O jednom závažnom pochybení, ktoré môže poškodiť synodu o synodalite katolíckej cirkvi

Synodalita je mätúce slovo, o ktorom v týchto dňoch diskutujú katolíci, ale jeho význam je pomerne prozaický. Synodalita sa vzťahuje na aktívnu účasť všetkých veriacich na živote a poslaní cirkvi, zatiaľ čo synoda označuje radu alebo zhromaždenie cirkevných predstaviteľov, nie nepodobné tým v iných kresťanských spoločenstvách. V katolíckej cirkvi sa synoda skladá predovšetkým z biskupov, ktorí pod vedením Ducha Svätého rokujú o konkrétnej záležitosti alebo téme. V tomto prípade sa synoda v októbri 2023 týka samotnej synodality – úvah o povahe autority v katolíckej cirkvi, inštitúcii, ktorá sa viac spája s hierarchickými, než horizontálnymi štruktúrami.

Ústrednou témou súčasného pontifikátu bolo dosiahnuť väčšie zapojenie laikov do riadenia cirkvi a možno aj väčšiu demokratizáciu, flexibilitu a autonómiu. Prvý z týchto bodov málokto spochybňuje, hoci niektorých znervózňuje. Viacerí však majú obavy z tej nasledujúcej trojice a obávajú sa, že nemecká a belgická biskupská konferencia využijú synodu ako prostriedok na oslabenie autority ústredných morálnych doktrín. Čo presne si o tom všetkom myslí pápež František, nie je celkom jasné.

Prvou a kľúčovou časťou prípravnej fázy tejto synody bolo úsilie o masívny zber dát "počúvaním a rozlišovaním" po celom svete v snahe zistiť sensus fidei alebo "zmysel pre vieru" (medzi veriacimi). Ako sociológa náboženstva a rodiny ma to, prirodzene, zaujalo. Plody tohto procesu sú teraz zhrnuté – alebo skôr syntetizované – v Dokumente pre kontinentálnu etapu (ďalej budem používať skratku DKE). DKE je vatikánskou interpretáciou údajov a dokumentom, ktorý bude hlavnou témou siedmich "kontinentálnych" stretnutí naplánovaných na niekoľko nasledujúcich mesiacov. Slúži ako predstupeň pre instrumentum laboris (alebo pracovný dokument), o ktorom budú diskutovať a rokovať účastníci synody v októbri 2023. Inými slovami, je to dôležitý dokument. Hovorím o ňom aj ako o "správe z Frascati", pretože je výsledkom dvojtýždňovej práce jeho autorov koncom septembra v exercičnom centre v talianskom Frascati neďaleko Ríma. Tam bolo niekoľko desiatok vybraných tlmočníkov – väčšinou teológov – požiadaných, aby "autenticky" syntetizovali národné správy, ktoré vypracovalo 112 zúčastnených biskupských konferencií z celého sveta. Je to teda silná skupina.

Tvrdím, že pýtať sa a počúvať je vždy dobrá vec a zastúpenie laikov v cirkevnej správe si zaslúži isté experimentovanie. Po prečítaní DKE mám však ako sociálny vedec vážne obavy z metodologického neporiadku, ktorý charakterizoval tento masívny, nesúrodý projekt synody zameraný na zber a analýzu údajov. Rozumne spracovať údaje z rozhovorov a cieľových skupín z osamelých farností nie je jednoduchá úloha. Ak k tomu pridáte ďalších 10 000 podobných údajov z celého sveta, vznikne úloha nemožná. Potom žiadate "syntézy" namiesto súhrnov? Výsledkom je veľmi drahý, časovo náročný súbor osobných názorov interpretov s malou zodpovednosťou (a bez prístupu verejnosti) k pôvodným údajom.

