Zabudnite na alternatívne médiá, ich rolu preberajú alternatívni influenceri

Hlavným súperom médií hlavného prúdu prestávajú byť takzvané alternatívne médiá, v popredí začínajú vynikať dosiaľ neznámi nabrúsení jednotlivci s kolosálnym dosahom na tvorbu spoločenskej mienky. Je to konečná fáza demokracie či jej absolútny protipól?

„Bez predplatiteľov v roku 2023 zanikneme. Vaším predplatným vzdorujete režimu“. Oznam v tomto znení umiestnený v červenom poli spolu s veľkým výkričníkom sa prednedávnom objavil rovno na titulnej strane mesačníka Zem a Vek.

Hoci na prvý pohľad neznamená nič iné ako predzvesť možného krachu jedného projektu, v skutočnosti môže byť manifestom konca či prinajmenšom úpadku jedného širšieho fenoménu na Slovensku – takzvaných alternatívnych médií.

Tento pojem sa na Slovensku začal výraznejšie skloňovať po štátnom prevrate na Ukrajine v rokoch 2013 a 2014. Krátko na to už bolo rozdelenie mainstreamové médiá verzus alternatívne médiá v podstate hotovou vecou.

Priestor medzitým akoby prestal existovať. A to napriek tomu, že mix každodenných overených správ z veľkých mediálnych domov a zamlčiavaných informácií nepohodlných elite, pre ktoré sa treba ponoriť podstatne hlbšie, je najpotrebnejší.

Alternatívne médiá – ako sa, mimochodom, samy nazývajú – začali v nezanedbateľnej miere rásť a silnieť približne pred desaťročím. Zem a Vek, Slobodný vysielač, Hlavné správy, InfoVojna, Medzičas, Extraplus, Dav Dva a podobne vedeli v online priestore či v tlači dokopy osloviť státisíce ľudí.

Neskôr si časť z nich založila aj takzvanú Asociáciu nezávislých médií (ANEME). „Najzásadnejším dôvodom jej vzniku je koncentrovanie síl obhajujúcich všeobecné a nespochybniteľné práva na slobodu slova a prejavu,“ píše sa na jej webe. Asociácia však podľa všetkého dnes funguje len pro forma.

Najúspešnejšie z týchto médií, Hlavné správy, sa výtlakom dokonca dokázali zaradiť medzi absolútnu špičku a čo do počtu čitateľov konkurovať napríklad televízii TA3, ktorá hospodári s neporovnateľne väčším rozpočtom.

Vzlet a pristátie

Faktorov, ktoré stáli za týmto vzostupom, bolo viacero. Sociálne siete týmto projektom umožnili distribuovať obsah takmer všade s relatívne zanedbateľnými nákladmi. Časť z nich sa navyše vedela zviezť na vlne veľkých zlyhaní hlavného prúdu a priniesť dôležité správy, ktoré vedome odignoroval. V neposlednom rade zohrala rolu aj vnútorná túžba mnohých konzumentov médií byť súčasťou odhalenia akýchsi tajomstiev za oponou.

Dnes už je situácia opačná. Ak alternatívne médiá netasia rovno bielu vlajku a nekončia, minimálne stagnujú. O vzniku nového, väčšieho formátu tohto druhu nepočuť, možno s výnimkou eReportu Fedora Flašíka, ktorý sa od začiatku svojho pôsobenia prehupol z polohy relatívne mainstreamového bulváru do akýchsi nových Hlavných správ.

Prichádza vákuum? Kdeže

V priestore, ktorý sa pre únavu alternatívnych médií vytvoril, však nevzniklo vzduchoprázdno. Štafetu v zásobovaní ich sledovateľov prevzali jednotlivci, ktorých môžeme pracovne nazvať „alternatívni influenceri“.

Spoločným znakom alternatívnych influencerov je, že zväčša ide  donedávna o neznámych ľudí zo strednej vrstvy, ktorí sa vyjadrujú k úzkemu spektru spoločensky najviac exponovaných tém a prostredníctvom sociálnych sietí (stále predovšetkým Facebooku) sú schopní osloviť obrovské publikum.

Efektivita v rámci pomeru „spoločenský zásah verzus vynaložené prostriedky“ je v ich prípade taká obrovská, že s klasickými médiami sa nedá ani len porovnávať. Na to, aby svoj odkaz dostali k polmiliónovému až miliónovému publiku, im netreba nič viac ako smartfón, prístup k internetu, pol hodina voľného času a elementárny prehľad o tom, čo je na Slovensku témou dňa.

