som sa osamostatnil a založil si spolu s kamarátom Jožkom Dávidíkom vlastnú stavebnú firmu Damit. Z pridruženej výroby, kde som predtým pracoval, som si zobral štyroch šikovných ľudí, spravili sme partiu. Zo začiatku sme robili najmä pre samosprávy, pre obecné úrady drobné roboty, rôzne úpravy stavebného charakteru, rekonštrukcie domovov dôchodcov v Rajci aj v Terchovej. Postupne sa to nabaľovalo. V čase najväčšieho rozkvetu sme zamestnávali 160 ľudí, väčšinu z Terchovej.

To sa už blížilo vaše prvé osudové stretnutie s filmom, o ktorom rozhodlo čo – šťastie? Náhoda?

Možno šťastie, možno náhoda. Ale najmä som sa ako veriaci presvedčil, že ma tam hore, ako hovorím, v nebíčku, musí mať niekto veľmi rád. Celé sa to stalo pomerne jednoducho. Zavolal mi Vlado Ondruš, rodák z Terchovej, v tom čase generálny riaditeľ Štúdia Koliba, či nechceme robiť filmové kulisy. Že potrebuje majstrov tesárov, ktorí ovládajú staré remeslá a dokážu pracovať s toporom, starou tesárskou sekerou, ktorou sa namiesto opiľovania hranoly okresávali. Tvrdil, že v okolí Bratislavy takých nemôžu zohnať. Že potrebuje tesárov na práce na filme Dračie srdce, ktorý prišla na Slovensko točiť hollywoodská producentka Raffaeella De Laurentiis. Ja som vtedy nemal ani tušenia, čo sú to filmové kulisy. Google vtedy neexistoval, možno aj preto ma to nerozhodilo.

Mali ste odvahu pracovať pre zahraničnú filmovú produkciu bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti s filmom?

Najskôr som sa prišiel do bratislavskej Koliby „len“ pozrieť na majstrov, ktorí na filme už pracovali. Hneď som videl, že tí moji z firmy, a to nechcem uraziť vtedajších tesárov na Kolibe, že tí moji kolegovia sú šikovnejší, zručnejší. Ale, samozrejme, museli sme sa učiť od piky. Zo začiatku som nechápal – preboha, takéto sprostosti, kto to kedy videl, máme „zhlobiť“ nejaké materiály, ktoré navyše mali byť krivé. V mojej firme som stále chlapov kontroloval, vždy,  keď niečo robím, snažím sa od začiatku, aby to bolo v poriadku – ja som proste vždy chlapov motivoval, aby bolo všetko rovné, aby všetko dobre robili. No a teraz máme robiť všetko krivé? Vtedy som ešte nevedel, že vo filme nesmie byť nič rovné. Všetko, čo je v ňom rovné, je zlé.

Čo bolo v Dračom srdci vašou hlavnou úlohou?

V Nezbudskej Lúčke oproti Strečnu nám dali postaviť Feltonov dom, ktorého kostra bola z dreva a odliatky zo sadry. Išli sme to do toho s takou mladíckou nerozvážnosťou. Tvoriť v tej dobe sadrové odliatky, to bol naozaj veľký kumšt. Ale zvládli sme všetko. Dnes, keď sa spätne pozerám na spoluprácu na Dračom srdci – predstavovalo to pre nás nielen veľkú školu, ale aj možnosť zaujímavého zárobku.

Po Dračom srdci sa roztrhlo vrece s filmovými produkciami a vy ste začali spolupracovať na jednom filme za druhým. Film  vás už nepustil. Tušili ste po tom, ako ste dokončili Dračie srdce, že sa toto môže stať?

