Slosiarik: K Pellegrinimu prešlo veľa voličov aj od Matoviča

Martin Slosiarik. Foto: Štandard, Matúš Zajac.

Viac ako desať percent z pôvodných voličov Matovičovej strany dnes podporuje Hlas. Riaditeľ agentúry Focus v rozhovore pre Štandard odhaduje, ktoré strany majú šancu vyhrať voľby, ako vyzerá podpora progresívcov mimo Bratislavy a za akých podmienok by mohli uspieť konzervatívni politici.

Ak sa pozrieme na trendy, ktorá trojica strán má šance vyhrať voľby? Je tu priestor na veľké prekvapenie, ako sme videli v roku 2020 pri Matovičovi?

Ak neriešime prognózy, ale súčasný stav voličských preferencií, stále platí, že najväčšie šance má Pellegriniho Hlas a následne Ficov Smer. Keď porovnáme tieto dva tábory, tak voličský tábor Smeru je pevnejší a mobilizovanejší. Otázne je teda, do akej miery dokáže Hlas preklopiť sympatie voličov do volebného výsledku. Približne polovica voličov Hlasu má stále afinitu k Robertovi Ficovi, Smer je pre nich hlasom druhej voľby. Nie sú to spojité nádoby, ale ak Smer môže niekde čerpať, tak medzi voličmi Hlasu.

Je tu šanca aj pre tretiu stranu alebo na prekvapenie? V roku 2020 vyzeral víťaz volieb celkom inak ako favoriti prieskumov.

História sa môže opakovať, ale neplatí to vždy, dnes to nevyzerá na také prekvapenie, o aké sa postaralo OĽaNO začiatkom roka 2020. Premýšľať môžeme skôr nad tým, či tu dnes môže vzniknúť nejaká nová širšia koalícia strán alebo volebná únia, ktorá by sa mohla presadiť ako víťaz volieb. Dôvodom spájania strán by mohla byť snaha skončiť prvý vo voľbách a získať poverenie od prezidentky na zostavovanie vlády. Môžeme totiž predpokladať, že prezidentka nebude robiť obštrukcie a poverí zostavením vlády víťaznú stranu.

Treba asi spresniť, že prezidentka nemusí poveriť formálneho víťaza volieb, ale skôr toho reálneho, ktorý bude vedieť ukázať spolu s prartnermi parlamentnú väčšinu.

Samozrejme, poverenie by mal dostať ten, kto má po voľbách väčšinu na vládnutie. Je však dobrým zvykom začínať od strany, ktorá vyhrala voľby, najmä ak je po voľbách viac rôznych možností na vytváranie koalícií.

Ak sa pozrieme na výsledky volieb do samospráv makropoliticky, čo ukázali?

Z komunálnych volieb ani z volieb do VÚC sa nedajú automaticky robiť závery pre veľkú politiku. Na Slovensku je veľké množstvo menších miest a obcí, kde sa nevolí podľa straníckeho kľúča, ale podľa miestnej ponuky a miestnych kandidátov. Veľká časť z nich bola formálne nezávislá a ich voliči nie vždy vedia, ktoré strany a koalície ich podporovali. Veľké voľby majú iný typ dynamiky, voliči nemajú inú možnosť ako voliť stranícky, teda podľa lídrov strán.

Jedna paralela, kde boli malé voľby a veľká politika priamo prepojené, tu predsa len je: takmer všetci prominenti z najvyššej, parlamentnej politiky v samosprávnych voľbách zhoreli (Šeliga, Dostál a mnohí ďalší). Prečo?

Týkalo sa to prevažne kandidátov spojených s koalíciou alebo s bývalými stranami koalície, z toho by sa teda dala odčítať istá nedôvera voličov k súčasnej najvyššej politickej reprezentácii. Na druhej strane, vo väčšine žúp a väčších miest boli potvrdení župani aj primátori, aj tí s podporou koaličných strán, čiže voliči na miestnej úrovni vo veľkej miere preferovali kontinuitu. Treba však priznať, že pokiaľ ide o prieskumy spokojnosti voličov s celkovým politickým nastavením a smerovaním krajiny, mimoriadne veľká časť spoločnosti deklaruje nespokojnosť, viac ako 80 percent má výhrady a tá nedôvera ku kandidátom spojeným s pôvodnou koalíciou je pochopiteľná. Čiže strany súčasnej koalície asi budú mať veľký problém obhajovať výsledky z roku 2020.

