Už aj Američania mu pripomínajú to, čo mu dlhšie vyhadzovali na oči jeho domáci kritici v Rusku, jeho bývalú službu vo vojenských analytických organizáciách, niektorí tvrdili, že je dvojitým agentom.

Človek, ktorý bol priamo podriadený terajšiemu šéfovi CIA, bude v súčasnom Rusku navždy istým spôsobom podozrivý pre štátne úrady aj vlastencov, aj keď táto spolupráca a blízkosť amerických a ruských analytikov v istom zmysle veľmi verne ukazovala, ako dobre mohli po istý čas Rusi a Američania spolupracovať. Dnes je to už včerajší svet, a preto Trenin musí denne dokazovať svoju lojalitu voči Rusku, čo určite ovplyvňuje jeho verejne vyjadrované postoje a názory.

Patrí sa to pripomenúť predtým, než začneme rozoberať jeho najnovšiu úvahu.

Definitívny zlom

Už v prvých riadkoch článku autor zdôrazňuje, že slová „zlomový bod“ v názve majú zásadný význam. "Bod obratu" sa dá stále prehrať otočením a návratom do východiskového bodu, kde je šanca všetko zmeniť, píše Trenin, ale zlom znamená nezvratnosť toho, čo sa stalo.

S tým možno súhlasiť. Svet už nebude v stave ako pred rokom 2014, ani pred februárom 2022. Aj keby nejakým zázrakom bolo možné vrátiť všetky strany na pôvodné pozície, nemožno vymazať najnovšie udalosti z pamäti národov. Hoci z dejín poznáme aj vojny, ktoré neviedli k žiadnym zmenám: ich účastníci sa jednoducho dohodovali na obnovení statu quo. V našom prípade sa to už nedá. To je východiskové konštatovanie Dmitrija Trenina.

Hoci sa článok venuje zahraničnej politike, autor si uvedomuje, že tá priamo súvisí s domácou situáciou. Jeho zdôvodnenie je trochu neočakávané: píše, že „vojenský konflikt na Ukrajine otvoril úplne novú etapu vnútorného vývoja Ruska“. Tu sa dostáva do rozporu s vlastnými názormi, ktoré vyložil v predchádzajúcom článku, ktorý vyšiel mesiac po začiatku vojny s názvom „Reedícia“ Ruskej federácie. Odtiaľ vyplýva, že vnútorná transformácia Ruska sa začala dávno pred dnešnou ozbrojenou konfrontáciou. K tomu dodajme, že tieto zmeny vojnu v podstate umožnili.

Súčasný ruský štát už dlho nemá nič spoločné s tým, ako ho vnímali jeho zakladatelia, ktorí verili v demokratické Rusko. Súčasný režim opakuje a dokonca zhoršuje niektoré podobnosti a črty so Sovietskym zväzom, a to napriek tomu, že Rusko stratilo jeho moc a autoritu. Preto sa skutočná „reedícia“ uskutočňovala niekoľko rokov po sebe. To, čo vidíme dnes, je jej dôsledok, nie predpoklad. Samozrejme, pod vplyvom vojny sa proces zmien urýchlil a môže dôjsť až do extrému. To však konštatuje autor tohto textu, nie Trenin, ten vidí iba nové možnosti v prospech svojej vlasti.

Rozchod so Západom 

Rozchod Ruska so Západom považuje autor za definitívny a nezvratný. Podľa neho bola snaha Moskvy integrovať sa do globálneho svetového poriadku, ktorý je orientovaný na USA, založená na ilúziách. Ukrajinská kríza napokon pochovala túto myšlienku a s ňou aj projekt „Veľkej Európy od Lisabonu po Vladivostok“.  

Za to, že sa tak stalo, viní Trenin výlučne USA a EÚ. Západné krajiny nepochybne prispeli k zhoršeniu vzťahov s Ruskom, v Štandarde o tom presvedčivo písal Vladimír Palko. Západ nevyužil úprimnú túžbu Ruska spojiť sa s Európou, ktorá v Moskve prevládala ešte koncom 20. a na začiatku 21. storočia. Víťaz studenej vojny podcenil túto krajinu a neprijal ju do svojho klubu. Okrem toho sa podnikali aj kroky, ktoré Rusi považovali za nepriateľské.