Pri spolupráci s Raffaellou De Laurentiis som na vlastnej skúsenosti precítil, že len čo sa človek dotkne filmu, ide o celoživotnú lásku. Film ťa uriekne, zhypnotizuje. Dostane ťa a už ťa nepustí. Je ako krásna žena, do ktorej sa človek okamžite zamiluje. Nám navyše pomohla aj filmová vlna, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch minulého roka prehnala Slovenskom. Tak československé, ako aj zahraničné filmové produkcie si u nás podávali kľučky jedna za druhou. V našej krajine našli filmový raj, navyše za skvelé ceny. V mojej firme sme sa na tej vlne zviezli, presnejšie vezieme sa doteraz. Po Dračom srdci sme robili filmové kulisy pre slovenský film Eduarda Grečnera Jaškov sen, točilo sa v Terchovej a na Vychylovke. No a potom prišiel do Terchovej s Nejasnou správou o konci sveta legendárny Juraj Jakubisko. Spolupráca s ním bola pre mňa vysokou filmárskou školou. Rovnako aj vysokou školou stavby filmových kulís, kde som mal česť priamo spolupracovať s pánom architektom Karlom Vackom.

Karel Vacek bol dvorný filmových architekt Juraja Jakubiska, spolupracoval s ním na viacerých projektoch.

Pán Vacek bol obrovský pojem v oblasti filmovej architektúry. Múdry, rozvážny chlap. A pritom pokorný. Keď sme sa prvýkrát s ním a s režisérom Jakubiskom stretli na Obecnom úrade v Terchovej, kam ma na stretnutie zavolal vtedajší terchovský starosta, pán Vacek najskôr nevedel, že som už spolupracoval ako kulisár na Dračom srdci. Keď sa to dozvedel, iba sucho dodal, že „neni o čem“. Výber tvorcu filmových kulís pre film Nejasná správa o konci sveta tým bol ukončený.

Dával vám pri spolupráci na Nejasnej správe najavo, že je oveľa skúsenejší ako vy?

Práveže ma bral ako rovnocenného. Ale to, čo by som sa bez neho naučil pri ôsmom či desiatom filme, on mi ukázal, povedal alebo vysvetlil už pri mojom treťom filme.

Čo vám pri spolupráci s režisérom Jakubiskom najviac utkvelo v pamäti?

Miloval som večery, keď sme sa zišli v hoteli Diery pozerať denné práce z predchádzajúceho dňa.  Písal sa rok 1996, vtedy to nebolo tak ako teraz, že sa dá hneď pozrieť v kamere, ako vyzerá natočený záber. V tých rokoch sa najskôr natočilo, poslalo sa to vyvolať a na druhý deň sa pozeralo a rozhodovalo, či je všetko v poriadku, či natočeným obrazom môžeme dať zbohom a tak môžeme ísť na ďalšie. Keď sme dopozerali denné práce, nasledovali nekonečné večery, plné neopakovateľných príbehov humorného charakteru z úst Juraja Jakubiska, jeho filmové spomienky na projekty, ktoré točil, na hercov ako Landovský, Jana Švandová a ďalší. To boli nádherné, viac ako rok trvajúce večery, na ktoré nikdy nezabudnem.

Vstupoval Juraj Jakubisko do vašej komunikácie s architektom Karlom Vackom?

Keďže on má každý filmový obraz dopredu nakreslený, hoci len svojím štýlom, vstupoval, ale citlivo,  dobrými radami. Každý jeden jeho rozhovor s Karlom Vackom pre mňa znamenal veľkú lekciu, na ktorej som čo najviac počúval a snažil sa čo najviac naučiť. Pokiaľ ide o kulisy, Juraj Jakubisko, samozrejme, dobre vedel, aké náročné výzvy riešime, že kulisy staviame de facto tak, že každá chalupa musí mať tri diely, aby sme tú jednu tretinu mohli spustiť po zemetrasení dole, aby miesto vyzeralo dokonale ako prepadlisko. A potom opäť postaviť, lebo nasledovali zimné zábery.  Pamätám sa, že keď sme kulisy postavili znovu, Juraj Jakubisko vedel o každej jednej doštičke, ktorá bola oproti pôvodným kulisám čo len trošku nakrivo, čo len trošku inak. Dodnes toto nechápem, veď vtedy neboli digitálne fotoaparáty, že by si to dopredu nacvakal a potom zväčšil na počítači. Mal proste fenomenálnu vizuálnu pamäť.

