Má však vôbec naša téma nejaký zmysel?

Môže mať zmysel, ak si budeme vedomí jeho medzí. Práve v časoch silných dejinných otrasov, keď sa zdá, že všetko, čo doteraz existovalo, sa rozpadá, a všetko vyzerá úplne novo, potrebuje sa človek nad dejinami zamyslieť. A to uvedie na pravú mieru prítomnosť zveličenú až nereálne, znovu uvedie človeka do usporiadaného diania, ktoré sa síce neopakuje, no nestráca svoju jednotu, ani kontinuitu.

Teraz by ste mohli povedať: Počuli sme dobre, zamyslieť sa nad dejinami? To predsa znamená hľadieť do minulosti a odtiaľ máme čakať predpoveď budúcnosti?

Počuli ste dobre, ale myslím si, že dobre chápané zamyslenie nad minulosťou obsahuje oboje, teda ohliadnutie sa späť za tým, čo bolo, a z toho vyplývajúce zamyslenie sa nad možnosťami a úlohami na to, čo príde. Tieto možnosti a úlohy sa môžu stať tým zreteľnejšie, čím väčší kus cesty si pozrieme a nezostaneme naivne uväznení len v prítomnosti. Pohľad naspäť nám síce nedá nijakú predpoveď budúcnosti, ale ohraničí zdanie toho, čo je úplne jednorazové. Zároveň ukáže, že to síce nie je to isté, ale umožní porovnanie s tým, čo už tu bolo. V tom, v čom sa odlišuje minulosť od prítomnosti, tkvie neistota našich výrokov i novosť našich úloh.

Dnešnú situáciu našej cirkvi možno najlepšie porovnať s obdobím takzvaného modernizmu na prelome 19. a 20. storočia, s koncom obdobia rokoka a definitívnym vpádom novoveku v podobe osvietenstva a Francúzskej revolúcie. Kríza modernizmu nebola úplne prekonaná, skôr len prerušená smernicami Pia X. a zmenenou duchovnou situáciou po prvej svetovej vojne. Súčasná kríza je len opätovným oživením toho, čo sa vtedy začalo. Na porovnanie sa nám ponúkajú dejiny cirkvi i teológie osvietenskej doby. Kto sa pozrie bližšie, užasne nad mierou podobností medzi vtedajším a súčasným dianím.

Osvietenstvo ako dejinná epocha dnes síce nemá dobrú povesť. Dokonca aj ten, kto sa odhodlá vydať po stopách vtedajších čias, nechce sa považovať za osvietenca, ale dištancuje sa od priveľmi zjednodušeného realizmu oných čias, pravda, pokiaľ si dá prácu a námahu zozbierať minulé udalosti.

Teraz teda ponúkam prvú analógiu. Tá spočíva v rozhodnom odvrátení sa od dejín, ktoré sa považujú už len za akúsi skládku starého haraburdia, ktoré už nemôže byť v úplne novom dnešku nijako užitočné. Je to víťazná sebaistota, že v súčasnosti sa už nič nemôže odvíjať podľa starých tradícií, ale vo všetkom sa bude konať racionálne.

V porovnaní s dneškom udivuje predovšetkým veľmi zaujímavá zhoda pri používaní pojmu racionalita. Aj napriek tejto, podľa môjho názoru negatívnej skutočnosti, by sme sa však predsa len mohli a mali pozrieť na jedinečnú zmes jednostranností, ale aj dobrých námetov spájajúcich včerajších a súčasných osvietencov. Dnešná situácia sa totiž nejaví zase až tak úplne nová, a by nezniesla nijaké porovnanie s dejinami.

