Slávnych dizajnérov áut nemali len Taliani a Francúzi. Dokazuje to príbeh Nemca Clausa Lutheho

V podvedomí ľudí pretrváva, že najslávnejší dizajnéri automobilov pochádzajú z Talianska či z Francúzka. Claus Luthe bol Nemec a pracoval v časoch, keď automobilky v Nemecku dizajnérov príliš nespomínali. „Ľudia nevidia dobrý dizajn,“ povedal v jednom rozhovore. Dúfame, že sa mýlil. A pritom je Luthe autorom karosérií, ktoré považujeme za legendárne.

Claus Luthe Foto: BMW

Claus Luthe sa narodil 8. decembra 1932 vo Wuppertale. Bol druhým z piatich detí, jeho starší brat, ktorý vyštudoval architektúru, bol jeho najbližším vzorom. Otec bol stolár, Claus ho naposledy videl v novembri 1944, keď narukoval na Východný front. Až v marci 1946 prišla oficiálna správa, že otec padol v Rusku.

Claus prežil druhú svetovú vojnu s bratom na poľnohospodárskej farme, mama s mladšími súrodencami väčšinou v pivnici, kde sa ukrývali pri bombardovaní. Po štúdiu v rokoch 1948 až 1954 však Claus nenavrhoval budovy, ale autobusy.

Po krátkom čase nastúpil do nemeckej pobočky talianskej automobilky. Pod značkou NSU – Fiat sa vyrábala päťstovka a nemecká verzia mala viac prepracovanú prednú časť, ktorá bola prvým dielom Clausa Lutheho. Automobilka NSU rástla a Luthe pracoval na karosérii modelu NSU Prinz. Prvé návrhy sa spočiatku príliš podobali na konkurenčné BMW 700. Vedeniu spoločnosti NSU sa však zapáčil v Amerike Chevrolet Corvair, preto presadilo podobnú prednú časť aj pre model Prinz.

Prvým samostatným dielom mladého dizajnéra bolo NSU Spider. V polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia zavládlo vo svete veľké nadšenie pre vynález Félixa Wankela, azda väčšie ako dnes pre elektromobily. Odborné časopisy písali o definitívnom konci tradičných piestových motorov, budúcnosť mala patriť rotačným piestom.

Automobilka NSU investovala všetko do vývoja moderného auta strednej triedy s predným pohonom, samozrejme, s wankelovým motorom. Už od apríla roku 1963 postupne vznikal model NSU Ro80. Dizajn karosérie mal na starosti Luthe. Pôvodne bola predná časť karosérie nižšia, lebo wankelov motor nebol veľký, ale nakoniec sa ukázalo, že potrebuje viac miesta najmä pre chladiče.

Lutheho zámer bol, aby auto nemalo ani klasickú prednú masku, ale iba krycie sklo na svetlomety a chladiace otvory pod nárazníkom. Ani to sa nepodarilo, chladenie motora nebolo dostatočné. Nápad však rýchlo použili Francúzi na Citroen SM. Ďalším problémom boli príliš nízke a sklonené svetlomety. Halogénové žiarovky ešte neboli k dispozícii, preto aj svetlomety na Ro80 boli nakoniec kompromisom. Napriek všetkému bolo NSU Ro80 unikátom.

Pri vývoji nebolo v aerodynamickom tuneli, ale nakoniec sa ukázalo, že malo koeficient odporu vzduchu iba 0,30. NSU Ro80 určilo trend nemeckému dizajnu na ďalšie roky. Mnohí ho vtedy označovali na najkrajšie auto na svete. Ohúrilo aj európskych motoristických novinárov a v roku 1968 sa stalo autom roka so 64-bodovým náskokom pred Fiatom 125.

Dizajn bol dokonalý, ale keď sa auto začalo predávať, postupne sa ukázalo, že z technického hľadiska to bola katastrofa. NSU Ro80 nezachránilo ani mnoho pokrokových technológií, akými bol vtedy pohon predných kolies, kotúčové brzdy či posilňovač riadenia. Dvojrotorový motor mal v kombinácii s poloautomatickou trojstupňovou prevodovkou spotrebu pätnásť litrov na sto kilometrov, rýchlo sa opotreboval a strácal výkon. V priebehu desiatich rokov vyrobili 37 200 kusov týchto vozidiel. I tak je záhadou, prečo sa NSU Ro80 vyrábalo až do roku 1977, keď od roku 1969 automobilka NSU vlastne neexistovala a výsledky jej dlhoročnej konštrukčnej práce dostal zadarmo koncern VW.

Aj Claus Luthe už pracoval pre Volkswagen a Audi. V roku 1970 vnikol prvý Volkswagen s predným pohonom, hoci pôvodne pod menom NSU. Dostal meno K70 a stal sa základom pre budúci úspešný model Passat. Ďalším zlomovým projektom bolo pôvodne Audi 50, z ktorého vznikla v roku 1975 prvá generácia modelu VW Polo. Pre Audi vytvoril prvú generáciu modelu Audi 80 (1972) a druhú generáciu modelu Audi 100, ktorú začali vyrábať v roku 1976.

V roku 1976 odišiel francúzsky šéfdizajnér BMW Paul Bracq naspäť do svojej domoviny a vo funkcii ho nahradil Claus Luthe. Pre mníchovskú automobilku nastali zlaté časy. Luthe citlivo nadviazal na dielo svojich predchodcov, najmä Paula Bracqa i Wilhelma Hofmeistera, a rozvinul dizajn modelov BMW osemdesiatych i deväťdesiatych rokov 20. storočia do dokonalosti. Medzi nimi vyniká napríklad i druhá generácia trojkového radu (E30) i sedmičkový rad E32. Sedmičkový rad BMW z tých čias bol veľmi známy aj u nás. Po Novembri 1989 sa z neho stala vládna limuzína v Československu a neskôr i na Slovensku.

BMW 750iL, ktoré malo premiéru v roku 1987. Foto: BMW

Za najlepšie dielo mnohí považujú tretiu generáciu trojkového radu z roku 1990 (E36), ktorú tiež navrhol Luthe, zakryté svetlá jedným sklom automobilka BMW používa dodnes. Claus Luthe nebol iba geniálny umelec, ale aj skvelý technik. Zaviedol navrhovanie karosérií v počítači, ktoré výrazne urýchlilo a zľahčilo celý proces.

V roku 1990 však rodinná tragédia náhle prerušila Lutheho kariéru. Na Veľký piatok 13. apríla pobodal nožom svojho 33-ročného syna Ulricha, ktorý bol závislý na heroíne. Po odpykaní skráteného trestu sa vraj vrátil do BMW ako externý poradca, ale mníchovská automobilka sa k tomu príliš nehlási. Zomrel 17. marca 2008.