Spomínali ste, že po Dračom srdci ste mali trochu aj šťastie, že sa ponuky na stavbu filmových kulís začali pre vás hrnúť aj preto, lebo na Slovensku sa začal točiť jeden film za druhým. Aká bola v tom čase v tejto brandži konkurencia?

Štúdio Koliba malo svoj tím ľudí na filmové kulisy, z ktorého sa tí šikovnejší a odvážnejší po novembri 1989 pokúsili osamostatniť. Určite boli a aj sú na Slovensku viacerí ďalší stavitelia filmových kulís. Ja osobne v tejto oblasti rešpektujem Tomáša Berku, filmového architekta, ktorý robí veľa filmov a zároveň má svoju firmu na filmové kulisy s  Daliborom Vašicom. Napriek tomu, že sme boli odjakživa konkurencia, nikdy sme sa nebrali ako nejakí nepriatelia. Aj preto, lebo tie filmy, najmä pokiaľ ide o naozaj veľké projekty, jeden zvládnuť nemôže. Zoberme si kulisy do filmu Povstanie, príbehu poľských Židov vo Varšave počas druhej svetovej vojny. Bola to americká produkcia, s ktorou k nám na Slovensko v roku 2001 prišla opäť Raffaella De Laurentiis. Išlo o najväčšie kulisy v Európe, aké kto kedy postavil. Na nich sme spolupracovali práve spolu s Berkovcami, pretože to kvantum práce by sa v určenom časovom horizonte ani jednému nedalo zvládnuť.

Ako väčšinou získavate prácu na nových filmových projektoch? Na základe osobných odporúčaní producentov, ktorí s vami robili?

Pokiaľ ide o naše povedomie medzi americkými filmovými producenti v Hollywoode, veľmi veľa urobil už prvý film Dračie srdce a pozitívne referencie od producentky Raffaelly De Laurentiis. S ňou sme postupne spolupracovali na Slovensku a v Česku na viacerých ďalších hollywoodských projektoch. Po Dračom srdci a Nejasnej správe o konci sveta nasledoval z  veľkých filmových projektov Kull dobyvateľ, Mierotvorca, Johanka z Arcu, Bedári. Všetko americké produkcie, ktoré nás oslovili na základe odporúčaní, na základe predchádzajúcej spokojnosti s našou prácou. Každý nový filmových projekt, na ktorom spolupracujeme, prijímam s vďačnosťou a pokorou. Keď robíš filmové kulisy, to nie je práca. To je láska. Potom ťa teší každý deň, každý okamih s filmom.

Koľko ľudí priemerne musíte v rámci jedného filmového projektu vyčleniť na stavbu kulís?

Každý projekt  je zvláštny tým, že príde akoby znenazdajky, bum a ide sa do projektu. Ty tam potom musíš dať úplne všetko, musíš do projektu dať veľa ľudí, musíš to celé neskutočne dobre manažovať, aby sa to všetko podarilo, zvlášť vtedy, keď si výstavba kulís vyžaduje starý materiál. Na Nejasnej správe o konci sveta pracovalo odo mňa 50-60 ľudí, aj preto, lebo sme paralelne robili na rôznych lokáciách. Keď sme točili Príbeh o rytierovi, v Prahe som mal asi päťdesiat ľudí a zároveň v Terchovej ďalších dvadsať – tridsať, keďže sme museli do Prahy poslať 80 kamiónov starého materiálu, ktorý sme získali na Kysuciach rozobratím starých dreveníc. Asi najviac ľudí doteraz, 160, som mal na stavbe kulís pre sci-fi drámu ruského režiséra Alexeja Germana Je ťažké byť bohom. Ide o posledný film tohto vynikajúceho ruského režiséra, krátko po jeho dokončení zomrel. Rok sme ho nakrúcali po českých hradoch a zámkoch, najviac na Helfštýne, Točníku a Hukvaldoch.

Ako dlho pred natáčaním sa začínajú stavať filmové kulisy?