Osvietenstvo má svoje vlastné liturgické hnutie, ktoré sa usilovalo zjednodušiť liturgiu až na jej prvotnú štruktúru. Mali byť odstránené výstrelky úcty ostatkov svätých, a najmä mal byť do liturgie zavedený materinský jazyk, zvlášť ľudový spev a účasť celého spoločenstva. Osvietenstvo malo svoje hnutie medzi biskupmi, ktorí chceli vyzdvihnúť význam biskupského úradu proti jednostrannému rímskemu centralizmu. Malo svoju demokratickú zložku, aspoň v tom, ako sa kostnický generálny vikár Wessenberg usiloval o demokratickú, diecéznu i provinčnú synodu. Kto číta jeho texty, nadobudne presvedčenie, že sa stretol s progresistom z roku 1969. Žiada zrušenie celibátu, pri udeľovaní sviatostí sa majú používať len nemecké formulácie, zmiešané manželstvá sa majú požehnávať nezávisle od budúcej výchovy detí. Wessenberg sa však tiež zasadzoval o pravidelné kázne, o pozdvihnutie vyučovania náboženstva, podporoval biblické hnutia a ďalšie podobné veci, čo ukazuje na to, že jemu a jeho spolupracovníkom a priateľom nešlo len o úzkoprsý racionalizmus.

Napriek tomu však dojem z jeho osobnosti zostáva rozpoltený, pretože používa ako vrcholný prostriedok rozum, ktorý všetko organizuje. Je ako záhradníkove nožnice, ktoré sú síce k dobré na mnohé veci, ale ako jediný nástroj nestačia.

Podobne rozpolteným dojmom pôsobí synoda v Pistoji v severnom Taliansku, kde sa v roku 1786 zišlo 234 biskupov na takzvanom osvietenskom koncile. Synoda sa pokúšala uviesť do cirkevného života reformné myšlienky onej doby, ale stroskotala v zmätenej zmesi serióznych reforiem a naivného racionalizmu. Človeku sa opäť zdá, že číta nejakú pokoncilovú publikáciu, najmä keď narazí na tvrdenie, že duchovenstvo nie je priamo ustanovené Kristom, ale povstalo z lona cirkvi, ktorá je ako celok bez rozdielov nositeľka kňazstva. Alebo keď človek počuje, že slávenie omše bez prijímania veriacich nemá zmysel, alebo že pápežský primát sa označuje za záležitosť čisto funkčnú, a naproti tomu sa dôrazne vyzdvihuje pôvod biskupského úradu z Božieho práva. Väčšia časť výrokov snemu v Pistoji bola, prirodzene, Piom VI. odsúdená už v roku 1794. Jednostrannosť tejto synody však diskreditovala aj jej dobré podnety.

Otázku, čo je a čo nie je do budúcna prínosné, môže podľa môjho názoru najväčšmi objasniť pohľad na osobností oných čias a na súvislosti, ktoré z nich vyplývajú. Môžeme nájsť niekoľko charakteristických čŕt, v ktorých sa prejavuje rozsah vtedajších možností a zároveň aj udivujúca analógia so súčasnosťou. Napríklad je tu extrémny progresizmus, ktorého predstavuje dosť smutná postava parížskeho arcibiskupa Gobela, ktorý išiel bystro s prúdom pokroku svojej doby. Najskôr to bola národná konštitučná cirkev, potom, keď už ani to nestačilo, slávnostne odložil kňazský úrad s vysvetlením, že po šťastnom výsledku revolúcie už nie je potrebné nijaké národné náboženstvo, okrem kultu slobody a rovnosti, a tak sa podieľal na obrade uctenia bohyne Rozumu v Katedrále Notre Dame. Nakoniec sa však pokrok prevalil aj cez neho. Za Robespierra sa zrazu ateizmus stal zločinom, a tak niekdajšieho arcibiskupa priviedli ako ateistu pod gilotínu a popravili ho.

V Nemecku sa veci vyvíjali pokojnejšie. Tu by bolo možné spomenúť ako klasického progresistu Mathiasa Fingerlosa, riaditeľa mníchovského Georgiana. V svojom diele Na čo sú du­chovní vysvetľuje, že kňaz je predovšetkým ľudový učiteľ, ktorý má poučovať ľud o poľnohospodárstve a chove dobytka, o ovocinárstve a bleskozvodoch, ale aj o hudbe a umení. Dnes by sa povedalo, že kňaz má byť predovšetkým sociálny pracovník a mal by slúžiť výstavbe vedecky riadenej spoločnosti, zbavenej všetkého iracionálna. (Podľa značne rozšíreného názoru vedeckosť dnes vylučuje náboženstvo, pretože náboženstvo rovná sa iracionálno.)