Počuli ste niekedy o menách ako Juraj Štubniak, Judita Laššáková či Ľuboš Hrica? Ak nie, možno by ste mali. Práve posolstvá týchto ľudí a mnohých podobných majú takú moc, že môžu v nezanedbateľnej miere hýbať rôznymi parametrami na národnej úrovni ako sú úroveň zaočkovanosti, verejná mienka o vojne na Ukrajine, vzťah k LGBT problematike či trebárs aj výsledok parlamentných volieb.

Nie je totiž nič výnimočné, ak ich videá, obrázky či statusy lajkujú tisíce až desaťtisíce ľudí a stovky až tisíce ich komentujú alebo zdieľajú. Samotné zobrazenia týchto príspevkov sa občas rátajú takmer v miliónoch. Sú to čísla, na ktoré sa často nechytajú ani vrcholoví politici. Nie je prehnané tvrdiť, že alternatívni influenceri a ich diváci tvoria obrovskú subkultúru, o ktorej pritom ľudia z rôznych iných sociálnych bublín ani len netušia.

Čo je tiež veľavravné, Denník N v článku z roku 2019 uviedol, že samotný Hrica je autorom rovno polovice príspevkov v kategórii „20 facebookových príspevkov s najväčším počtom interakcií na problematických stránkach“. Dôvodom je aj to, že produkuje prevažne videá, ktoré algoritmy tejto sociálnej siete uprednostňujú pred iným druhom obsahu.

Čo sa stalo?

Dôvodov, prečo alternatívne médiá prešľapujú, je viacero. Po prvé, tieto médiá sa nevyhli veľkým zlyhaniam. Od častého publikovania dezinformácií rôzneho druhu cez ponúkanie roky starých správ ako noviniek či bizarností ako neschopnosť rozoznať kľúčových politikov až po dorábanie takzvaného židovského nosa prezidentke či výzvu na popravu vládnych politikov.

Po druhé, ak médium takmer výhradne postavíte na zotrvačnom oponovaní režimu a spochybňovaní hlavných mediálnych projektov, skôr či neskôr narazíte. Preto, že ľudí paušálny negativizmus omrzí. Preto, že mainstream sústavne a dokonca ani väčšinou, skrátka, neklame. A preto, že jednoducho treba robiť a ponúkať viac.

Po tretie: hoci sa vraví, že aj zlá reklama je reklama, netreba si robiť ilúzie, že antikampane aktivistov tomuto prostrediu neuškodili. Aj keď sú moderní „strážcovia pravdy“ spravidla na jedno oko slepí, nič to nemení na fakte, že proti alternatíve dokázali vzbudiť dostatočne veľký odpor v tých častiach spoločnosti, ktoré určujú jej chod. A čo je možno hlavné, patria sem aj zadávatelia reklamy či potenciálni sponzori.

Zabudnúť netreba ani na netransparentné a neproporčné zásahy štátu, konkrétne Národného bezpečnostného úradu, ku ktorým prišlo po začiatku ruskej agresie proti Ukrajine v tomto roku. Alternatívne médiá v dôsledku nich prišli o financie, ale aj personál.

Samozrejme, tieto dôvody nie sú platné iba vo vzťahu k médiám a časom môžu stáť aj za možným úpadkom alternatívnych influencerov. Minimálne časti z nich. Viac ukáže čas.

Je to zlé či dobré?

Spomenutá obmena na informačnom poli má svoje za aj proti. Z určitého pohľadu ide o potvrdenie maximálnej úrovne demokracie, v ktorej do bodky platí rovnosť príležitostí a v ktorej môže svetom hýbať aj obyčajný človek milión. Na druhej strane ho možno chápať aj ako maximálnu anarchiu, v ktorej potrebnú profesionalitu nahrádza amaterizmus a v ktorej môžete vravieť čokoľvek a za prípadné chyby nesiete nulovú zodpovednosť. A tých chýb veru nie je málo, keďže v prešľapoch sa alternatívni influenceri a alternatívne médiá prelínajú.

Čo s tým? Možno nič. Samotný fakt, že bežný človek môže dobyť internet a súperiť s veľkými médiami je v istom zmysle logickým vyústením základných trendov vo svete technológií, médií a politiky. Rozdeliť svet striktne na odosielateľov a prijímateľov informácií a nalinajkovať im témy sa bez zavedenia tvrdej cenzúry nedá.

Alfou a omegou teda ostáva, aby toto súperenie malo svoje jasné pravidlá, pri ktorých záleží najmä na pravde a pri ktorých je každá forma lži potlačená. Kto by ich mal zaviesť, kto ich bude vymáhať a či sa to vôbec dá realizovať, je však už na inú debatu…