Záleží na počte ľudí, ako aj na veľkosti kulís, vyžadovaných vo filme. Na stavbu filmových kulís pre bežný československý film, akým bol napríklad Kuře melancholik, alebo naposledy Svetlonoc, potrebujem so svojím tímom priemerne asi 30 dní. Pokiaľ však nemám poruke presný scenár, je to oveľa, oveľa komplikovanejšie. Zo začiatku som na scenári nezvykol trvať, ale teraz, len čo idem robiť kulisy pre nejaký nový film, v prvom rade si potrebujem prejsť scenár, aby som presne vedel, čo presne idem stavať, na čo to bude slúžiť. Ten scenár býva často rozplánovaný až na detailné zábery – a ja tak presne viem, že babička bude otvárať okno a to okno musí byť preto dokonalé, lebo tam bude detail na babičku, či na celé to okno v zábere. Nesmie tam trčať žiaden klinček, lebo dáš tam nový klinček, zasvieti ti tam a máš problém, bude to vidieť. Do stavby kulís sa vždy snažím dať aj niečo zo seba, dušu, lebo je jasné, že ani dokonalé výkresy či scenáre ani zďaleka všetko neobsahujú. Najmä to neviditeľné.

Ktorý váš doterajší film považujete za top?

Asi Príbeh o rytierovi, ktorý som už spomínal v inej súvislosti. Tie kulisy predstavovali veľkú výzvu. Najmä postavenie kompy alebo aj chrámu, do ktorého sa mali vo filme vojsť nielen kôň, ale aj rytierske arény a množstvo iných kulís, spolu s minimálne štrnásťčlenným štábom. Pokiaľ ide o obľúbené filmové projekty, musím ešte spomenúť rozprávky, pre ne robím filmové kulisy asi najradšej. Rozprávka je pre mňa úplné pohladenie duše. Pri rozprávke sa môžeš vyšantiť. Tam ak aj spravíš niečo zle, je to v podstate dobre. S režisérkou Marianou Čengel Solčanskou som robil Láska na vlásku, s inými produkciami napríklad Z pekla štěstí, 7 zhravranených bratov či Čertovské pero. Rozprávka Čertovské pero, ktorá sa celá točila na Vychylovke,  je pre mňa výnimočná aj tým, že bola posledným filmom Mariána Geišberga. Mal som Mariána veľmi rád. Mnohokrát, keď po koncerte chodieval do svojej drevenice nad Terchovou, gitaru si nechával u mňa, že tam hore ju nejde trepať. Väčšinou sa v takých chvíľach aj zdržal, dlho sme sa zvykli rozprávať o živote. Poslednýkrát na priedomí filmovej krčmy medzi ostrými zábermi práve počas nakrúcania Čertovského pera. Chýba...

Film je dokončený, ide do distribúcie. Čo sa po nakrúcaní stane s použitými filmovými kulisami?

Keď robím nejaký film a dostanem holú lúku, na ktorej postavím drevenicu, hrad, dedinu, osadu, maštaľ, kostol, čokoľvek – tak akú lúku dostanem, takú po nakrútení filmu odovzdávam. Takže po skončení nakrúcania kulisy rozoberáme. A je môj problém, čo s nimi urobím. Málokedy sa stáva, že by z produkcie niečo od nás žiadali. Pamätám si, že keď sme robili Poslednú légiu, bola medzi kulisami obrovská socha, tú si z produkcie zobrali späť. Ale väčšinou nechcú nič. Platí, že čo sa asi v budúcnosti už nepoužije, ide na smetisko. Ak je tam nejaký materiál, ktorý by stál za to, že by sa dal ešte použiť, prenesieme ho do skladu. Ale aj tu som sa rokmi naučil jednu novú vec. Že keď rozoberiete starú drevenicu, akoby ste jej pichli nejaký urýchľovač, neskutočne rýchlo začne to drevo práchnivieť, hniť, berie skazu. Je to tým, že pri rozoberaní vpustíte vzduch do začatých procesov hniloby v dreve. Preto platí, že rozobraté staré materiály, ktoré už tú skazu berú, sa neoplatí dávať zhnité do skladu. Starý materiál sa oplatí skladovať len vtedy, keď vieme určiť, že je ešte v takom stave, že ho budeme môcť použiť do nejakého filmového projektu v budúcnosti.