Syntéza nad zhrnutím

Ak naozaj chcete poznať sensus fidei, vytvorte si vzorku národov, diecéz a farností – potom vypracujte krátky, dobre preložený univerzálny prieskum, pridajte niekoľko demografických ukazovateľov a zahrňte niekoľko otvorených otázok. Ak chcete vedieť, čo si myslia emeritní katolíci, urobte to isté. Outsideri? Podobný postup. Ale pochopenie sensus fidei nie je to, o čo sa zrejme usilovali inštrukcie synody. Vademékum, ktoré sa používa ako návod na fázu zberu údajov, radí farským a diecéznym tímom, aby vynechali sumarizáciu v prospech "syntézy" opísanej ako "akt rozlišovania", ktorý nielenže informuje o "spoločných trendoch", ale "vyzdvihuje aj tie body, ktoré udrú do očí, inšpirujú na originálny pohľad alebo otvárajú nové horizonty" spôsobom, ktorý venuje "osobitnú pozornosť hlasom tých, ktorých často nie je počuť..."

Pre istotu mali aj tieto miestne tímy za úlohu nemožné – predložiť 10-stranovú syntézu toho, čo si vypočuli. Tá sa mala riadiť dvoma tuctami otázok, z ktorých mnohé ani nesmerovali k tomu, čo "veriaci" povedali, žiadali, v čo dúfali alebo čo vnímali ako poľutovaniahodné. Medzi otázkami sa nachádza niekoľko takých, ktoré sú jednoznačnejšie zamerané na subjektívne skúsenosti autorov textu:

Aké plody celkovo priniesol Duch Svätý prostredníctvom tejto skúsenosti?
Aké kroky diecéza považuje za potrebné podniknúť, aby sa stala synodálnejšou?
Aké kultúrne obrazy vyjadrujú našu skúsenosť so synodalitou?

Syntetizátori na všetkých úrovniach procesu majú skutočne značnú moc na to, aby personalizovali svoje vlastné pocity. Vatikánski autori DKE vyhlásili, že ich dielo nie je "správou zo sociologického prieskumu". Namiesto toho ju považovali za

teologický dokument v tom zmysle, že je naplnený vynikajúcim teologickým pokladom obsiahnutým v skúsenosti počúvania hlasu Ducha, ktorý sa ozýva v Božom ľude, čo umožňuje, aby sa vynoril jeho sensus fidei.

Nevidím ho. Skôr sa javí, že ide o sensus marginis. To, čo skupina z Frascati počula, resp. zapísala, je veľké množstvo zranení a utrpenia. Sú tieto v cirkvi normou? Dokument je presýtený emotívnymi výrazmi. Napríklad slovo "cítiť" sa objavuje dvadsaťpäťkrát, vrátane "Pokiaľ cirkev nie je synodálna, nikto sa nemôže cítiť skutočne úplne doma". (Čo to znamená?) Výraz "dialóg" sa objavuje tridsaťjedenkrát, "rozlišovanie" dvadsaťosemkrát, "počúvanie" tridsaťosemkrát, "skúsenosť" štyridsaťtrikrát, "cesta" tridsaťtrikrát a verzie "prijatia" osemnásťkrát. Čie presne sú to hlasy?

Metodologický prístup, ktorý som použil v knihe Budúcnosť kresťanského manželstva (Oxford, 2020), bol dosť odlišný a vychádzal z rozhovorov s takmer 200 mladými dospelými kresťanmi zo siedmich krajín, z ktorých sa takmer všetci hlásili k viere a k pravidelnej účasti na bohoslužobnom živote. Keď som citoval respondentov, vždy som ponúkol rozmanité kontexty – ukazovatele ako vek, pohlavie (rozoznateľné z pseudonymu), náboženskú tradíciu, rodinný stav a povolanie – ako napríklad "28-ročný slobodný letničiar z Lagosu", "27-ročný farmaceut a maronitský katolík z Bejrútu" alebo "27-ročný inžinier pracujúci pre marketingovú spoločnosť v Barcelone". V dokumente DKE je uvedený len identifikátor krajiny, ktorý čitateľovi o osobe, ktorá ponúka svoju perspektívu nehovorí takmer nič. Neexistuje žiadny kontext osôb, ktoré stoja za útržkami príbehu – nič, čo by naznačovalo, že sú mladí alebo starí, muži alebo ženy, bohatí alebo chudobní, ženatí alebo slobodní, nábožensky aktívni či odcudzení. Namiesto toho boli vybrané citáty "zvolené preto, že vyjadrujú obzvlášť silným, krásnym alebo presným spôsobom pocity, ktoré boli všeobecnejšie vyjadrené v mnohých zápisoch".