To závisí aj od ponuky opozície. Ako je možné, že Hlas má dlhodobo vysokú verejnú podporu napriek tomu, že lídri Hlasu okrem Pellgriniho sú nevýrazní a samotný Pellegrini má pri zlomových témach veľmi nejednoznačné, občas až alibistické postoje?

Súvisí to s tým, čo som už naznačil, voliči sa neriadia ideológiami a politickým programom strán, ale sympatiami k lídrom. Pellegrini je v tomto smere vnímaný ako uhladený politik s dobrým vystupovaním. Ak v mnohých témach lavíruje a nemá kategorické postoje, tak tým vlastne odráža aj nálady veľkej časti spoločnosti, ani tá nemusí mať vždy celkom jednoznačné názory na zásadné otázky. Snahy stáť kdesi uprostred sú na Slovensku pomerne populárne.

Pokiaľ ide o Fica, môže sa mu viac dariť pri radikalizácii alebo skôr pri snahách krotiť sa a zameriavať sa na rozširovanie voličského tábora?

Logicky to vychádza skôr na druhú cestu, teda snahu rozširovať voličov a uberať z radikalizácie. To by znamenalo posun do stredu a s umiernenejším štýlom. Pri rozhodovaní Roberta Fica určite zaváži to, či bude po voľbách v koalícii alebo v opozícii. V koalícii by musel ubrať z radikalizácie, ale ak by skončil so slabým koaličným potenciálom a v opozícii, dá sa očakávať, že ešte viac pritvrdí v obsahu aj štýle politiky.

Niekedy to vyzerá tak, že Fico si už vybral – a skôr tú prvú možnosť. Smer je v témach aj vystupovaní čoraz radikálnejší a bližší skôr k Republike ako k Hlasu.

Pre mňa je otázne, do akej miery je to len nástroj na udržanie podpory a do akej miery je to presvedčenie Roberta Fica. Smer vždy vedel svoju politiku meniť podľa danej situácie a podľa aktuálnych potrieb, od politiky zameranej na účasť Slovenska v jadre EÚ až po tvrdo opozičný štýl. Fico bol vždy šikovný politický marketér.

Ako sa zmenila štruktúra voličov Smeru? Platí, že aj voliči Smeru sa radikalizujú? Ako sa zmenil tábor, ktorý podporuje Fica?

Áno, voliči Smeru sa tiež zmenili, aj oni sú dnes bližšie k Republike než k Hlasu alebo iným stredovým stranám. Fico sa zjavne snaží o to, aby jeho voliči neodchádzali k iným opozičným stranám a prispôsobuje tomu nastavenie svojej politiky.

Do akej miery je reálna možnosť, že by Smer vo voľbách predbehol Hlas?

Ten potenciál tam je, aj keď obmezený. Do veľkej miery bude rozhodujúce, ako budú vyzerať nosné témy parlamentných volieb a či viac sadnú Pelleginimu a jeho stredovému štýlu alebo Ficovi.

Vo voľbách 2020 dokázal Matovič v rekordne krátkom čase zmobilizovať na svoju stranu 25 percent voličov. Potom ich rýchlo stratil. Kde sú jeho voliči dnes?

