Takzvaný víťazný február 1948, o ktorom sme sa v učebniciach dejepisu za minulého režimu mohli dočítať veľa nezmyslov, si aj s odstupom rokov zaslúži našu pozornosť. Cieľom tejto krátkej úvahy je zhodnotenie príčin, ktoré k definitívnemu prevzatiu moci komunistami viedli. Predovšetkým si treba uvedomiť, že bol prirodzeným dôsledkom politiky povojnových vládnych garnitúr v obnovenom Československu po skončení druhej svetovej vojny v systéme Národného frontu, ktorý nebol demokratický, nepripúšťal skutočnú politickú opozíciu a slúžil komunistom na legitimizáciu a postupné prevzatie moci.
Charakter takzvaného ľudovodemokratického režimu bol v skutočnosti revolučný. Revolúcia sa uskutočňovala zdola systémom národných výborov, ktoré nikto nevolil. Boli dosadzované politickými stranami Národného frontu, zväčša však komunistami. Revolúcia zdola sa konala zakladaním masových prokomunistických organizácií, ako aj celkovým posunom spoločnosti doľava. Revolúcia zhora sa uskutočňovala pomocou rozsiahleho znárodňovania, konfiškácie majetku sudetských a karpatských Nemcov, ako aj pozemkovej reformy. Politickým výrazom revolúcie zhora boli dekréty prezidenta Beneša, ktoré revolúciu urýchľovali, v skutočnosti však boli protiústavné (myslí sa tým ústava z roku 1920). Revolučné bolo aj retribučné súdnictvo, ktoré so skutočným právnym štátom nemalo nič spoločné, vytváralo ovzdušie neistoty a riadilo sa skôr princípom vae victis, čiže beda porazeným, než nevyhnutnosťou potrestania skutočných vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Revolučný charakter povojnového režimu výstižne vyjadril taliansky diplomat už na jeseň 1945, keď v jednej zo správ z Prahy do Ríma písal, že Československo sa nestalo iba pevnou súčasťou sovietskej zóny vplyvu, ale vo vnútri štátu sa zavádzali opatrenia, ktoré znamenali nielen hlbokú revolúciu sociálneho systému, ale revolúciu sui generis, zmyslom a cieľom ktorej bolo vytvorenie „marxistického štátu“.
Ďalšou výraznou črtou povojnového Československa bola dominantná prosovietska orientácia. Nie však ako výlučný dôsledok oslobodenia sovietskou Červenou armádou a dohodami spojeneckých veľmocí v Teheráne a Jalte, ako to bolo v prípade Poľska, ale výrazným pričinením československej exilovej vlády na čele s Benešom. Beneš bol jediným nekomunistickým politikom zo strednej a východnej Európy, ktorý bol presvedčený, že so Stalinom je možné sa dohodnúť a otvorene so Sovietmi spolupracoval. V decembri 1943 sa ponáhľal do Moskvy uzavrieť so Stalinovým vedením československo-sovietsku zmluvu o spolupráci, čím pootvoril dvere sovietizácii strednej Európy. Povojnová československá zahraničná politika neprijímala žiadne rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s politikou Sovietskeho zväzu, a kritika spojenca na východe sa v tlači cenzurovala. Keď bola v júni 1947 československá vláda donútená vziať späť súhlas s Marshallovým plánom obnovy Európy, udialo sa tak aj na Benešov zásah, ktorý dal československej vláde na vedomie, že o postojoch Moskvy sa nediskutuje. Stiahnutie súhlasu pritom ďaleko prekračovalo spojenecké záväzky so Sovietskym zväzom a Československu by uplatnenie Marshallovho programu ekonomicky rozhodne prospelo.
Uchopenie definitívnej moci komunistami sa začalo už koncom leta 1947 odhalením takzvaného protištátneho sprisahania na Slovensku. Proces rozpútali komunisti s cieľom zvrátiť volebné výsledky z mája 1946 a definitívne vyradiť Demokratickú stranu z politického života, čo sa v konečnom dôsledku aj podarilo. Jesenná kríza na Slovensku opätovne potvrdila, že české nekomunistické strany v systéme Národného frontu, najmä Benešom založená Československá strana národně socialistická, ani v povojnovom období neuznali svojbytnosť slovenského národa a z neho vyplývajúce právo na politickú autonómiu a uprednostnili centralizáciu štátu. Spoluúčasťou na komunistickom ťažení proti slovenskej Demokratickej strane, ktorá vyhrala voľby, pomohli vlastne komunistom získať na Slovensku absolútnu moc.