V Rusku sa niečo deje

V posledných dňoch minulého roka zaznamenali analytici, ktorí pozorne sledujú situáciu v Rusku, niekoľko neštandardných udalostí v najvyšších stupňoch moci. Píše o nich profesor Vasil Lipitsky.

Azda najdôležitejším z nich je vymenovanie Dmitrija Medvedeva na post prvého podpredsedu vojensko-priemyselnej komisie (VPK). Nikoho nevymenil, túto pozíciu vytvorili špeciálne pre neho. Predsedom tejto komisie je Vladimír Putin. Medvedev sa tak po ňom stal „človekom číslo 2“ nielen v Bezpečnostnej rade, ktorá koordinuje činnosť „silových“ orgánov, ale aj v obrannom priemysle.

VPK sa často nazýva „druhá vláda“, pretože zahŕňa vedúcich priemyselných odvetví, zapojených do riešenia obranných problémov – a to zďaleka nie je len čisto vojenská výroba. Počas vojny sa priemysel ďalej militarizuje a „druhá“ vláda sa stáva v skutočnosti prvou. Takže Medvedev dostal do svojich rúk obrovské právomoci.

Pripomeniem čitateľom, že hovoríme o politikovi, ktorému Putin zveril prezidentský post v rokoch, keď ho sám nemohol zastávať pre ústavné obmedzenia. Hovorí sa, že keď prišiel čas obrátiť „usporiadanie stoličiek“, Medvedev zaváhal a pripustil možnosť, že zostane aj druhé funkčné obdobie. Tým vraj bola narušená plná Putinova dôvera v neho. Keď bol Medvedev odvolaný z čela vlády, len málokto veril v jeho návrat na vrchol ruskej politiky. Teraz sa mu asi podarilo obnoviť sympatie prezidenta – najmä mimoriadne agresívnou a nezmieriteľnou rétorikou voči Západu a Ukrajine. Niektorí odborníci však spočiatku videli v jeho pohyboch len Putinov tajný plán.

Teraz Medvedev výrazne „pribral“ na byrokratickej váhe. Ale je úplne závislý od prezidenta, pretože nie je populárnou osobnosťou ani medzi obyvateľstvom, ani medzi bezpečnostnými zložkami. Okrem toho si experti nemyslia, že naozaj preváži terajšieho predsedu vlády Michaila Mišustina, ktorý sa stále drží v úzadí, ale má nezničiteľnú preferenciu – v súlade s ústavou by automaticky nastúpil na miesto Putina, ak by sa mu niečo stalo. Nie je navyše veľmi charizmatický, je to technokrat a pragmatik, ale ak ovládne propagandistickú mašinériu, môže sa to rýchlo zmeniť.  

Mišustin, hoci je fakticky číslo 2 v štátnej hierarchii, sa vyhýba správať ako verejná osoba. O iných osobnostiach ruskej politiky, hoci nemajú ani podobne vysoké postavenie, to povedať nemožno. Tí však, na druhej strane, vedia byť a boli hlavnými newsmakermi posledných dní.

Prvým z nich je čečenský vodca Ramzan Kadyrov. Nedávno prekvapivo oznámil, že sa nebude uchádzať o post prezidenta Ruskej federácie. Takéto vyhlásenie by vyzeralo celkom obyčajne počas predvolebnej kampane. No teraz žiadne voľby nie sú, ani sa žiadne neplánajú. Pre koho sú tieto slová určené, ak nie pre voličov? Je to odpoveď na nejakú ponuku? Experti naznačujú, že je to skôr signál pre niekoho, že s ním nechce súťažiť. A tento „niekto“ zjavne nie je Putin. To môže byť znakom toho, že boj o Putinovo dedičstvo nielenže neutíchol, ale naberá na intenzite.

Dvaja ďalší nie sú ani štátni činitelia. Jevgenij Prigožin, podnikateľ vo sférach šoubizu a verejného stravovania, ktorý je zároveň šéfom tzv. Vagnerovcov – súkromnej armády, teraz spĺňajúcej dôležité úlohy na Ukrajine, dlho bol absolútne tieňovou postavou a vyhýbal sa akejkoľvek publicite. Hovorilo sa o jeho blízkosti s prezidentom, hoci sám Putin to popieral. Dnes takmer denne verejne vystupuje a hovorí o politických a vojenských témach, ostro pritom kritizuje vládnych predstaviteľov.   