Medzi viac-menej umiernených progresistov sa dá zaradiť postava už spomínaného generálneho vikára Wessenberga, ktorý nielen zjednodušujúcim spôsobom menil vieru na sociálnu činnosť, ale zároveň preukázal dosť malý zmysel pre organizáciu a chápanie života. Zanechal po sebe len rozumkárske konštrukcie.

Úplne inú úroveň nachádzame v osobnosti niekdajšieho regensburgského biskupa Jana Michaela Sailera. Je ťažké zaradiť ho. Bežné kategórie pokrokárstva a konzervativizmu zlyhávajú, ako to napokon vysvitá z celého jeho života. V roku 1794 mu v Dillingene odňali profesúru, pretože ho obvinili z osvietenstva. Roku 1819 stroskotalo jeho menovanie za biskupa v Augsburgu, medzi iným aj kvôli odporu neskôr svätorečeného Klementa Mariu Hofbauera, ktorý v Sailerovi ešte stále videl osvietenca.

Na druhej strane bol však už v roku 1806 odstránený Zimmer, ktorému sa na univerzite v Landshute, na ktorej boli Sailer a jeho okruh prívržencov označení za nepriateľov osvietenstva, vyčítalo reakcionárstvo. Ten istý človek, v ktorom Hofbauer vždy videl osvietenca, bol skutočnými predstaviteľmi osvietenstva odhalený ako veľmi nebezpečný protivník. Mali pravdu. Od tohto muža a z veľkého okruhu jeho priateľov a žiakov vzišlo hnutie, ktoré v sebe malo oveľa väčšiu budúcnosť než nadutosť čírych osvietencov, víťazne vynášajúcich svoje tromfy.

Sailer bol muž, ktorý sa otvoril všetkým otázkam svojej doby. Zaprášená scholastika jezuitov z Dillingenu, do ktorých spletitých systémov už dávno neprenikala skutočná realita, musela sa mu zdať nedostatočná. Kant, Jacobi, Schelling, Pestalozzi – to sú účastníci jeho dialógov. Viera pre neho nebola viazaná na systém poučiek, nepovažoval ju za útek do iracionálna, ale za otvorené stretnutie so súčasnosťou.

Sailer poznal veľkú tradíciu stredovekej teológie a mystiky do takej hĺbky, ktorá bola v jeho časoch neobvyklá, pretože neredukoval človeka len na prítomný okamih, ale vedel, že človek sám seba pochopí vtedy, až sa úctivo a pozorne otvorí celému bohatstvu svojich dejín.

Tento muž však nielen premýšľal, on predovšetkým žil. Keď sa usiloval o teológiu srdca, nečinil tak z lacnej sentimentality, ale preto, lebo poznal celého človeka, v ktorom sa prelína ducha telo. Skryté základy mysli a prenikavé vlastnosti rozumu nachádzajú plnosť v jednote svojho bytia.

„Len srdcom sa dá dobre vidieť,“ povedal kedysi Antoine de Saint Exupéry. Ak porovnáme neživotné pokrokárstvo Mathiasa Fingerlosa s bohatstvom a hĺbkou Sailera, dá sa priam nahmatať, ako je Sailer pravdivý. Len srdcom sa dá dobre vidieť. Sailer bol vizionár, pretože mal srdce. Od neho mohlo vzísť niečo nové, plodné pre budúcnosť, pretože žil z večného Boha a svoj život, sám seba, postavil do služieb Boha.

A až teraz sme sa dostali k tomu, o čo nám ide. Budúcnosť tvorí len ten, kto nasadzuje seba samého. Kto chce iba poučovať a rád by prerábal len tých druhých, zostáva neplodný.

