„To, že deň môjho narodenia bol posledným dňom veľkého týždňa a predvečerom Veľkej noci, sa v našich rodinných dejinách vždy pripomínalo, lebo s tým súviselo, že som bol hneď v ráno môjho narodenia pokrstený čerstvo požehnanou vodou Veľkonočnej vigílie, ktorá sa v tom čase slávila už ráno. Byť prvým krstencom novej vody sa vždy chápalo ako významné Božie riadenie. To, že môj život bol týmto spôsobom od začiatku ponorený do veľkonočného tajomstva, ma vždy napĺňalo vďačnosťou. [...] Pravdaže – nebola to Veľkonočná nedeľa, ale práve Biela sobota. Ale čím dlhšie nad tým uvažujem, tým viac sa mi javí, že práve to zodpovedá podstate ľudského života, ktorý ešte na Veľkú noc čaká, ktorý sa ešte nenachádza v plnom svetle a predsa sa mu, plný dôvery, približuje.“
Zdá sa, akoby celý jeho život a dielo boli ponorené do tajomstva Bielej soboty, do tajomstva ticha a Božieho mlčania, do tajomstva ľudskej túžby po neprítomnom Bohu, ktorého je na tejto zemi možné len tušiť a dotknúť sa ho vierou, do tajomstva očakávania naplnenia.
Vo svojom najčítanejšom diele Úvod do kresťanstva Joseph Ratzinger zdôrazňuje existenciálny rozmer viery, ktorá nie je jednoduchým prijatím niekoľkých právd či vykonávaním kultových povinností, ale existenciálnym „áno“ Bohu, celostným priľnutím života k Bohu. Veriaci nie je jednoducho raz a navždy „hotový“ so svojou vierou, takpovediac uzavretý vo svojom fungujúcom veriacom svete, ale zakusuje svoju vieru „vždy nad oceánom ničoty, ohrozenia a otáznosti“. Ratzinger je teda teológom Bielej soboty a práve tým je blízky modernému človeku omnoho viac, ako mnohí jeho kritici, pretože seba samého zažíva spôsobom moderného človeka, uvažuje jeho spôsobom, odvážne kladie jeho otázky. To, čo robí texty Josepha Ratzingera takými čitateľnými, je práve jeho schopnosť a odvaha klásť otázky v pravý čas a vytrvalosť v hľadaní odpovedí.
Benedikt XVI. bol v tomto hlbokom zmysle napriek všetkým nálepkám konzervatívca či tradicionalistu vždy a radikálne mužom moderny a dialógu. Rozumel dnešnému človeku, jeho neistotám a otázkam často viac ako on sám. Vskutku bol pápež Ratzinger modernejší pápež, ako sme si boli ochotní pripustiť: v jeho prístupe k problémom, v uvažovaní a kladení otázok, v jeho vlastnom existenciálnom ukotvení v „priestore Bielej soboty“. Aj to, čo zažíval v zaobchádzaní so svojou osobou i dielom a čo opäť zažívame v povrchných a nekomplexných súdoch nad jeho skonom, je „znakom Bielej soboty“, momentu, keď zmŕtvychvstanie a sila nového života silnejšieho ako jeho spochybnenie v ukrižovaní sú stále len nádejou proti nádeji, úfaním a vierou a predsa tak silno prítomným momentom očakávania a dôvery v Toho, ktorý je vždy verný svojim prisľúbeniam.
Ak Biela sobota nie je dňom triumfu, ale dňom tichého tušenia a pokorného očakávania, tak ani život a dielo Benedikta XVI., tak často konfrontované s neprijatím a nepochopením, nie je životom a dielom triumfu, ale pokorného očakávania, ticha, nádeje a dôvery v neviditeľného a predsa tak blízkeho Boha. Táto hlboko realistická črta bola samozrejmou vlastnosťou aj jeho človečenstva. Pred temer dvadsiatimi rokmi som mohol s vtedajším prefektom Kongregácie pre náuku viery stráviť týždeň v každodennom, blízkom spoločenstve počas jeho letnej dovolenky v Rakúsku. Práve v tom čase zverejnila kongregácia istý dokument s jeho podpisom, ktorý vyvolal v liberálnej tlači ostré reakcie i nenávistné polemiky. Každý deň sme spolu prelistovali noviny a čítali všetku tú žlčovitú zlobu, ktorá dokument nekonfrontovala vecnou polemikou, ale starými známymi nálepkami a obohratými vzorcami. Pokoj, s ktorým tie očakávané reakcie čítal, a jednoduchá veta, že aj to dnes patrí k vernosti Evanjeliu, boli veľmi silným zážitkom zrelej ľudskosti i vyargumentovanej viery, ktoré sú v tomto živote vždy poznačené tajomstvom Bielej soboty.
