Piateho decembra prišla smutná správa z Ostravy. Vo veku nedožitých deväťdesiatich rokov zomrel Eduard Ovčáček, skvelý český maliar, grafik, sochár, básnik, pedagóg, kurátor. Pohreb sa konal vo štvrtok tento týždeň, a patrí sa význam tohto umelca oceniť aj zo Slovenska. Bol napokon absolventom bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe, a so Slovenskom bol spojený aj intelektuálne, umelecky, ako aj priateľstvami.
V Ostrave prežil najväčšiu časť svojho života, ale jeho návraty na Slovensko neboli ničím výnimočným. Mal tu veľa priateľov, kolegov zo štúdií, na bratislavské roky aj nostalgické spomienky. Ale čo je podstatné, Eduardovi Ovčáčkovi ako jednému z významných predstaviteľov nastupujúcej generácie šesťdesiatych rokov slovenské galérie často dávali priestor na prezentáciu jeho tvorby. Z množstva samostatných výstav v slovenských galériách pripomeňme, že v roku 2014 mal svoju poslednú bratislavskú v Galérii 19, a o päť rokov neskôr svoje práce predstavil v Tatranskej galérii v Poprade.
Desaťročia dôsledne stieral hranice medzi obrazom a písmom a stal sa jedným z najvýznamnejších tvorcov vizuálnej poézie. Od začiatku šesťdesiatych rokov sa pre neho stalo písmo a číslo určujúcim inšpiračným zdrojom jeho tvorby. Podobne ako dadaisti kúzlili so slovami, aj on čaroval a improvizoval s textom a jeho štruktúrou. Bol nimi fascinovaný, rozkladal ich na fragmenty, aby z nich ako mág vytváral nové skladby s puncom svojskej nezameniteľnej poetiky. Variačná hravosť s textúrou, písmom a číslom sa ako nekonečný kaleidoskop vinie celou jeho tvorbou, od kresieb cez prepaľované koláže, drevené reliéfy a plastiky, objekty, veľkoplošné šablónové premaľby až po znakové podoby pri landartových akciách. Často kombinoval rôzne maliarske techniky, ako jeden z prvých umelcov ovládal prácu s počítačom, programovo upravoval svoje staršie práce na prepojenie s novými médiami, serigrafiou a digitálnou tlačou. Svoju tvorbu vždy kládol na prvé miesto, ale ani jeho organizačné, kurátorské a pedagogické majstrovstvo za ňou v ničom nezaostávali.
Začiatkom šesťdesiatych rokov vtedy mladí absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave – Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek a Jozef Jankovič iniciovali sériu neformálnych diskusných stretnutí a ateliérových výstav, na tú dobu veľmi slobodných a otvorených, ktoré nazvali Konfrontácie. Oslovila ich vlna európskeho informelu, nového realizmu, americkej akčnej maľby, začínajúceho vplyvu pop-artu a prvých pokusov o stieranie hraníc medzi literatúrou, hudbou a vizuálnym umením. Ich reakcia na nové médiá bola pohotová, nechýbala im invencia ani nasadenie posúvať sa vo svojej tvorbe, ani odvaha stať sa opäť súčasťou európskeho kultúrneho priestoru. Konfrontácie sa stali prirodzenou odpoveďou začínajúcich umelcov na vyjadrovacie aj tvorivé občianske práva potláčané vtedajším režimom.
Tieto inšpiratívne stretnutia pozitívne ovplyvňovali nielen ich tvorbu, ale v neposlednom rade formovali aj ich nezávislé občianske postoje. Najdôležitejším poznaním z tejto doby je fakt, že počas piatich rokov často riskantnej existencie, sa Konfrontáciám podarilo vytvoriť pre mladých kreatívnych ľudí platformu otvoreného, žiadnou ideológiou nezaťaženého komunikačného priestoru. Eduard Ovčáček výrazným spôsobom prispel k ich vzniku a veľkou mierou sa podieľal na ich uskutočnení.
Jeho organizačné schopnosti sa prejavili aj v deväťdesiatom prvom roku, keď inicioval založenie Fakulty umenia pri Ostravskej univerzite. Bol jej dlhoročným pedagógom, kde ako profesor viedol ateliér voľnej grafiky na katedre intermédií, zaviedol nové programy na jej výučbu a vychoval tam veľa talentovaných, všestranne pripravených adeptov, budúcich grafických dizajnérov.
Aktívne sa podieľal aj na príprave výstav českých a slovenských výtvarníkov. Spolu s ostravským kurátorom Janom Šmolkom vyše dvadsať rokov spoluorganizovali v Galerii Synagoga v Hraniciach na Morave pravidelné prezentácie prác súčasného českého a slovenského umenia.
Počas normalizácie nesmel vystavovať, svoje práce prezentoval len neoficiálne. Jeho tvorivá, výstavná a spoločenská rehabilitácia prišla až po zmene režimu. Svoj postoj k normalizačnej totalite dával verejne najavo, potvrdil ho aj podpisom Charty ´77. Umelecké majstrovstvo a ľudské kvality Eduarda Ovčáčka ocenila v roku 2007 aj bratislavská Skupina A-R, ktorá mu udelila svoju výročnú cenu Christmas.
Pred niekoľkými rokmi jeho priateľ, spisovateľ Ivan Kubíček, v jednej zo svojich esejí o jeho tvorbe napísal: “I kdyby Eduard Ovčáček nechtěl touto vystavenou kolekcí docílit nic víc, než nám naordinovat povzbuzujíci injekci k inovaci našich smyslů, udělal dost, aby si zasloužil náš dík.“
Ukážku z tvorby Eduarda Ovčáčka si možno pozrieť na stránke webumenia.sk.