Tak sme dospeli k mužovi, ktorý bol protihráčom tak Sailerovým, ako aj Wessenbergovým, ku Klementovi Mariovi Hofbauerovi, k českému pekárskemu učňovi, ktorý sa stal svätcom. Isteže, tento človek bol v niektorých veciach úzkoprsý, tak trochu reakcionár. Ale bol to človek milujúci, ktorý sa s nezhasínajúcim zápalom dal do služieb ľudí. K jeho okruhu patria na jednej strane muži ako Schlegel, Brentano, Einchendorff, na druhej strane však stál v službách tých najchudobnejších a najopustenejších. Nechcel nič pre seba, no vzal na seba akúkoľvek nepríjemnosť, ak tak mohol pomôcť ľuďom. A preto mohli ľudia jeho prostredníctvom znovu objavovať Boha, ale rovnako aj on skrz Boha objavil ľudí. Pritom vedel, že potrebujú niečo viac než poučenie o tom, ako pestovať ovocie a chovať dobytok. Viera tohto chudobného pekárskeho učňa vykazovala viac humanizmu a rozumnosti ako akademická racionalita čírych osvietencov. To bolo to, čo prežilo, čo sa zrodilo pre budúcnosť z otrasov na konci 18. storočia. Bolo to niečo úplne iné, než mohli tušiť Gobel alebo Fingerlos. Bola to cirkev, ktorá sa zmenšila, prišla o svoj spoločenský lesk, ale silou svojho vnútorného života sa stala plodnou, čo sa ukázalo jednak na veľkých laických hnutiach, ako aj na mnohých nových rádoch, ktoré začali vznikať v polovici 19. storočia. Cirkev vynaložila svoje sily na vzdelávanie a sociálnu činnosť, čo je už v našich najnovších dejinách neodmysliteľné.

Tým sme dospeli až do súčasnosti a k pohľadu do budúcnosti. Budúcnosť cirkvi môže i dnes vzísť, a aj vzíde, len zo sily tých, ktorí majú hlboké korene a žijú z rýdzej plnosti viery. Nevzíde však z tých, ktorí sa iba prispôsobujú danému okamihu. Nevzíde z tých, ktorí predávajú len recepty. Nepríde od tých, ktorí druhých len kritizujú, ale seba považujú za neomylné meradlo. Nepríde ani od tých, ktorí volia len pohodlnejšiu cestu. Samých seba preceňujú tí, ktorí si nepripúšťajú horlivosť viery a vyhlasujú za faloš, prepiatosť, tyraniu a zákonníctvo všetko, čo sa od človeka žiada, je nepríjemné a obťažné. Vyjadrené pozitívne: budúcnosť cirkvi ako vždy aj teraz vytvárajú svätci. Teda ľudia, ktorí chápu viac než len frázy, čo sú práve moderné. Ľudia, ktorí môžu vidieť viac ako ostatní, pretože ich život má širší obzor. Vymanenie sa od seba samého dáva človeku slobodu. Tá sa dá dosiahnuť trpezlivosťou každodenných malých odriekaní, v onom každodennom napätí, ktoré človeku dáva poznať, ako mnohonásobne je spútaný svojím vlastným ja. V tomto každodennom napätí a len v ňom sa človek kúsok po kúsku otvára. Vidí len toľko, koľko prežil a pretrpel.

Dnes môžeme pred hlbinami vlastnej existencie utiecť do omamného luxusu. No naše najhlbšie vnútro tak zostane zavreté. Ak je to tak, že najlepšie sa dá vidieť srdcom, ako sme len my všetci slepí!

Čo to však znamená vo vzťahu k našej základnej otázke?

Že predpovede o cirkvi bez Boha a bez viery sú prázdne táraniny. Nepotrebujeme cirkev, ktorá pestuje kult aktivity. Taká cirkev je úplne zbytočná a zaniká sama od seba. Zostane len cirkev Ježiša Krista. Cirkev, ktorá verí v Boha, ktorý sa stal človekom a sľubuje nám život po smrti. Kňaz, ktorý je len sociálny aktivista, sa môže nahradiť psychoterapeutom a ďalšími špecialistami. No kňaz, ktorý nie je špecialista, ktorý sa sám nestavia mimo hry, keď poskytuje rady z titulu svojho úradu, ale dáva sa v mene Boha do služieb ľuďom, pre ktorých je tu aj s ich zármutkami a ich radosťami, s ich nádejami a ich úzkosťami, taký kňaz bude potrebný aj naďalej.