Reflexia krízy a liek na jej prekonanie
Počas spomínaného týždňa ma fascinovala jednoduchosť a hĺbka, s ktorou každodenne celebroval Eucharistiu, nebolo v ňom ani štipky teatrálnosti či vypočítavosti alebo snahy o efekt. Všetko začínalo minútami až neuveriteľne koncentrovaného ticha v sakristii. A potom sa už „rozbehlo“ slávenie v jednoduchej vernosti liturgii, ktoré sa však zbytočne nenaťahovalo, ale skôr vťahovalo do rytmu posvätného slávenia. Joseph Ratzinger mal vždy, už od detstva, hlboký a existenciálny vzťah k liturgii, ktorá pre neho nebola konštruktom či archeologickým poľom, ale darom Pána a dejín, najhlbším a úplne skutočným prameňom spásy v našej každodennosti. Dodnes ostalo nepochopeným jeho gesto oslobodenia tradičnej liturgie spod reštrikcií sedemdesiatych rokov. Ratzinger nebol nikdy ideológom, ktorý by chcel zvrátiť Koncil, ktorý on sám považoval za veľký čas milosti, ktorému sa neslobodno spreneveriť. Ani sa neusiloval o politické gesto pre nejaké marginálne skupiny, hoci sa s hlbokým poznaním dejín nikdy neprestal s bolesťou pýtať, či bolo vždy v dejinách urobené dosť, aby sa zabránilo schizmám a vo svojom čase chcel preto urobiť v tomto zmysle najviac, ako sa dalo.
To, o čo mu však v najhlbšej podstate išlo, bolo uzdravenie a zmierenie Cirkvi dovnútra so sebou samou, o uzdravenie jej pulzujúceho, životodarného srdca, ktorým liturgia je. Jeho slávna veta, že nemôže zrazu byť zlým, zakázaným a hriešnym to, čo bolo predchádzajúcim generáciám tým najsvätejším, bola jeho najhlbším vyjadrením nesúhlasu s akýmkoľvek cirkevným pozitivizmom, ktorý Cirkev redukuje len na právnu veličinu, v ktorej sa podľa zadefinovaných pravidiel vykonáva moc a uplatňuje poslušnosť. Pre neho bola Cirkev živým organizmom, Pánovým vlastníctvom, darom ukrižovaného a vzkrieseného Pána celým dejinám, ktorá organicky rastie a dozrieva na ceste dejín a v ktorej neexistuje zvrchovanosť pozitívnej hierarchickej moci, ktorá takpovediac môže všetko, ale vernosť v nej žijúcemu Kristovmu zakladateľskému étosu, ktorá zväzuje a obmedzuje každú moc v Cirkvi a práve tým v nej vytvára pre každého, aj toho najmenšieho, priestor slobody a ochrany pred akoukoľvek svojvôľou.
Keď hovoril o „reforme reformy“ a jej potrebe, Ratzinger nerozporoval pokoncilovú liturgickú reformu ako takú alebo jej potrebu, ale spôsob, ktorým bola uskutočnená a dojem, ktorý tento spôsob v dušiach zanechal, keď sa akoby „strhla“ stáročná budova a potom sa nanovo – iste vo väčšine z overených a starých kameňov – postavila, skonštruovala nová stavba, akoby dielo oslavy Boha bolo ľudskou konštrukciou, a nie organickým dielom rastu cez celé dejiny. Preto chcel obnoviť hlbokú jednotu vo vnútri liturgického srdca Cirkvi zbližovaním, zosúlaďovaním a najmä obnoveným pohľadom na hĺbku a vnútornú jednotu Božej oslavy cez celé dejiny. Odtiaľ pochádzajú v jeho homíliách a katechézach tie premnohé citácie a rovnocenné odkazy na „predreformnú“ i „poreformnú“ liturgiu.