Treba si uvedomiť, že ak by nemal podporu v Kremli, ruské médiá by o jeho vyjadreniach nikdy neinformovali. Čo sa zmenilo? Analytici predpokladajú, že vagnerovci sa ako bojaschopnejšia súčasť ruských ozbrojených síl stali vyhľadávaným zdrojom a niekto to chce využiť aj na vnútropolitické ciele. No nedá sa vylúčiť ani to, že Prigožin pocitil svoju silu a koná pod vplyvom vlastných ambícií.

Táto postava však nemá žiadnu politickú skúsenosť a je ťažké si ho predstaviť ako úspešného kandidáta vo voľbách. To isté už nemožno povedať o inej osobe, ktorá tesne pred novým rokom tiež pritiahla pozornosť verejnosti.

Dmitrij Rogozin pôvodne debutoval ako krajne pravicový pouličný politik. Využíval protimigračné nálady, ktoré sa v ruskej spoločnosti rozmohli po príleve utečencov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Vytvoril si vlastné politické hnutie, ktoré však vo voľbách veľmi neuspelo. Neskôr, na druhý pokus, bol už zvolený do parlamentu.

Jeho postavenie však rýchlo rástlo. Dostal sa do vlády, určitý čas bol jej podpredsedom, dohliadal na obranný priemysel. Na záver ho prezident vymenoval za generálneho riaditeľa Roskosmosu, mocnej štátnej štruktúry, ktorá sa zaoberá vývojom vesmírnych technológií a ich využitím na rôzne hospodárske, vedecké (a iné) účely.

Hoci bol formálne v štátnej službe, Rogozin sa naďalej verejne správal ako politik – robil rezonujúce vyhlásenia, bol aktívny v PR. Nie každému sa to páčilo, pretože to porušovalo tradície a svedčilo o jeho veľkých ambíciách. Niektorí pozorovatelia sú si istí, že práve preto sa stal obeťou intrigy – jeho blízky asistent bol obvinený zo špionáže a zrady a odsúdený na dlhoročné väzenie. Hoci mnohí veria, že obvinenia boli pritiahnuté za vlasy, aj tak to vrhlo tieň na Rogozina a ten bol odvolaný z vedenia Roskosmosu.

Málokto už čakal jeho návrat na vrchol ruskej politiky, ale on dal svojim neprajníkom neočakávanú odpoveď: objavil sa vo vojnovej zóne na Ukrajine ako dobrovoľník a vedúci skupiny konzultantov, ktorej postavenie nie je celkom jasné. Tam ho zranil úlomok granátu a v okamihu sa stal vojenským hrdinom. Teraz jeho PR vyzerá byť presvedčivejšie ako kedykoľvek predtým.

Ako vidíme, Rogozin má skúsenosti vo všetkých odvetviach politiky a účasť vo vojne ešte zvýšila jeho charizmu. Vyzerá ako vážny uchádzač o akúkoľvek voliteľnú a štátnu funkciu. Súčasný nárast jeho aktivít môže naznačovať, že cíti príležitosť na skoré využitie svojho potenciálu.

Vyššie uvedené okolnosti umožňujú politológom predpokladať, že v najvyšších poschodiach ruského establišmentu prebiehajú alebo aspoň zrejú nejaké zmeny, doteraz verejne neviditeľné. A pýtajú sa: nie je to začiatok tranzitu moci, ktorý si toľo želala ruská opozícia?

Ale Putinov netradičný a militantný novoročný pozdrav, prednesený so skupinou vojakov s nie vždy vľúdnymi tvárami na pozadí, bol možno určený nielen ako ďalší stupeň mobilizácie ruskej verejnej mienky a príprava na dlhú vojnu, ako o tom písali médiá na Západe, ale aj na to, aby doma všetkým ukázal, že zostáva silným vodcom a je schopný kontrolovať situáciu.