Ako sa rodí – a verme, že nezaniká – imagiárium

Po ohlásenej derniére (jeseň 2022) sa Vlnoploche podarilo získať finančné zdroje na ďalší cyklus repríz, začiatkom júna som sa teda do Banskej Štiavnice chystala znova. Nepôjdem. Ani ja a ďalší „závisláci“, ani noví diváci, ktorí o Kosmopole veľa počuli, ale ešte ho osobne nezažili. Vila Eleuzína patrí k banskoštiavnickým budovám, ktoré fatálnym spôsobom poškodil minulotýždňový požiar. Oheň sa dostal hlboko do domu, z interiéru ostalo spálenisko – čo nezhorelo, zničila voda.

Kosmopol cez rodinný príbeh zásadového, konzervatívneho banskoštiavnického zubára Alexandra Szatmáryho (Peter Kadlečík), jeho emancipovanej českej manželky Libušky (Monika Haasová), povahovo miernej, hudobne talentovanej dcéry Mariany (Nina Rosa), výtvarne nadaného, matkou zbožňovaného, no otcom málo pochopeného syna Platona (Andrej Šoltés) a Alexandrovej matky Eržébet s rakúsko-uhorskou mentalitou (Ľudmila Klimková) pútavo a bez plochých ideologických klišé prerozprával pohnuté dejiny 20. storočia.

Rodinná sága sa začínala odvíjať v čase návštevy prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka v Banskej Štiavnici (1923) a končila sa štrnganím kľúčov na banskoštiavnickom Radničnom námestí v novembri 1989. Popri Szatmáryovcoch sa ňou prepletali aj línie Alexandrovho priateľa z detstva, majiteľa miestneho pohrebníctva Lászla Patakyho/Ladislava Potockého (Štefan Martinovič) – prototypu obracača kabátov plávajúceho s prúdom akéhokoľvek režimu, ďalej ich židovského suseda Izidora Sterna (Igor Kuhn), odbojného študenta a neskôr Mariankinho manžela Juraja Hronského (Ján Kružliak ml.) a rodinnej slúžky Vilmy (Getrud Mária Korpič), dotvárali ho aj epizódne postavy gardistu (Martin Grman) a ruského vojaka (Henrich Žucha). Návštevníkov predstavenia, ktorí sa chceli počas večera osviežiť pohárom vína, na terase „baru Metropol“, jednom z dejísk inscenácie, šarmantne obslúžila ďalšia z postáv, empatická čašníčka Tonička (Markéta Dulavová).

Na rozdiel od iných inscenácií, ktoré sú „konzervované“ aspoň na videozáznamoch, Kosmopol sa v tejto forme neuchoval. Nemohol, lebo komplikovaná (na diváka však veľmi prirodzene a civilne pôsobiaca) štruktúra inscenácie to neumožňovala. Išlo totiž o imerznú polydrámu. Imerznú preto, že diváci sa stávali spoluaktérmi príbehu: sedeli alebo stáli na dotyk blízko hercov, mohli si spolu s nimi zaspievať, prelistovať si dobovú tlač, prečítať listy, na terase sa porozprávať s Toničkou či poskytnúť psychickú oporu užialenej, opitej Vilme alebo dokonca priamo účinkovať v postavách Libuškiných rodičov, ktorí prišli na rodinný obed. A polydrámu preto, že jednotlivé nitky deja sa odohrávali simultánne v rôznych miestnostiach vily, medzi ktorými sa mohli presúvať podľa vlastného uváženia a skladať si tak svoju vlastnú podobu príbehu.