Tento jeho zámer ostáva, žiaľ, do veľkej miery nepochopený, keď sa z neho robí „patrón tradicionalizmu“, na ktorého sa jedni odvolávajú a iní ho zatracujú. Ratzinger sa nikdy nechcel jednoducho vrátiť „naspäť“, to mu bolo naskrz cudzie. Ako výnimočne talentovaný diagnostik, ktorý bol presvedčený, že budúcnosť Cirkvi závisí vo veľkej miere od budúcnosti liturgie, chcel Ratzinger problém krízy a obnovy riešiť v najhlbšom vnútri, pri zranení, ktoré sa dodnes nezahojilo. Na Slovensku, ktoré nezažilo zavádzanie liturgickej reformy sprevádzané ako na Západe revolučnými pokrikmi o konci či novom začiatku dejín a prekonaní všetkého starého, sa táto perspektíva môže zdať vzdialená, avšak ona sa dotýka najhlbšej pravdivosti Cirkvi ako takej.
Preto jeho odkaz treba brániť pred prisvojovaním tradicionalistickými kruhmi, ktoré si z jeho myšlienok radi vyberajú to, čo sa im zdá ako potvrdenie ich presvedčenia. Ratzinger nikdy nebol tradicionalista a schematické, ba až frigidné myslenie neoscholastiky mu bolo navýsosť cudzie. Kto skutočne pozná jeho dielo, nemôže dovoliť, aby bol apostrofovaný ako patrón úzko chápaného tradicionalizmu. Avšak jeho odkaz treba brániť aj pred sploštenými interpretáciami liberálnych teologických kruhov, ktoré v Ratzingerových najmä starších textoch radi hľadajú potvrdenia či náznaky potvrdenia svojich klasických právd a presvedčenia rozborujúcich téz. Vždy ich v skutočnosti najviac znervózňovala jeho schopnosť namiesto novôt pre novoty a „rozborenia sveta starých základov“ nanovo obnažovať vitalitu starých právd a nachádzať moderné cesty k nadčasovým a vždy platným pravdám Zjavenia.
Sila pokornej viery – dôverujúci služobník
Čím viac som spoznával jeho dielo a osobnosť, tým viac som obdivoval jeho racionálne podloženú, existenciálne vyzretú a zároveň detsky jednoduchú a dôverujúcu vieru. Od počiatku 80-tych rokov sa Joseph Ratzinger pohyboval v zodpovedných funkciách prefekta Kongregácie pre náuku viery a ďalšími s tým spojenými službami. Okrem iného to znamenalo, že sa na dennej báze stretával s problémami, bolesťami, nevernosťami a hriechmi vo vnútri Cirkvi. Dokonca sa dá povedať, že všetka bolesť a „špina hriechu“ z celej Cirkvi prechádzala jeho pracovným stolom.
Bol to on, kto ako jeden z prvých pochopil drámu zneužívania vnútri Cirkvi a povýšil dobro a potreby obetí nad obraz inštitúcie. Nebolo ľahké túto logiku presadiť voči tým, ktorí mali iný prístup a iné vnímanie. Že senzibilita pre tento problém musela narásť – a musí rásť i naďalej – v čase, je jasné každému, kto pozná dejiny a vývoj spoločnosti posledných šesťdesiatich rokov. Veď si len spomeňme, že ešte v 80-tych rokoch v Nemecku vážne diskutovala jedna dnes vládna strana o dekriminalizácii sexuálnych kontaktov medzi dospelými a nedospelými a že sa dodnes dajú dohľadať reportáže verejnoprávnych médií z tých čias, v ktorých vážení členovia tohto politického hnutia bez mihnutia oka hovoria niečo o prospešnosti takýchto vzťahov pre mladých ľudí. Z dnešného pohľadu je to odporné a nepochopiteľné, ale zároveň dôležité k pochopeniu toho, prečo niektoré veci trvajú tak dlho a vyžadujú takú boľavú daň. Takisto každý, kto ako autor tohto textu zažil, že ešte prednedávnom sa učitelia s podobnými prehreškami jednoducho prekladali do iných regiónov, vie, že problémom Cirkvi v tejto oblasti nebolo to, že by bola na tom horšie ako ostatná spoločnosť, ale to, že nebola ďalej, že nebola a azda ešte ani dnes niekedy nie je dostatočne vnímavá na bolesť maličkých a nevinných, ku ktorej ju zaväzuje Evanjelium. Ratzinger patril k tým, ktorí napriek azda určitej prvotnej nedostatočnej pozornosti voči tomuto problému v prvých rokoch biskupskej služby, takej typickej pre všetkých nositeľov zodpovednosti v tom čase, rýchlo pochopili a tlačili vývoj správnym smerom k „nulovej tolerancii“ a priorite starostlivosti o obete.
