Piateho decembra prišla smutná správa z Ostravy. Vo veku nedožitých deväťdesiatich rokov zomrel Eduard Ovčáček, skvelý český maliar, grafik, sochár, básnik, pedagóg, kurátor. Pohreb sa konal vo štvrtok tento týždeň, a patrí sa význam tohto umelca oceniť aj zo Slovenska. Bol napokon absolventom bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe, a so Slovenskom bol spojený aj intelektuálne, umelecky, ako aj priateľstvami.
V Ostrave prežil najväčšiu časť svojho života, ale jeho návraty na Slovensko neboli ničím výnimočným. Mal tu veľa priateľov, kolegov zo štúdií, na bratislavské roky aj nostalgické spomienky. Ale čo je podstatné, Eduardovi Ovčáčkovi ako jednému z významných predstaviteľov nastupujúcej generácie šesťdesiatych rokov slovenské galérie často dávali priestor na prezentáciu jeho tvorby. Z množstva samostatných výstav v slovenských galériách pripomeňme, že v roku 2014 mal svoju poslednú bratislavskú v Galérii 19, a o päť rokov neskôr svoje práce predstavil v Tatranskej galérii v Poprade.
Desaťročia dôsledne stieral hranice medzi obrazom a písmom a stal sa jedným z najvýznamnejších tvorcov vizuálnej poézie. Od začiatku šesťdesiatych rokov sa pre neho stalo písmo a číslo určujúcim inšpiračným zdrojom jeho tvorby. Podobne ako dadaisti kúzlili so slovami, aj on čaroval a improvizoval s textom a jeho štruktúrou. Bol nimi fascinovaný, rozkladal ich na fragmenty, aby z nich ako mág vytváral nové skladby s puncom svojskej nezameniteľnej poetiky. Variačná hravosť s textúrou, písmom a číslom sa ako nekonečný kaleidoskop vinie celou jeho tvorbou, od kresieb cez prepaľované koláže, drevené reliéfy a plastiky, objekty, veľkoplošné šablónové premaľby až po znakové podoby pri landartových akciách. Často kombinoval rôzne maliarske techniky, ako jeden z prvých umelcov ovládal prácu s počítačom, programovo upravoval svoje staršie práce na prepojenie s novými médiami, serigrafiou a digitálnou tlačou. Svoju tvorbu vždy kládol na prvé miesto, ale ani jeho organizačné, kurátorské a pedagogické majstrovstvo za ňou v ničom nezaostávali.
Začiatkom šesťdesiatych rokov vtedy mladí absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave – Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek a Jozef Jankovič iniciovali sériu neformálnych diskusných stretnutí a ateliérových výstav, na tú dobu veľmi slobodných a otvorených, ktoré nazvali Konfrontácie. Oslovila ich vlna európskeho informelu, nového realizmu, americkej akčnej maľby, začínajúceho vplyvu pop-artu a prvých pokusov o stieranie hraníc medzi literatúrou, hudbou a vizuálnym umením. Ich reakcia na nové médiá bola pohotová, nechýbala im invencia ani nasadenie posúvať sa vo svojej tvorbe, ani odvaha stať sa opäť súčasťou európskeho kultúrneho priestoru. Konfrontácie sa stali prirodzenou odpoveďou začínajúcich umelcov na vyjadrovacie aj tvorivé občianske práva potláčané vtedajším režimom.