Empiricky vzaté, nejasnosť v DKE je príznačná pre používanie participatívneho akčného výskumu, "metódy", ktorá je menej rigorózna a dôraz kladie na podporu sociálnej zmeny. Participatívny akčný výskum, ako ho charakterizuje jedna deskriptívna štúdia, "sa snaží pochopiť a zlepšiť svet tým, že ho mení. Jeho podstatou je kolektívne sebareflexívne skúmanie, ktoré výskumníci a účastníci podstupujú, aby mohli pochopiť a zlepšiť postupy, na ktorých sa zúčastňujú a situácie, v ktorých sa nachádzajú."

Toto nemal John Henry Newman na mysli, keď napísal traktát o sensus fidei s názvom Poradenstvo laikom vo veci doktríny. Newman, patrón nepochopených osôb, bol omylom obvinený zo toho, že navrhol, aby sa biskupi pýtali laikov o radu a prežil roky podozrievania ohľadom jeho motívov. Konzultácie s veriacimi, uisťoval Newman, boli o počúvaní, zhromažďovaní faktov a zisťovaní zdravia laikov. Nešlo o hľadanie smeru. Išlo o pochopenie poslania.

Kam sa podel sensus fidei?

Na rozdiel od roku 1859 máme v roku 2023 dostatok dôkazov na to, aby sme nahlas uvažovali o motívoch. V procese synodality išlo o oveľa viac, než len o zisťovanie faktov. V rozpore s Newmanom sa snažil posunúť hranice. DKE sú presýtené návrhmi na zmenu DKE, ktoré sú ale strategicky nekonkrétne:

"Starostlivé a bolestivé uvažovanie o dedičstve zneužívania viedlo mnohé synodálne skupiny k výzve na kultúrnu zmenu v cirkvi..."
"...základy viery... sa nemenia, ale môžu byť premiestnené a zasadené do čoraz novšej pôdy, aby stánok (zmluvy) mohol sprevádzať ľudí na ich ceste dejinami."
"Takto si mnohé správy predstavujú cirkev: rozsiahly, ale nie homogénny príbytok, ktorý je schopný poskytnúť útočisko všetkým, ale zároveň je otvorený a umožňuje, aby sa doň vstúpilo i z neho vystúpilo."

Poznámok, ktoré naznačujú, že by bolo vhodné prepracovať učenie cirkvi, je veľa (napríklad o ženskom diakonáte, o prístupe k Eucharistii, o otázkach LGBTQ atď.). Alternatívne by mohlo pomôcť presunutie miesta autority, ako sa uvádza v jednom komentári z luxemburskej arcidiecézy: "Univerzálna cirkev musí zostať garantom jednoty, ale diecézy môžu inkulturovať vieru na miestnej úrovni: je potrebná decentralizácia."

Dávka zaslúženej odplaty bola pridaná na záver, keď sa sfinalizovala tlačová správa o zavŕšenej práci skupiny z Frascati a kópia DKE bola rozoslaná všetkým biskupom Cirkvi "ako akt nápravy Božiemu ľudu".