Bol to on, kto v slávnom texte krížovej cesty 2005 hovoril o „špine v Cirkvi práve medzi tými, ktorí mu v kňazstve majú úplne patriť“ a o „pýche a bezohľadnosti“. Myslím, že v týchto slovách sa zrkadlí poznanie a bolesť biskupa, ktorý sa dlhé roky musel konfrontovať s tými najstrašnejšími priepasťami ľudskej zloby. V úrade pápeža tento aspekt isto nezoslabol. O to obdivuhodnejším je, že Ratzinger nikdy nehľadal cestu z tejto ťažoby v cynizme či povýšenej nadradenosti alebo azda v bezpečnej spokojnosti vlastného hradu cirkevného hodnostára, ale vždy si zachoval živú, existenciálnu, jednoduchú, úprimne detskú, dôverujúcu a oslovujúcu vieru. Aj posledné roky jeho skrytého života ako emeritu boli ďalšou skúškou tejto viery, ktorá sa však nedala pomýliť a nechala sa držať a niesť Božou vernou rukou a uprostred očakávania Bielej soboty neprestala dúfať vo veľkonočný zázrak.
Tajomstvo strácania Kristovho kňaza
V tomto všetkom sa prejavovalo Ratzingerovo chápanie kňazstva ako ostávania v úzadí. Pre neho totiž byť kňazom znamená ostávať v úzadí, aby v popredí mohol byť ten, pre ktorého žijeme a ktorého sme nástrojom. Je to paradox, pretože kňaz je často ten, kto stojí vpredu, predsedá, káže, učí, vedie – tak ako Joseph Ratzinger po celý svoj život. A predsa musí ostávať v úzadí, aby dokázal naplniť to, čím je jeho kňazstvo. Kristus sám povedal: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45). Pán teda hovorí o svojom vlastnom poslaní ako o položení života, o stratení seba, o výkupnej obeti. Jeho existencia je proexistenciou, je skutočným raepresentatio patris, pretože nedáva nič svoje, ale len to, čo je Otcovo: „Slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal“ (Jn 14,24). A na inom mieste: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“ (Jn 7,16).
Joseph Ratzinger vysvetľuje: „Ježiš nemá nič vlastné pre seba, okrem toho, čo je Otcovo. Vo svojej náuke je on sám v hre a tak [...] práve to najvlastnejšie – jeho vlastné Ja – je tým úplne a celkom ne-vlastným. To, čo je jeho, nie je jeho, nič nestojí vedľa toho, čo je Otcovo, ale všetko je úplne a celkom z neho a k nemu.“ Existencia Kristovho kňaza dáva zmysel len v tejto dynamike oslobodenia sa od seba, vydania vlastného Ja v službe Kristovmu Ty. Ratzinger dokonca hovorí o „Selbstenteignung des Berufenen zugunsten des Berufenden“, čiže o „sebavyvlastnení povolaného v prospech povolávajúceho – Krista“, čím vysvetľuje hlboko kristologický charakter kňazstva: ono dáva zmysel len v logike Kristovej existencie, ktorá ale je existenciou „sebavyvlastnenou“, „odprivatizovanou“, úplne slobodnou od seba a darovanou Otcovi, danou plne k dispozícii k napĺňaniu poslania, ktoré mu dal Otec.
