Roky pri moci sa nakoniec podpísali na koalícii CAQ, čo umožnilo PQ získať späť časť nacionalistických voličov a zároveň zmobilizovať svoju tradičnú suverenistickú základňu. Predovšetkým St-Pierre Plamondon sa zámerne rozhodol otvorene a jednoznačne podporiť nezávislosť. „Hoci táto možnosť v súčasnosti predstavuje menšinový názor, pre aspoň tretinu obyvateľov zostáva základnou túžbou,“ poznamenáva Beauregard.
Jeho risk sa jasne vyplatil. PQ je späť pri moci a suverenisti, ktorí boli mimo vlády od roku 2014, sa opäť etablovali ako významná politická sila. Quebečania síce nehlasovali za nezávislosť, ale k moci vrátili stranu, ktorá si ju stanovila za hlavný politický cieľ, čím tejto otázke zabezpečili opätovnú dôležitosť počas celého nadchádzajúceho volebného obdobia.
St-Pierre Plamondon už sľúbil referendum, hoci naznačil, že ho neusporiada, pokiaľ bude Donald Trump prezidentom Spojených štátov, čím v podstate odložil riešenie tejto otázky za hranice svojho súčasného funkčného obdobia.
Potvrdenie vlastného osudu Quebecu v rámci Kanady
Ústavné postavenie Quebecu pomáha vysvetliť, prečo je otázka nezávislosti naďalej taká špecifická. Kanada je federáciou, v ktorej majú provincie značné právomoci, najmä v oblasti školstva, zdravotníctva, občianskeho práva a širokého spektra sociálnych a ekonomických záležitostí. Imigrácia zároveň spadá pod spoločnú právomoc federálnej vlády a provincií.
Má vlastnú vládu a Národné zhromaždenie, pričom zákon prijatý v roku 2000 potvrdzuje osobitné charakteristiky obyvateľov a ich právo rozhodovať o svojom politickom štatúte. Francúzština je oficiálne uznaná ako jazyk quebeckého národa.
Práve toto postavenie medzi autonómiou a príslušnosťou k federácii podnecuje debatu o suverenite: Quebec už disponuje vysokou mierou autonómie, ale naďalej zostáva súčasťou federálneho štátu, ktorého zahraničná politika, obrana, mena a občianstvo sú kanadské.
Ďalšie referendum by preto nebolo len formalitou. Federálny zákon o jasnosti (Clarity Act), prijatý v roku 2000 po rozhodnutí Najvyššieho súdu o práve Quebecu na odtrhnutie sa, stanovuje, že provincia nemôže jednostranne vystúpiť z Kanady. Pred začatím ústavných rokovaní by bola potrebná jasná otázka referenda a jasná väčšina.
Duch roku 1995
Spomienka na predchádzajúce referendum je stále mimoriadne silná. Dňa 30. októbra 1995 zvíťazila kampaň za „nie“ s 50,58 percentami hlasov a 49,42 percenta hlasovalo „áno“, čo predstavovalo rozdiel len 54 288 hlasov z viac ako 4,67 milióna platných hlasov. Účasť dosiahla 93,52 percent.
Tento výsledok je naďalej zatienený kontroverziami, ktoré aj dnes formujú kolektívnu pamäť suverenistického hnutia. Vyšetrovania, ktoré viedol hlavný volebný komisár, odhalili nezrovnalosti vo financovaní federalistickej kampane. Správa Greniera z roku 2007 okrem iného zistila, že výdavky organizácií Option Canada a Council for Canadian Unity vo výške približne 539 000 kanadských dolárov (378 340 USD) boli nezákonné, pretože neboli ani schválené, ani nahlásené oficiálnymi volebnými zástupcami.
Samostatné vyšetrovanie zistilo, že organizácie a jednotlivci, z ktorých niektorí pochádzali spoza hraníc, financovali alebo pomáhali zabezpečiť dopravu účastníkov veľkého federalistického zhromaždenia v Montreale, ktoré sa konalo len niekoľko dní pred hlasovaním.
Pre separatistov zostáva rok 1995 trvalou politickou traumou: spomienkou na národ, ktorému chýbalo len niekoľko desiatok tisíc hlasov k odtrhnutiu.
Akýkoľvek budúci konflikt týkajúci sa nezávislosti by sa však odohrával v úplne inom Quebecu. Mladšie generácie nemajú žiadnu priamu skúsenosť s referendami z rokov 1980 a 1995 a ich vzťah k národnostnej otázke sa nevyhnutne vyvinul.