Áno, ten skok bol pozoruhodný. V novembri 2019 sa diskutovalo o tom, či OĽaNO vôbec prejde do parlamentu, mali okolo šesť percent, potom za pár mesiacov vyleteli. Najväčšie prírastky mohli mať za jediný mesiac pred voľbami. Treba však dodať, že priestor vytvorili aj Kiskova strana a koalícia PS-Spolu tým, že sa nedokázali spojiť a postaviť veľkú volebnú koalíciu, ktorá by mohla rozhodnúť voľby 2020. Veľká časť voličov OĽaNO z roku 2020, asi tretina, je dnes v pásme nerozhodnutých alebo nevoličov. Táto skupina je mobilizovateľná, no v súčasnosti nevieme, kde skončí. Ďalšia časť prešla k liberálno-progresívnemu táboru, teda k SaS a Progresívnemu Slovensku. Môže to byť asi 13 až 14 percent z pôvodných voličov OĽaNO. Podobná časť, asi 12 až 13 percent z nich, prešla k Hlasu.

Čiže stranu Hlas slušnou mierou živia aj pôvodní voliči OĽaNO?

Áno, z nemalej časti odchádzali voličo OĽaNO práve k Hlasu. Pellegriniho strana má, samozrejme, veľkú časť voličov zo Smeru, no to by nestačilo na 20 percent, veľkú časť voličov čerpá aj od pôvodných voličov Matovičovej strany. Samotný Smer by na to nestačil…

Hlavne ešte žije a pomerne úspešne.

Áno, veď Smer je stále jedna z najväčších strán. Samozrejme, pre sklamaných voličov Matoviča nebolo možné prechádzať ku Smeru. To by bola tzv. hlboká volatilita, ale tieto dva brehy rozdeľuje príliš hlboká priekopa. Presun voličov Matoviča na druhú stranu spektra by nebol možný, ak by nevznikol Hlas, ktorý sa oddelil od Ficovho Smeru. A Hlas už pre veľkú časť voličov OĽaNO nebol neprijateľný. Dnes je Hlas najsilnejšou stranou aj vďaka sklamaným voličom OĽaNO.

Ako dnes vyzerá priestor pre konzervatívne strany, napríklad KDH alebo Tarabu?

KDH už dlho kopíruje to, čo sme videli v roku 2016. Sú síce nad päť percent, ale nie sú v komfortnej zóne. Strany v tomto pásme a s neistými voličmi sú veľmi zraniteľné akýmikoľvek kauzami. Dnes napríklad kauzou s podozrivým financovaním kampane Rudolfa Kusého.

Čiže prognóza je taká, že KDH asi ostane tam, kde je?

Veľa bude závisieť od spájania síl a od toho, o čo sa aktuálne pokúša Mikuláš Dzurinda. Problém stredovokonzervatívnych strán je, že sú rozdrobené a nevedia konzervatívny tábor integrovať. Čiže situácia je taká, že KDH môže ďalej plávať niekde okolo piatich percent, zvyšok skalných voličov si môže udržať aj OĽaNO. Strana Matoviča však bude mať problém s veľmi nízkym koaličným potenciálom. Pokiaľ ide o Tarabu, tam to vyzerá tak, že osobne je veľmi aktívny a úspešný na sociálnych sieťach, no jeho strana ostáva neviditeľná.

Je šanca, že sa Tarabovi podarí osobnú aktivitu preklopiť do podpory strany?

Myslím, že to závisí od toho, či sa konzervatívne strany spoja do silnejšej ponuky, alebo nie. Dopyt po konzervatívnej strane tu určite je, ale pri roztrieštenej ponuke to nevidieť.

Prieskumy ukázali zaujímavú vec: medzi ľudí, ktorí najviac dôverujú prezidentke Čaputovej, patria voliči KDH. Čím to je? Sú ešte voliči KDH konzervatívni, alebo ide len o malú skupinu veriacich ľudí, ktorí nemajú problém lojálne podporovať progresívnu agendu?

Myslím, že voliči KDH to nevnímajú ideologicky. Skôr by som to vnímal ako ich rešpekt k funkcii prezidentky a k celkovému, pomerne prijateľnému štýlu, akým úrad vykonáva.

Špeciálnou kapitolou boli a sú extrémistické strany. Vyzerá to tak, že sa trochu unavili. Čo sa stalo s ich voličmi?