Ale dovoľte mi otočiť mincu a dodať, že tento proces vôbec nebol jednosmerný. Bola to práve tá istá treninovská „reedícia“ (čítaj resovietizácia) ruského štátu a spoločnosti, čo vyvolalo na Západe obavy a ostražitosť. Zužovanie priestoru slobody, pohŕdanie demokraciou, keď sa o výsledku volieb rozhodovalo pred ich začiatkom, časté používanie siláckych metód, militaristickej a veľmocenskej rétoriky v domácej a zahraničnej politike – to všetko posilňovalo a živilo úzkosti západných politikov a odborníkov na Rusko. Nuž, a udalosti na Ukrajine potvrdili ich najhoršie predpoklady.  

Trenin je príliš skúsený analytik, aby nevidel túto časť procesu.

V súčasnom Rusku však nikto nemôže podobné myšlienky vyjadrovať verejne, ak nechce byť obvinený z vlastizrady. Z úcty k autorovi preto nazvime jeho jednostrannosť autocenzúrou, ktorej účelom a ospravedlnením je sebazáchova. Tiež je to niečo, čo sa vrátilo zo sovietskej doby. Dovoľte mi to vyjadriť jednou krátkou anekdotou. Raz mi istý šéfredaktor komunistických novín povedal: „Ja nemám žiadnych cenzorov. Môžem zverejniť čokoľvek – ale iba jedenkrát. Preto som cenzorom ja.“    

Svetová väčšina

Nie je to tak dávno, čo Trenin bez pochýb patril k ruským atlantistom – zástancom posilňovania vzťahov s USA a NATO. Ako poznamenal poľský politológ Pawel Rojek, Trenin vychádzal z realistických a pragmatických geopolitických úvah: Rusko je príliš slabé na to, aby bolo sebestačné, a malo by sa preto s niekým spojiť, pre Rusko by bolo lepšie, aby to bolo so Západom než s Čínou.

V roku 2002 Trenin vydal až 354-stranové dielo v anglickom jazyku s názvom Koniec Eurázie: Rusko na hranici medzi geopolitikou a globalizáciou (The End of Eurasia: Russia on the Border Between Geopolitics and Globalization). Bola to ostrá kritika tzv. eurázijcov, ktorí videli budúcnosť Ruska v spojenectve s Čínou a ďalšími ázijskými štátmi.

Zmenil sa svet a zmenil sa aj Trenin. Dnešný Trenin sa otočil o 180 stupňov. Bývalý atlantista dnes zdôvodňuje, že spolupráca so Západom bola slepou uličkou a dokazuje, že Rusko sa potrebuje zamerať na takzvanú „svetovú väčšinu“ – krajiny Ázie, Afriky, Južnej a Latinskej Ameriky, ktoré považuje za prirodzených partnerov Ruska v jeho konfrontácii s USA a EÚ.

Nie je to až taká inovácia. Kedysi sa Sovietsky zväz tiež snažil vytvoriť koalíciu štátov „tretieho sveta“, aby súperila s USA a ich spojencami. A vieme, čo sa z toho vyvinulo. Vymáhali od sovietskych „bratov“ peniaze, a keď sa tie minuli, rýchlo si našli iných sponzorov.

Ak vznikne takýto svet, bude tu istá zmena. V pozícii jeho lídra nebude Rusko, ale Čína. Už dnes pevne a rozhodne obsadila pozíciu neformálneho lídra spomenutých krajín. Na rozdiel od Číny Rusko nie je schopné, aby tejto „väčšine sveta“ ponúklo vážnu podporu. Objektívne nemôže konkurovať ani  Číne, ani byť pre ňu rovnocenným partnerom. Aj keby sa Rusko pripojilo k takmer neuveriteľnému spojenectvu takýchto štátov (pre protichodné záujmy), nehralo by tam vedúcu úlohu.

Za problematické možno označiť aj to, že by sa dalo vytvoriť podobné spojenie týchto krajín s účasťou Ruska. Momentálne sa k Rusku hlásia len „vydedené“ režimy, s ktorými nikto iný nechce spolupracovať – ako Irán, Severná Kórea, Stredoafrická republika, Venezuela atď. Nie je jasné, prečo by sa to malo v dohľadnom čase zmeniť. Obávam sa preto, aby cesta, ktorú dnes ponúka Trenin, nebola ďalšou podobou slepej uličky. Zdá sa mi, že nevyzerá pre Rusko realistická ani pragmaticky výhodná.