Máte za sebou spoluprácu na tvorbe 70 filmov. Stalo sa niekedy, že ste postavili niečo, čo sa režisérovi niektorého z daných filmov nepáčilo a vy ste to museli potom opraviť?

Stalo, a bola to situácia na hranici infarktu. Išlo práve o veľkofilm Je ťažké byť bohom, na ktorý sa ako na svoje životné dielo režisér German roky  starostlivo pripravoval. Na spoluprácu na tvorbu filmových kulís ma pri tomto projekte oslovil Karel Vacek. Bola to dovtedy najväčšia filmárska aktivita, akú som absolvoval. Keď sme pre tento film pripravili prvé nádvorie, bol som pyšný na našu robotu. Prišiel režisér German, sadol si na stoličku v strede nádvoria. Každý zo štábu, kto mohol, sa pred jeho príchodom schoval. Neviem, aká povesť Alexeja Germana sprevádzala, či zvykol bývať nervózny. Ja som taký pocit z neho nemal. Alexej German si pozorným okom dlhé minúty prezeral každý jeden detail nádvoria. Nakoniec pokýval hlavou a začal hovoriť po rusky: že, veľmi pekná robota...po rusky som rozumel, veď na strednej sme sa učili, dokonca tlmočníčku z ruštiny som na tomto projekte po asi troch týždňoch prepustil, moja ruština bola lepšia ako jej... povedal – veľmi pekná robota, pekná, ale pre iný film. Zbúrajte to. V okamihu sa mi zrútil svet, veď som mal v projekte 160 svojich ľudí, na deň sa zarábalo 1 000 korún. Bol som presvedčený, že končím a že mi už nič nezaplatia.

Čo sa režisérovi na scéne nádvoria nepáčilo?

To, že architekt filmu nevystihol jeho myšlienku, predstavy, čo chcel točiť na nádvorí. Míša, tak sa architekt volal, to podľa režiséra zle nakreslil a následne nariadil nám. Míša bol po režisérovom verdikte zelený dva týždne. Čo bolo pre mňa najdôležitejšie,  nakoniec sme dostali všetko preplatené a na projekte sme pokračovali. S našou prácou režisér German nemal problém, páčila sa mu. Hoci nám to mohli aj skôr povedať, že s nami problém nie je.

Prečo?

Po prvotnom režisérom verdikte, že nádvorie je zlé, som okamžite stiahol z prác na projekte všetkých mojich ľudí. Na to ma zavolali na produkciu, že čo som to urobil. Dôrazne ma varovali, aby som nikdy nesťahoval ľudí bezdôvodne z pľacu, bez toho, že upovedomím produkciu. Zároveň sa ma spýtali, koľko sú mi dlžní k danému dňu a všetko mi vyplatili. Až do konca nakrúcania už nevznikol žiaden problém, rok som chodil po českých hradoch a zámkoch s týmto filmom. Jednak sme tam zarobili nádherné peniaze a oproti hollywoodským produkciám to bola pre mňa aj ďalšia z veľkých škôl filmárskeho života. Kým v  hollywoodských produkciách sa točí rýchlo, všetko stojí čas aj peniaze, v tejto ruskej produkcii sa stalo aj to, že režisér German neprišiel týždeň na pľac. Vysvetlil to tým, že sa potrebuje porozprávať s Bohom. Týždeň ten jeho rozhovor trval. Bolo to pre mňa veľmi poučné a úplne odlišné.

Ako člen filmového štábu pri projektoch, v ktorých ste tvorcami filmových kulís, určite môžete byť na nakrúcaní v každej chvíli. Využívate túto možnosť, pozorovať pri práci známych a často aj slávnych hercov?

