Chlapec pod troskami sa na videu lúčil so životom a rodinou. Všetci napokon vyviazli živí

Počas niekoľkých sekúnd sa ocitol pod tonami trosiek. Sedemnásťročný študent sa domieval, že živý spod sutín už nikdy nevyviazne a domnieval sa, že čoskoro zomrie. To isté si myslel o svojej rodine a ona o ňom. Svoje posledné chvíle sa rozhodol zachytiť na videu. Napokon zachránili nielen jeho, ale aj celú jeho rodinu.

Taha Erdem je chlapec z tureckého mesta Adiyaman, ktoré – rovnako ako mnoho ďalších iných miest na juhovýchode krajiny – zasiahlo ničivé zemetrasenie. Štvorposchodový obytný dom sa na rodinu zosypal náhle počas noci 6. februára, keď všetci spali.

Prírodná katastrofa stavbu zrovnala so zemou a jej obyvatelia boli do desiatich sekúnd pochovaní pod hromadami ťažkej sutiny. Z rodiny Erdemovcov sa pod troskami náhle ocitli jeho rodičia, mladší brat a sestra. Taha sa domnieval, že jeho rodina je naskutku mŕtva. A tak sa rozhodol sa natočiť svoje posledné video.

„Smrť si príde, keď to čakáte nejmenej,“ povedal do telefónu v stiesnenom priestore s dôvetkom, že ide o posledné video „ktoré pre vás natočím“. „Je veľa vecí, ktoré ľutujem. Nech mi boh odpustí všetky hriechy. Ak sa odtiaľto dnes dostanem živý, chcem urobiť mnoho vecí,“ rozpráva mladík rozrušeným hlasom na videu, ktoré zverejnila turecká štátna televízia TRT World.

„Moja ruka sa netrasie, je to len zemetrasenie,“ opisuje ďalej počas momentov doznievajúcich záchvevov. Následne sa Taha pomodlí v arabčine. Potom stíchne a obraz sa opäť začne triasť. „Ľudia, opäť sa trasieme,“ opíše tichým hlasom a video ukončí.

Čoskoro však chlapcovi svitla nová nádej, že predsa len prežije. Zhruba po dvoch hodinách sa ho totiž podarí záchranárom spod trosiek vyslobodiť a jeho preživší susedia ho odvedú k tete. Po desiatich hodinách sa chlapec dozvedá, že zo sutín sa podarilo zachrániť aj jeho rodičov a súrodencov. Všetci sa napokon stretnú v dome chlapcovej tety.

„Toto je môj domov,“ povedala Tahova matka Zeliha (37) pri pohľade na bagre nakladajúce zostatky ich domova do nákladného auta. Keď zistila, že celá jej rodina prežila, neskrývala radosť: „Svet bol v tej chvíli môj,“ povedala Zeliha. „Nemám nič, ale mám svoje deti.“

Zábery usmievajúcej sa rodiny, ktorá prišla o strechu nad hlavou, obleteli svet. Ostatní obyvatelia a ich rodiny zo zrútenej budovy však šťastie, aké mala táto rodina, nemali. Takmer päťdesiat ďalších ľudí, ktorí v nej bývali, pod troskami zahynulo.