Marian Kechlibar

Tak sa – simsalabim! – stal z tučného chlapca „ohromný“ a vytratili sa všetky zmienky o tom, že nejaké dámy sú plešaté. Snaha o záchranu citlivých duší pred zlými slovami sa neobmedzuje len na ľudské bytosti, dokonca ani sliepky už v budúcom vydaní nemajú byť „hlúpe“. Zrejme sa „Veľký Kotkodák“ sťažoval.

Roald Dahl vykonal vo svojich textoch nejaké úpravy už počas svojho života, ale robiť niečo také v diele už zosnulého autora, to nápadne pripomína kultúrny vandalizmus. Zámer prepísať knihy vzbudil prekvapenie dokonca aj v ľavicovom Guardiane, kde inak žiadna myšlienka z progresívneho okraja spektra nie je príliš šialená. Pod tlakom verejnosti nakoniec vydavateľstvo aspoň čiastočne ustúpilo a oznámilo, že okrem „vyklieštených“ verzií Dahlových kníh vydá aj tie pôvodné, neupravené.

Máme tak jedinečnú príležitosť porovnať predaje oboch variantov a posúdiť, koľko ľudí o také zásahy vlastne stojí. Ľudia sú najúprimnejší, keď hlasujú peňaženkou. Veľké proklamácie o oddanosti diverzite sú jedna vec, skutočné spotrebné správanie druhá. Osobne odhadujem, že prepísaná verzia sa veľmi dobre predávať nebude.

Typickým argumentom, ktorý bojovníci za všeobjímajúcu diverzitu a inklúziu používajú pri svojom ťažení za zmenu jazyka, je ten, že súkromné firmy chcú predsa oslovovať čo najširšie spektrum zákazníkov, aby zarobili čo najviac. Pritom však vôbec nie je zrejmé, že by firmy, ktoré na tento druh uvažovania pristúpili, naozaj narazili na nejakú zlatú žilu.

Napríklad v Silicon Valley, ktoré leží priamo v srdci progresívnej Kalifornie, sa teraz prepúšťa ostošesť a zamestnancov sa masovo zbavujú aj firmy, ktoré si vybudovali značne prebujnený DEI (Diversity – Equity – Inclusion) aparát. Naproti tomu Tesla, riadená notoricky nekorektným Elonom Muskom, stále ešte raketovo rastie, hoci práve u jedincov zaobstarávajúcich si drahé elektromobily by jeden čakal, že na nich budú pôsobiť rôzne twitterové búrky v pohári vody.