Pokiaľ mi to povinnosti dovolia, veľmi rád bývam prítomný na nakrúcaní. Robil som na zahraničných filmoch, v ktorých hrali slávne herečky a herci ako napríklad Mila Jojovichová, Dustin Hofmann, David Sutherland, George Clooney, Bruce Willis, Nicole Kidmanová, Gene Hackman a ďalší. Už len sledovať všetkých tých hercov v akcii je pre mňa aj po rokoch veľkým zážitkom. Robím tak v tichosti, zboku, aby som nezavadzal.  Počas celých tých rokov, ako som spolupracoval na desiatkach domácich aj zahraničných, mnohokrát hollywoodských filmových produkciách, som sa snažil nezblázniť z nikoho. Ani z takého Brucea Willisa či Nicole Kidmanovej, za nikým z nich som nikdy neutekal po podpisy. Boli to známi ľudia, niektorí svetoznámi, no nemal som z nich zimomriavky. To určite nie. Pokiaľ ide o českých a slovenských hercov, nakrúcal som s Aňou Geislerovou, Karlom Rodenom, Dianou Mórovou, Markom Igondom, takmer s celou Astorkou – od Latináka, Kemku, Miezgu po Landla či Anku Šiškovú a mnohými ďalšími. Teší ma, že takmer s každým z našich slovenských a českých hercov som zostal v kontakte. Viacerí sa aj zastavia, keď idú cez Terchovú. Takmer so všetkými mám priateľské vzťahy.

Pri nakrúcaní filmov sa stane, že chýbajú občas ľudia do komparzu. Zahrali ste si v niektorom z filmov, pre ktoré ste robili filmové kulisy, či už vy alebo niekto od vás z tímu?

Na takéto herecké záskoky mám veľmi veľa milých spomienok. Prvýkrát som pomohol ako komparzista Laure Sivákovej do pohrebného sprievodu, spolu s manželkou Evkou vo filme Quartétto. Strašne sme sa pri tom nasmiali, srandu som si robil najmä z funebrákov, čo niesli truhlu – hovorím, chalani, režisérka nie je spokojná, to musí ísť rýchlejšie. On bol atlét a to musíte tak pobehovať. Oni doslova začali bežať! Režisérka – stop, stop, stop! Znovu. Vravím im, to ste úplne zle. Mihol som sa aj vo filme Rozhovor s nepriateľom. Ten film som robil v koprodukcii  spolu s Marekom Veselickým. Aby sme ušetrili, na čom sa dá, išli sme do komparzu radšej my, aby sme čo najmenej museli platiť externým hercom. V niektorých filmoch, pre ktoré som robil kulisy, sa mihli aj moje deti – v Nejasnej správe o konci sveta dcéra Janka, syn Jojo sa zo trikrát objavil v iných filmoch. Milú spomienku mám na švagra, ktorý už nežije. Mal menšiu úlohu vo filme Kuře melancholik. Príbeh filmu sa končí svadbou, hostinou na statku, kde sa opijú robotníci, ktorí opravovali ten statok.  Na konci tancuje murár – môj švagor – s Vlastou Chramostovou, majú naraziť do petrolejky, tá sa vyleje na kura, ktoré behá po statku a postupne ho zapaľuje, až statok celý zhorí. Tento môj švagor bol ideálny na miniúlohu murára, v tvári mal murárske črty – len bol problém Fera na opisovanú akciu nahovoriť. Musel dostať inšpiráciu v podobe pár borovičiek. Filmový štáb mu navyše nalepil fúzy, čo bolo veľmi smiešne a dodnes sa na tom smejem. On s tými fúzami tancoval a zrazu, že stop, stop, stop. Fero potreboval ísť na toaletu, z ktorej keď sa vrátil, nemal fúzy. Začalo sa točiť – Ferovi chýbali fúzy. Celý štáb ich musel ísť hľadať na toaletu, kde sa stratili...

Spomínali ste koprodukciu. Podieľali ste sa ako koproducent aj na iných projektoch, ako bol film Rozhovor s nepriateľom?