Zdá sa, že tábor extrémistov už nerastie a dve strany, kotlebovci a Republika, sa delia o nejakých desať percent voličov. Myslím, že priestor pre extrémistov zúžil aj Smer, ktorý sa do istej miery radikalizoval a zameral na voličov krajnej pravice.

Na opačnom konci to vyzerá tak, že rastú progresívci. V prieskumoch majú nad desať percent, v komunálnych voľbách takmer jednofarebne ovládli Bratislavu vrátane mestských častí a zastupiteľstiev. Dokážu výraznejšie bodovať aj na celoštátnej úrovni mimo hlavného mesta?

Sila v Bratislave určite nikomu nemôže stačiť, aby bol úspešnou celoštátnou stranou. Ak sa však vrátime k voľbám 2020, koalícia PS-Spolu mala dve tretiny voličov mimo Bratislavy. Čiže neplatí, že progresívci majú podporu len v Bratislave. Áno, pri väčšinovom systéme zvíťazili len v Bratislave, ale pri pomernom systéme v parlamentných voľbách majú šance aj inde, vo väčšine krajských miest majú podporu. Pokiaľ ide o úspech progresívcov v Bratislave, vypovedá to aj o pasivite konzervatívneho tábora. Progresívci sa ukázali ako akcieschopní aj na lokálnej úrovni. Mali komunitné a komunálne parametre, na rozdiel od konzervatívnych strán. Hoci komunitné parametre a dobré lokálne zázemie by sa očakávalo práve od konzervatívnych strán.

Pri téme dvojcifernej podpory progresívcov sa často vyčíta prieskumným agentúram – aj Focusu –, že majú sklony preceňovať verejnú podporu PS, ktorá sa následne vo voľbách nepotvrdí, aspoň nie celoslovensky. Nie sú progresívci mierne nadhodnotení aj dnes, keď podľa agentúr prekonali desať percent?

Vždy je rozdiel, či sa robí prieskum alebo volebná prognóza. Prieskum je vždy snímka dňa a ponúka len predstavu o aktuálnom rozložení síl. Kampane často menia preferencie, napokon, taká je úloha volebných kampaní, zmeniť pomery síl. Posledné prieskumy pred voľbami 2020 už ukazovali, že PS-Spolu padá k hranici sedem percent. Myslím, že progresívcov nepreceňovali prieskumné agentúry, ktoré mapovali preferencie v danom čase, ale skôr priveľké očakávania časti verejnosti a médií.

Zvláštne je, že v komunálnych voľbách takmer dve tretiny Bratislavčanov neprišli voliť. Prečo?

Celoslovensky bola účast len mierne nižšia, ale áno, v Bratislave takmer dve tretiny ľudí nevolili. Dôvodom bola slabá mobilizácia konzervatívnejších voličov. Progresívni voliči boli zmobilizovaní a prišli voliť, konzervatívne strany v mobilizácii síl zaostávali. Nešťastný bol aj termín volieb počas sviatkov a skrátenie volieb na jeden deň, mnohých odradili dlhé rady.

Okrem Matúša Valla bola z radov progresívcov v minulosti úspešná aj Zuzana Čaputová v prezidentských voľbách 2019. Dnes však jej verejná podpora padá. Aké sú jej šance, ak by kandidovala znovu?

Podpora prezidentky dosť výrazne. Pred pandémiou ju podporovali takmer dve tretiny voličov, dnes okolo 40 percent. Dôvodom sú pandemické opatrenia, očkovacia politika, obranná dohoda Slovenska so Spojenými štátmi a nakoniec aj vojna na Ukrajine a polemiky o sankciách. Stále však prezidentka patrí medzi najdôveryhodnejších lídrov na Slovensku. Podpora, ktorú si udržala, môže stačiť na znovuzvolenie. Veľa bude závisieť od protikandidáta. Ak by ním bol Robert Fico, ktorý polarizuje viac ako prezidentka, pravdepodobne by bez problémov uspela Zuzana Čaputová.

