Pavol Smolík

Ako režisér mám vo zvyku analyzovať texty. Taká malá profesionálna deformácia, dostať sa slovám pod kožu. Nápis z autobusu je riadne dramatický, keby som prišiel odniekiaľ z minulosti, stačilo by tak spred desiatich-pätnástich rokov, nepoznajúc súčasnú ideologickú agendu, a zočil by som zrazu takýto oznam, v ktorom dominujú slová násilie a fóbia, pomyslel by som si, že spoločnosť je pravdepodobne vo výnimočnom stave.

Stretnutie s týmto autobusom-transparentom vo mne vzbudilo mnoho asociácií, ktoré vyplývajú z diania v posledných mesiacoch. Tu sú:

Pri každom texte je dôležité, čo obsahuje, kto ho povedal a komu je určený. Tento text vraví autobus verejnej dopravy. Nie, nejdem si z ničoho uťahovať. Len analyzujem, čo som videl. Autobus verejnej dopravy je verejné priestranstvo tesne späté s verejnosťou a jej potrebami. Čo sa zrkadlí na jeho oknách, to si podľa všetkého myslí spoločnosť (alebo to niekto za názor spoločnosti vydáva). V tomto prípade je to predsavzatie, že budem (budeme) chrániť isté ohrozené skupiny. Nuž dobre.

Ak sa chceme dostať v našej úvahe ďalej, musíme zdôrazniť, že všetko, čo sa komunikuje na verejnom priestranstve, vnímame vždy v súvislosti s aktuálnymi verejne rezonujúcimi spoločenskými kontextmi. Bez nich by bolo posolstvo zväčša nezrozumiteľné a asi zbytočné.