Najskôr vysvetlím, prečo som vôbec šiel do koprodukcie filmu Rozhovor s nepriateľom. Ten film  vznikol v čase, keď sa na Slovensku takmer nič netočilo. Bolo to pochmúrne obdobie, keď sa u nás na Slovensku ľudia jeden na druhého len vytáčali. Chalani Marko Igonda, Patrik Lančarič a partia okolo nich ku mne prišli so spomenutým projektom. Kývol som a šiel do toho. Celé sme to „zbúchali“ v Terchovej, doslova na kolene. Som rád, že ten film vznikol. Hoci je ťažší, hoci je tam strašne veľa ťažkých dialógov. Pamätám si, že po premiére filmu som bol v reštaurácii na Kolibe a volá mi vtedajší minister kultúry Snopko. Hovorí – chcem vám poďakovať, v živote som nič lepšie nevidel. Samozrejme, na ten film boli aj negatívne názory. Ale to je s filmami normálne, každému sa páči niečo iné. Druhá moja koprodukcia Nebo, peklo, zem – tu si zase ani nespomínam na dôvod, prečo som do toho šiel. Ale veľmi dobre si spomínam na premiéru, na ktorej sme boli všetci štyria koproducenti – Trigon Production, Česká televize, STV a potom naša firma Stavmit Terchová. Keď Alena Heribanová postupne pozývala tvorcov na pódium, tak najskôr prišiel rad na Trigon – na Patrika Pašša, osobnosť filmovej scény na Slovensku. Potom na zástupcov oboch televízií. Až nakoniec pribehlo na pódium nejaké chlapčisko z Terchovej. Ani presne neviem, čo sa ma to tam Alena Heribanová spýtala. Ale pamätám, že som jej povedal, že ma veľmi teší, že aj my z Terchovej môžeme prispievať k tomu, že môžu vznikať nové slovenské filmy. Musím sa pochváliť, že som za tie slová získal obrovský aplauz, ani jeden z tých mojich predrečníkov taký nedostal.

Tých 70 filmov, na ktorých ste sa podieľali, to je 70 rôznych príbehov. Stále ich prežívate emotívne?

A že ako! Príbeh o rytierovi som už viackrát spomenul. Alebo Kuře melancholik. Keď v závere horel ten statok, otvorene poviem, musel som ísť bokom a plakal som. Nie preto, že by mi bolo ľúto našej roboty so statkom, že ide do „čávesu“. Iné ma zasiahlo. Spomenul som si na to, ako som bol ešte ako dieťa raz očitým svedkom požiaru jednej z osád u nás v Terchovej. Keď horel ten statok v Kuře melancholik, uvedomil som si, čo ten terchovský gazda pred rokmi musel prežívať, akú bezmocnosť, úplnú ničotu z toho, keď ty celý život niečo buduješ a zrazu ti zostane jedna taška, keď prídeš domov. Všetko ostatné ti zhorí. Tak som tam tak súcitil so všetkými, čo prežili niečo podobné.

Čo vás drží v živote nad vodou?

Jednoznačne viera v Boha. Hrdo sa k nej hlásim. Nevravím, že som dobrý, božechráň. Na to je niekto iný, aby to ohodnotil. Ale snažím sa v rámci svojich ľudských schopností a možností najlepšie dodržiavať to, čo mi je dané. Pre mňa je viera zdrojom energie. Rozhovory s mojím Najvyšším šéfom v tichosti, osamote, pre mňa veľa znamenajú.  Bez Neho by som nevedel kráčať životom tak, ako kráčam.

Máte nejaké životné krédo, ktorého sa držíte?  

Nie je moje, ale mojej mamy. Tá vždy, keď ma každé ráno čakávala na gánku, či bola zima, či leto, dala mi krížik na čelo a dodala: „Nezabudni byť slušný a dobrý.“ Tak sa aj snažím, iba o to, čo je normálne. Byť slušný a dobrý. A tiež si myslím, že by malo platiť – každý z nás, kto dostal trošku od Pána Boha viac, mal by sa vedieť podeliť. To je dôležité. Ja takto napríklad už pätnásť rokov spolupracujem s Nadáciou úsmev ako dar, pomáham v rámci svojich možností deťom z detských domovov. Aspoň troškou sa aj takto snažím vracať požičané.