Z dnešnej krízy aj tentoraz povstane cirkev zajtrajška, ktorá stratí mnoho a mnohých. Zmenší sa a bude musieť stále začínať od základov. Nebude môcť obývať budovy, čo vznikli v časoch veľkého rozmachu. S úbytkom svojich členov stratí aj mnohé spoločenské privilégiá. Bude sa omnoho silnejšie ako doposiaľ javiť ako dobrovoľné spoločenstvo, do ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania. Ako malé spoločenstvo bude omnoho viac tvorené iniciatívami jednotlivých členov. Určite bude mať aj nové formy duchovného úradu a bude svätiť osvedčených kresťanov z praktických povolaní. V mnohých menších obciach, prípadne v obmedzených sociálnych skupinách sa bude bežná duchovná správa konať týmto spôsobom. Popri tom však bude nevyhnutný kňaz, ktorý sa rovnako ako doteraz bude venovať iba tomuto úradu.

Ale pri všetkých týchto zmenách, ktoré sa dajú domýšľať, bude cirkev znovu a so všetkou rozhodnosťou nachádzať svoju podstatu v tom, čo bolo vždy jej jadrom: viera v Trojjediného

Boha, v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, v pomoc Ducha Svätého, ktorá potrvá až do konca. Vo viere a v modlitbe bude nachádzať a vidieť svoje ťažisko. Sviatosti bude opäť prežívať ako bohoslužbu, a nie ako problém liturgického podania. Bude to cirkev preniknutá vnútorným životom, ktorá nevytĺka svoj politický kapitál striedavým flirtovaním s ľavicou alebo pravicou Bude to mať ťažšie, pretože kryštalizácia a prečistenie ju budú stáť mnoho síl. Schudobnie a stane sa cirkvou chudobných. Bude sa rozvíjať len ťažko, pretože sa bude musieť zbavovať sektárskej úzkoprsosti, ako aj veľavravnej svojvôle.

Dá sa predpovedať, že toto všetko si vyžiada čas. Proces bude dlhý a namáhavý, tak ako bola veľmi dlhá cesta od falošného progresizmu v predvečer Francúzskej revolúcie, keď aj biskupi považovali za moderné vysmievať sa článkom viery a naznačovať, že ani existencia Boha sa nedá považovať za istú, až k obnove v 19. storočí. Ale po skúškach týchto kríz bude z preduchovnenej a oslobodenej cirkvi vyvierať mohutná sila, pretože ľudia budú v úplne a dokonale naplánovanom svete nevýslovne osamotení, a len čo celkom stratia Boha, zistia, že sú otrasne chudobní. A vtedy objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.

Pokladám za isté, že pre cirkev nastávajú ťažké časy, hoci jej vlastná kríza sa ešte len začína. Je nutné počítať so značnými otrasmi. Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie cirkev politického kultu, ktorá už stroskotala spolu s Gobelom, ale cirkev viery. Azda už nebude schopná byť silou, čo ovláda spoločenské prúdy, ako to bolo kedysi, ale bude znovu prekvitať a pre ľudí sa stane viditeľným domovom, ktorý im dáva život a nádej presahujúcu smrť.

Text vyšiel v zobranom diele zosnulého pápeža. Joseph Ratzinger: Gesammelte Schriften(Bd. 8/2), Kirche - Zeichen unter den Völkern, Herder, Freiburg-Basel-Wien 2010 (s.1159-1168).

Predtým vyšiel pod názvom Wie wird die Kirche im Jahr 2000 aussehen? ako súčasť knihy Glaube und Zukunft, München 1970. Joseph Ratzinger tento text pôvodne predniesol ako príhovor v hessenskom rozhlase, 25. decembra 1969.