To je to, čo pre kňaza konkrétne znamená ostať v úzadí: neprekážať v pohľade na Krista, o ktorého ide, nehlásať seba a svoju vlastnú múdrosť či dôležitosť, vlastné názory a pohľady, ale dať sa plne k dispozícii Kristovmu poslaniu, „minúť“ vlastnú existenciu v službe Kristovi a tajomstvu jeho prebývania uprostred nás: Eucharistii a Cirkvi. Preto je kňazský úrad vždy úradom vikariátnym, zastupujúcim, reprezentujúcim, ktorý nemá zmysel a hodnotu sám v sebe, ale v tom, o ktorého ide a za ktorého vždy treba ustúpiť. Slovo Jána Krstiteľa zostane navždy mottom a vyjadrením kňazskej existencie: „Illum oportet crescere, me autem minui – On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30). Byť kňazom a ešte viac byť biskupom teda znamená ostávať v úzadí. Takto na to poukázal Joseph Ratzinger už vo svojom príhovore po prijatí biskupskej vysviacky v roku 1977, v deň, v ktorý pre neho začalo neustále trvajúce „dnes“ všetkých nasledujúcich rokov jeho života.
Z dnešného pohľadu na jeho uzavretý životný príbeh možno povedať, že práve túto apoštolskú charakteristiku svojej kňazskej identity, ktorú vždy chápal ako svoju najdôležitejšiu, do bodky naplnil – na ktoromkoľvek poste, v ktoromkoľvek poslaní. Vydal sa, vyprázdnil seba, nehľadal svoj program a svoju múdrosť, ale viedol Kristovu Cirkev vo vedomí, že ona je Jeho – Kristova – a nie Ratzingerova a že jeho poslaním nie je presadzovať nejakú vlastnú agendu, ale skôr len otvárať pohlaď údov Cirkvi pre Neho, ktorý v nej a uprostred nej žije a ktorý ju vedie. Preto nevydával direktívy, ale otváral dvere a možnosti, vysvetľoval, zapaľoval a snažil sa získavať. Neveril v silu moci, ale v moc pravdy, ktorá sa presadzuje – hoci niekedy ťažko a dlho – mocou svojej vlastnej vnútornej pravdivosti a v moc lásky, ktorá v slobode pozýva a priťahuje svojou krásou. Vždy, aj uprostred najväčších problémov, žil v dôvere, že Cirkev je Pánova, nie naša. Preto sa dokázal zriecť najvyššieho úradu a uvoľniť cestu pre svojho nástupcu, preto dokázal vytrvať v poslušnosti a pokojnej dôvere až do konca.
Svätý Otec František v poslednom čase viackrát hovoril o Benediktovi ako o svätom mužovi a v týchto hodinách často zaznievajú slová presvedčenia, že raz bude vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Jemu samému by sa takého slová azda zdali uponáhľané, keďže bol presvedčený, že veci potrebujú priestor na dozrievanie a že sa vo svojej skutočnej proporcii ukážu, až keď prejdú dostatočne dlhou cenzúrou času. Nechajme sa teda viesť intuíciou a presvedčením pápeža Františka, ale dôverujme ako Benedikt v Pána a jeho moc pravdy a lásky, ktorá nie je napadnutá našou ľudskou netrpezlivosťou. Čítajme jeho texty, čerpajme z bohatstva jeho diela a dovoľme, aby rástlo, čo zasial a dozrievalo, o čo sa staral.
Veríme, že Pán ho prijal do radosti svojho kráľovstva a že on dnes – aby sme použili obraz, ktorý on sám použil pri pohrebe svojho svätého predchodcu, s ktorým si boli tak blízki – už po všetkých námahách a strastiach stojí v Božom okne, kontempluje Pánovu tvár, po ktorej celý život túžil, že sa na nás usmieva, žehná nám a obnovuje pozvanie otvoriť svoje srdcia Kristovej moci pravdy a lásky. Svätý Otec Benedikt, vďaka za všetko, vďaka, že sme Vás mohli mať! Tešíme sa a dúfame v stretnutie v nebi!
Autorovi nedávno v Regensburgu vyšla štúdia o teológii kňazstva Josepha Ratzingera Auf dem Weg zur theologischen und existenziellen Erneuerung. Krise und vertiefte Grundlegung des Priesterbildes bei Joseph Ratzinger.