Susan Pascoe, členka metodologickej komisie a syntetizátorka z Frascati, odcestovala koncom októbra do Bangkoku, aby na generálnej konferencii ázijských biskupov presadila správu DKE. Tam uviedla, že DKE "je skutočne akýmsi cenzusom cirkvi vo svete". Nie. Cenzus je niečo, na čom sa má zúčastniť každý, ako to jasne uvádza aj Lukášovo evanjelium. Pri cenze poskytujú informácie všetci účastníci, nepôsobí tu predpojatosť pri vyberaní a výsledky sa sumarizujú a uvádzajú, nie "syntetizujú". (A ak cenzus nie je možný, reprezentatívna vzorka je najlepšia alternatíva.) Ale zdá sa, že po viacerých kolách syntézy pôvodné údaje synody – to, čo ľudia skutočne povedali – nemožno obnoviť. Moc rozhodovať o sensus fidei majú namiesto toho interpreti na každom stupni, od farnosti až po skupinu vo Frascati. Inými slovami, DKE má asi takú pravdepodobnosť sprostredkovať sensus fidei tak, ako bol pôvodne sprostredkovaný, ako majú deti šancu úspešne opakovať vety pri hre "na telefón" (šepkanie z ucha do ucha, kde zábava spočíva v tom, ako sa pôvodná veta zmení na konci reťaze zapojených detí, pozn. prekl.).

"Nevymýšľame nič nové," tvrdí novinár, pápežský životopisec a účastník procesov z Frascati Austin Ivereigh. A predsa skupina z Frascati využila na svojom stretnutí "prázdnu stoličku", ktorá mala symbolizovať "chýbajúce hlasy", čo im umožnilo vniesť ďalšiu subjektivitu. Podarilo sa im to? To netušíme. Ak boli údaje kvalifikovane zozbierané z reprezentatívnej vzorky cieľovej populácie, potom by nemalo mať veľký význam, kto sú analytici. Ale ak údaje pochádzajú z viacstupňovej nereprezentatívnej zhlukovej vzorky samovybraných účastníkov z nejasnej cieľovej populácie, potom je to, kto sú analytici údajov a čo zamýšľajú, rozhodujúce.

Citujúc záujem Pia IX. o pochopenie názorov kléru i laikov učenia o Nepoškvrnenom počatí pred povýšením tejto otázky na dogmu, Newman zdôraznil obe veci spoločne: "cirkev učiaca a cirkev učiaca sa". O niečo viac ako 100 rokov neskôr Lumen gentium, Dogmatická konštitúcia o cirkvi, vyjadrila autoritu sensus fidei, pričom objasnila, že ju netvoria len laici:

"Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého, sa nemôže mýliť vo viere..., keď "od biskupov až po posledného veriaceho laika" vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov (12)."

Problém "učiacej sa cirkvi" je obzvlášť naliehavý. Môžem len špekulovať o tom, ako málo veriacich dokáže definovať Nepoškvrnené počatie, a už vôbec nie ho obhajovať. Napríklad v Spojených štátoch len 31 percent amerických katolíkov zastáva názor, že "počas svätej omše sa chlieb a víno skutočne stávajú telom a krvou Ježiša". Tento alarmujúci odhad podnietil Konferenciu biskupov USA, aby zdvojnásobila svoje vzdelávacie úsilie o tejto doktríne – a nie, aby tlačila na jej zmenu. A tak sa zrodila Národná eucharistická obnova. Tento problém sa týka aj morálnej teológie. V celonárodne reprezentatívnych údajoch zozbieraných koncom roka 2018 dvadsať percent amerických katolíkov, ktorí sa počas uplynulého týždňa modlili ruženec, súhlasilo s tým, že "by malo byť v poriadku, ak sa dospievajúci 'zmenia' pomocou hormónov alebo chirurgického zákroku, v prípade, že sa identifikujú s odlišným pohlavím". Ďalších 26 percent z nich nevedelo, čo si má o tejto otázke myslieť. Porovnateľné menšiny boli pozorovateľné medzi tými, ktorí sa svätej omše zúčastňujú raz týždenne a názorom, že sledovanie pornografie je v poriadku. Katolíci, ktorí odpadli od viery súčasne vykazujú závratnú mieru nepravoverného presvedčenia a správania v takýchto morálnych otázkach. Napríklad medzi katolíkmi, ktorí uviedli, že sa nezúčastňujú na omši v nedeľu (alebo pobožnostiach) pred uskutočnením prieskumu, menej ako 10 percent z nich zastávalo názor, že spolužitie pred manželstvom je niečo negatívne. Problém nie je s "cirkvou učiacou", ale s "učiacou sa cirkvou". V úvode súčasného pontifikátu totiž Medzinárodná teologická komisia tvrdila, že "autentická účasť na sensus fidei" sa má vyznačovať určitým súborom správaní a dispozícií. Hoci je cirkev skutočne povolaná na perifériu, nevyplýva z toho, že práve tamsa nachádza sensus fidei .