Beauregard napriek tomu poukazuje na obnovené politické prebudenie medzi mladými Quebečanmi v posledných rokoch, ktoré je čiastočne poháňané otázkami národnej identity. Dlhé funkčné obdobie Justina Trudeaua ešte viac zdôraznilo kontrast medzi kanadským multikulturalizmom a kultúrnejším a národnejším chápaním ich identity.
To pomáha vysvetliť odolnosť hnutia za nezávislosť. Suverenita nie je len ústavnou požiadavkou. Pre jej stúpencov stelesňuje aj presvedčenie, že politická komunita musí byť schopná zachovať charakteristiky, ktoré ju definujú.
Otázky identity neboli v kampani v roku 2026 také výrazné ako v predchádzajúcich voľbách, naďalej však neodmysliteľne súvisia s opätovným vzostupom PQ.
Francúzština, prisťahovalectvo a kresťanské dedičstvo
Najjasnejším príkladom je jazyk. Charta francúzskeho jazyka výslovne definuje francúzštinu ako „jediný spoločný jazyk quebecského národa“ a jeden zo základov jeho identity a kultúry. Zároveň stanovuje francúzštinu ako jazyk, prostredníctvom ktorého sa od prisťahovalcov očakáva integrácia.
Imigrácia je s touto otázkou úzko prepojená. Strana CAQ postavila časť svojho politického úspechu na požiadavkách väčšej kontroly nad imigráciou a na odhodlaní odlíšiť quebecký model od kanadského multikulturalizmu. Strana PQ pod vedením St-Pierre Plamondona prijala a ešte viac sprísnila niektoré z týchto postojov, čím riskovala stratu podpory časti svojich tradične progresívnych voličov, ktorí sú zástancami suverenity. V otázkach imigrácie, multikulturalizmu a náboženských symbolov zaujíma táto strana v súčasnosti jeden z najreštriktívnejších postojov v politike.
Pre Beauregarda je tento postoj v súlade s „vlasteneckou“ povahou suverenity: Identita nemôže byť výlučne administratívna alebo ústavná, je stelesnená v jazyku, kultúre, hodnotách a spoločnej histórii.
Táto otázka je obzvlášť zložitá, pokiaľ ide o kresťanstvo. Quebec bol v 20. storočí formovaný odtrhnutím sa od spoločenského vplyvu katolíckej cirkvi. Sekularizmus sa stal jedným z charakteristických znakov tejto novej identity. Napriek tomu náboženské symboly zdedené z kresťanskej minulosti – kríže, kostoly, pamätníky a náboženské dedičstvo – naďalej podnecujú verejnú diskusiu. Pre niektorých sú pozostatkom náboženstva, ktoré by malo byť vylúčené z verejnej sféry, pre iných sú súčasťou kultúrnej pamäti národa.
Tieto napätia majú konkrétne politické dôsledky. Nový zákon, ktorý nadobudol platnosť v apríli 2026, upravuje výnimky z dôvodu náboženského presvedčenia a zakazuje určité kolektívne náboženské praktiky vo verejných priestoroch. Zároveň začal ústavnú revíziu, ktorej výslovným cieľom je chrániť jeho jazyk, kultúru, históriu, dedičstvo a sekularizmus, pričom sa jeho prístup odlišuje od kanadského multikulturalistického modelu.
S iba 28 percentami hlasov a menšinovou vládou nemá St-Pierre Plamondon, hnacia sila oživenej Quebeckej strany, nič, čo by sa podobalo ľudovému mandátu, aký by mu poskytlo referendum. Napriek tomu má teraz k dispozícii bezprecedentnú platformu, z ktorej môže presadzovať suverenistickú vec.
V Quebecu, podobne ako v iných krajinách západného sveta, sa otázka národnej identity čoraz viac rozširuje za hranice ústavného usporiadania a fungovania inštitúcií. Politické spoločenstvá stoja pred zásadnými rozhodnutiami, ktoré sa niekedy týkajú samotného prežitia historických národov. Zachovanie politického spoločenstva v čase, keď prisťahovalectvo mení jeho demografickú štruktúru, tradičné náboženské oporné body ustupujú do úzadia a globalizácia oslabuje dlhodobo budované väzby, si môže vyžadovať čoraz zásadnejšie rozhodnutia.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