Ako dnes vyzerajú pomery síl medzi prozápadným a proruským táborom? Prieskumy ukázali veľmi rozdielne výsledky, niektoré až celkom protikladné. Dá sa odhadnúť, ako sú rozložené sily pri tejto zlomovej kultúrnej a geopolitickej téme?

Táto téma sa ťažko zachytáva do otázok aj do odpovedí, veľa závisí od metodiky a nastavenia otázky. Preto sú v prieskumoch také rozdiely. Iné je pýtať sa na sankcie a iné je skúmať príčinu vojny a podporu pre bojujúce strany vo vojne. Navyše, tie názory verejnosti nie sú až také ukotvené.

Skúsme to otázkou, aká časť spoločnosti je prozápadná a aká je proruská.

Jednoznačnú prozápadnú orientáciu dlhodobo deklaruje asi tretina ľudí. Po ruskej invázii na Ukrajinu sa to mierne posilnilo. Na opačnej strane je proruská orientácia, ktorá sa pohybuje niekde medzi 10–15 percentami. Najväčšiu skupinu, asi polovicu, tvoria ľudia s nejednoznačným názorom, ktorí hovoria o mostoch, spájaní alebo neutralite, prípadne tieto témy vôbec neriešia.

Rámcovo však platí, že prozápadný tábor je výrazne silnejší ako proruský. Prečo potom aktivisti a médiá vytvárajú dojem, že prozápadný tábor je ten pod tlakom a veľkým problémom je proruská časť spoločnosti? Veď to tak vôbec nie je, prípadne je to presne opačne, v menšine je časť spoločnosti, ktorá je protizápadne orientovaná.

Iste, je to aj o tom, kto to ako vníma, kde sa pohybuje a o čom píše, pričom ľudia majú sklony zveličovať negatívne témy. Niektorí ľudia majú pocit, že proruský tábor je silnejší, hoci to tak nie je a silný sa javí len na časti sociálnych sietí. Vykresľovať veci negatívnejšie, ako sú, je asi atraktívnejšie, ako pozitívne vecné informovanie.

O slovenskej spoločnosti sa často hovorí, že je konzervatívna. Politicky aj mediálne však dominuje skôr progresívna agenda. Je slovenská spoločnosť naozaj prevažne konzervatívna, alebo je to povera?

Z dát vieme prečítať, že k liberálnemu zmýšľaniu sa hlási asi 20 – 25 percent voličov. Na druhej strane, asi tretina voličov sa hlási ku konzervatívnemu presvedčeniu. Teda o niečo viac. Potom tu je stred, asi 40 percent, pričom v tomto tábore prevažujú skôr sociálnodemokratické, konzervatívne alebo národné príklony, nie liberálne či progresívne. Preto sa to javí tak, že slovenská spoločnosť je skôr konzervatívnejšie naladená.

Nie je potom paradox, že na Slovensku nevidieť silnejšiu ľudovokonzervatívnu stranu? Niečo na štýl rakúskych alebo bavorských ľudovcov…

Toto je ten neuveriteľný slovenský paradox. Myslím si, že je to aj tým, že slovenskí konzervatívci neponúkajú širšiu konzervatívnu politiku, obmedzujú sa často na otázky katolíckej viery alebo kultúrno-etických vojen, čo však nie je prioritná konzervatívna agenda. Konzervatívna agenda je predsa širšia, má odpovedať na to, čo Roger Scruton pomenoval empirickým konzervativizmom, a má byť snahou o uchovanie dobrých vecí v rôznych oblastiach spoločnosti, ktoré sme zdedili.

Zodpovedá politická ponuka aspoň rámcovo nastaveniu dopytu v slovenskej spoločnosti? Alebo by mala vyzerať celkom inak?

Práve v konzervatívnej časti spoločnosti vidieť problém. Progresívny volič má koho voliť, aj liberálny či sociálnodemokratický, konzervatívni voliči však majú dlhodobo problém. Ani občianski konzervatívci, ani národní či ľudoví konzervatívci nevedia integrovať priestor a mobilizovať svojho voliča. V tejto časti spektra sú určite dlhy.

Dag Daniš
Ďalšie články