Ochrana pokladnice viery

DKE vo svojom súhrne vyznieva ako zoznam želaní frustrovaných reformátorov, ktorí presunuli preferenčnú možnosť z chudobných na "mladých" a kultúrne odcudzených (ako sa podrobne uvádza v sekcii 35). Autori iba konštatujú, že cirkev bráni veriacim konať, obmedzuje ich nedemokratickými štruktúrami, obštrukciami kléru a planým ignorovaním marginalizovaných. Nič z toho nie je vo všeobecnosti a konzistentne pravdivé. V katolíckom sociálnom učení sa nenachádza nič, čo by bránilo angažovaným katolíkom v tom, aby sa snažili dosiahnuť sociálnu a environmentálnu spravodlivosť vo svojom prostredí a krajinách. V mnohých biskupských konferenciách sa urobilo veľa v prospech obmedzenia pohromy sexuálneho zneužívania zo strany kňazov, ktorú sme si sami privodili. A tak, ako som sa nikdy nestretol kňaza, ktorý by z mojej spovednej skúsenosti urobil skôr "mučiareň" než "stretnutie s Pánovým milosrdenstvom", nepoznám ani cirkev, ktorá by nebola "inkluzívna, otvorená a prijímajúca" (sekcia 16).

Keďže kontinentálna fáza synodálneho procesu pokračuje, nemám predstavu, ako bude vyzerať vznikajúci instrumentum laboris, ako budú prebiehať synody v októbri 2023 a 2024 a aký charakter, obsah budú mať a v akom tóne sa budú niesť priebežné a záverečné dokumenty pre tieto synody. Chcel by som však varovať pred presvedčením, že to, s čím synodálni otcovia zahája svoju činnosť – s produktom nesúrodých údajov v rukách nekomplexných sprostredkovateľov – predstavuje stabilný základ pre rozoznávanie Božieho zámeru, nehovoriac o Dobrom, Pravdivom a Krásnom. Nech to skôr slúži ako sprievodca na misijnom poli.

Modlite sa teda – rovnako ako tak urobil jeden múdry prelát, keď bol nespravodlivo uväznený – za "múdrosť a odvahu biskupov, ktorí nás majú vyviesť z temných tieňov do Kristovho svetla". My všetci síce "putujeme spoločne", ale oni sú tou našou autoritou. Oni musia "všetko skúmať a čo je dobré, toho sa držať!" (1 Sol 5, 21).

Rozumná kresťanská evanjelizácia sa snaží zdieľať to, čo sa uchovalo. Je to, ako hovorí epigram, jeden žobrák ukazujúci inému žobrákovi, kde sa nachádza chlieb. To, čo škodí Cirkvi, nie je jej pokladnica viery. Tá je pokladom, po ktorom túži každý žobrák, vrátane tohto. To, čo sa musí prispôsobiť, nie je príbeh jej nehynúcej vášne pre duše, jej uznanie dôstojnosti všetkých a jej univerzálne povolanie k svätosti. To, čo sa musí zmeniť, ak budeme parafrázovať Chestertona, som ja.

Text pôvodne vyšiel na stránke Public Discourse. Vychádza so súhlasom autora.