Po druhé, český ústavný súd je nekonzistentný a nepredvídateľný. Ústavu vykladá zakaždým inak, meria skrátka dvojakým metrom. Keď novelu volebného zákona z dielne „opozičnej zmluvy“ (t. j. tú Zemanovu) napadol pred ústavným súdom vtedajší prezident Václav Havel, ústavný súd v nej v roku 2001 zrušil niektoré „väčšinové“ prvky (veľký počet volebných okrskov), ale napríklad súčtové klauzuly a kvórum na vstup do parlamentu pri koalíciách zostali. Teraz to naopak súd zrušil.

Po tretie, ústavný súd mal na zaujatie stanoviska tri roky. Tie zúfalo premárnil – spravodajcom zákona bol niekdajší komunista a notorický „lenivec" Jan Filip, pre ktorého je trojročná doba prerokúvania bohužiaľ štandardná.

Po štvrté, ústavný súd tým, že rozsudok vyniesol osem mesiacov pred voľbami, vstúpil do arény nielen ako strážca ústavy, ale aj ako „politický hráč“. Politické strany v „šibeničnej lehote“, ktorá nemá ďaleko k „vydieraniu“, postavil k múru: buď zákon zmeníte hneď, alebo voľby nebudú a nastane ústavná kríza. Ukážkový príklad „sudcokracie“.

Po piate, argument, ktorým sa ústavný súd zaštiťuje – princíp rovnosti hlasov a nediskriminácie – je do značnej miery falošný. Áno, je pravda, že doterajší systém znevýhodňoval menšie strany. Ale princíp úplnej rovnosti hlasov a nediskriminácie v čistej podobe nectí žiadny volebný systém na svete. Nebude ho ctiť ani nová úprava u nás, pretože päťpercentnú klauzulu nutnú, aby strana postúpila do Snemovne, nikto nezrušil. Diskriminácia ľudí voliacich „pidistrany“ zostane. Mimochodom – tých pár štátov, ktoré ju nemali, od toho ustúpili, pretože dokonale pomerný systém neumožňuje zostaviť funkčnú a stabilnú vládu na celé volebné obdobie.

Po šieste, Pavlom Rychetským som začal a aj skončím: kedysi boli so Zemanom spojencami. Teraz súperia – Rychetský myslí na prezidentskú voľbu, chce sa odlíšiť. Obaja politikárčia. Zeman v snahe, aby ústavný súd predbehol, vyhlásil voľby o šesť mesiacov skôr, než je zvykom, a tým zavaril rozpočtom politických strán na volebné kampane. A ten druhý im teraz – vo svojom vlastnom záujme – hodil granát do arény.

Čo povedať na záver? Jasné, niet inej cesty než výrok ústavného súdu rešpektovať a nájsť riešenie. Nájsť zhodu v Snemovni aj Senáte zároveň nebude jednoduché. V Česku nie je naozaj jednoduché robiť politiku.