Úspech alebo katastrofa

Dmitrij Trenin tvrdí, že Rusko si nemôže dovoliť prehru vo vojne s Ukrajinou. „Už niet cesty späť,“ píše Trenin. „Skôr v teoretickej rovine existuje cesta ku kapitulácii, ale ani tá nevráti Rusko ani do 20. februára, ani do roku 2013. Toto je cesta k národnej katastrofe, pravdepodobnému chaosu a bezpodmienečne k strate suverenity.“

Nie je úplne jasné, prečo by Rusko stratilo suverenitu, aj keby nedosiahlo svoje ciele na Ukrajine (ktoré sa, mimochodom, stále menia). Čo sa týka katastrofy a chaosu, mám dojem, že tu nejde až tak o Rusko a jeho štát, ale viac o osud politického režimu. Trenin naznačuje (myslím si, že pravdivo), že Putinov režim by asi prehru neprežil. Dejiny nás však učia, že najradikálnejšie politické zmeny si vôbec nevyžadujú koniec štátu ani krajiny, ani národa, ale často sú to práve zmeny aj prehraté vojny, ktoré otvárajú lepšie vyhliadky.     

Neúspech vo vojne vidí Trenin dosť široko. Akoby prehrou bolo všetko, čo nie je víťazstvom. Podľa neho by aj „zmrazenie“ vojenských operácií „znamenalo uznanie Moskvou vlastnej neschopnosti dosiahnuť deklarované ciele... teda jej morálnu porážku“. Skutočne dlhodobé udržiavanie aktuálneho stavu totiž nevyhovuje žiadnej zo strán konfliktu. Trenin na základe toho usudzuje, že šance na prímerie sú iluzórne.

Čo presne považuje ruský analytik za úspech, a teda víťazstvo Ruska vo vojne na Ukrajine?

Cieľ vojny definuje takto: Rusko by malo pod svoju kontrolu dostať „celú východnú, južnú a strednú časť susednej krajiny“. Západnú časť Ukrajiny nie, pretože tú „v zásade nemožno integrovať do ruského civilizačného priestoru; stali by sa v ňom cudzím telesom, zdrojom nestability“. Takže Halič a Volyň Trenin veľkoryso ponúka ponechať Ukrajincom.

Ako odborník v geopolitike Trenin dobre vie, že tieto územia sú v zóne záujmov Poľska, prípadne Maďarska, ku ktorým sa môže pripojiť Rumunsko. Čitateľ sa musí pýtať, či nejde o mierne maskovanú ponuku na rozdelenie Ukrajiny a jej večné zabudnutie. Pre Kremeľ je dosť typické, že dokáže vyjadrovať riskantné myšlienky ústami „nezávislých“ výskumníkov, aby videl verejnú reakciu na ne.       

Dmitrij Trenin považuje svoj návrh za kompromis. Úplným víťazstvom by sa podľa neho stala len bezpodmienečná kapituláciu nepriateľa. Z toho vyplýva, že predpokladá rozhovory medzi bojujúcimi krajinami. Nie je však jasné, kto by na ukrajinskej strane súhlasil s takýmito podmienkami. A keby súhlasil, akú by mal budúcnosť po návrate z vyjednávaní. Treninove plány však nie sú nateraz aktuálne, keďže Rusi sú ešte veľmi ďaleko od Haliče a Volyne.

Na človeka, ktorý veril a verí v zmysluplnosť spolupráce aj v budúcnosť Ruska, však po prečítaní Treninovej úvahy dýchne niečo ťaživé.

O osude Ukrajiny uvažuje striktne v duchu veľmocenskej politiky. Nedá sa inak, ale vzbudzuje to vo mne spomienky na sovietsku éru. Necítiť v tom žiadny rešpekt k záujmom Ukrajincov, ani ľútosť nad obeťami vojny na obidvoch stranách. Vo všeobecnosti sa Treninova „reedícia Ruska“ až podozrivo podobá na tragicky známy Sovietsky zväz. Aj keď Rusku, na rozdiel od Sovietskeho zväzu, ako o tom písal Trenin len pred tromi rokmi, nejde o vyvážanie ideológie, keďže sa z tejto chyby Rusko poučilo.

Aj tak sú tieto najnovšie úvahy pod úroveň odborníka, ktorý bol dlho známy svojimi hlbokými a nezaujatými analýzami moderného sveta.