Semana Santa skončila. Ako slávia Veľkú noc v niektorých častiach Španielska?

Španieli si vydýchli. Počasie vyšlo a veľkonočné procesie nezmaril jarný dážď. Semana Santa bola opäť nabitá emóciami, veď svoje živelné čaro nestráca ani po stáročiach.

Foto: Archív

Veľkonočné procesie počas Semana Santa, ako sa v Španielsku nazýva Veľký týždeň, zaplavia ulice miest aj obcí vždy na Kvetnú nedeľu. Tento rok sme ju oslávili v kastílskej Palencii. Náboženské podujatia sa tu nesú v komornej atmosfére na rozdiel od Valladolidu, kam prichádzajú tisíce turistov, aby zažili jedny z najpompéznejších procesií v krajine. Oproti andalúzskej Seville, Málage, či Córdobe, procesie v Kastílii sa vyznačujú tlmenými emóciami. Ulicami sa ozýva rytmické bubnovanie, kvílivé tóny dychoviek, avšak dav reaguje tichom. Bez vzlykov, potlesku, či usedavého náreku, ako tomu býva v južných regiónoch.

„Na kastílskej Semana Santa nemá miesto huriavk ani krik, a všetky výjavy, umenie aj výzdoba sú tu druhoradé. To najdôležitejšie z valladolidskej Semany Santy je ticho. Masívne, pochmúrne, bolestné ticho, ktoré sprostredkúva aj zahaľuje hlboké dojatie ľudu,“ charakterizoval náboženskú tradíciu publicista, románopisec a etnológ Miguel Delibes. Slávenie Veľkej noci vo svojom rodisku tak dal do priameho kontrastu s Andalúziou a tamojšími výstrednými prejavmi. S leitmotívom tejto „jedinečnosti a autentickosti“ bola Semana Santa vo Valladolide v roku 1981 ako prvá v krajine vyhlásená za tradíciu medzinárodného turistického záujmu. Z hlavného mesta Kastílie neskôr vzišla aj iniciatíva na zápis tejto náboženskej obyčaje do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

„Nepoznaná krásavica“

Oproti hlavným turistickým magnetom Kastílie, ako sú Burgos, Salamanca, či León je 80-tisícová Palencia pokojným mestečkom. V roku 1212 tu bola založená najstaršia univerzita na území dnešného Španielska, od roku 1930 sa mesto pýši najvyššou sochou Ježiša Krista v krajine, pre turistov je však atraktívnejšia tunajšia katedrála.

S výstavbou Catedral de San Antolín sa začalo v roku 1321 a stavitelia v nej postupne prepájali niekoľko architektonických slohov od románskeho až po neoklasicizmus. Na zviditeľnenie svojej turistickej dominanty mesto Palencia pri príležitosti 700. výročia od položenia základného kameňa rozbehlo kampaň pod názvom „Nepoznaná krásavica“. Tento prívlastok prvýkrát použil miestny diakon v 20-tych rokoch minulého storočia, čím chcel upozorniť na umelecký rozmer tohto architektonického skvostu. Hlavná chrámová loď 55 metrov vysokej stavby práve prechádza rekonštrukciou. V čase našej návštevy boli v zadnej časti pripravené tzv. tronos, čiže obrovské podstavce s biblickými výjavmi, ktoré sú súčasťou procesií Real Cofradía Penitencial del Santo Sepulcro, jedného z deviatich miestnych bratstiev.

Na Kvetnú nedeľu začalo mesto ožívať pred desiatou hodinou. Skupinky ľudí smerovali ku kostolom a kaplnkám, kde prebiehalo obliekanie na prvé procesie. Tunika, opasok, plášť, ale špicaté kukly capirotes dnes neuvidíme, tie budú súčasťou odevu až od pondelka. Pred dvanástou začínajú z kostolov jednotlivých bratstiev vychádzať sprievody. Každý nazareno, čiže kajúcnik, je oblečený v príslušných farbách a nesie v ruke palmovú ratolesť, odveký symbol príchodu Ježiša do Jeruzalema.

Veku sa medze nekladú. Jeden z členov nesie v náručí nemluvňa, zavité do tuniky. Začujeme, že tento najmladší účastník procesie včera dovŕšil dva mesiace. Hrdého otecka koordinátor preradí doprostred sprievodu, aby sa s bábätkom lepšie vynímal. „Antonio, zajtra budeš vo všetkých novinách,“ ozve sa z nastúpeného sprievodu.

Najbližšie stojaci nazareno nám podáva dlhé prútiky palmových ratolestí, a nezabudne zdôrazniť, že ráno boli posvätené. Deti poďakujú, hneď nato podskočia. „Ešte vyčkajte, mávať nimi budete až na námestí,“ zaznela rada a zástup za tónov dychovky pomaly kráča uličkami smerom ku katedrále.

Ku hlavnému vchodu postupne prichádzajú ďalšie sprievody a podľa zaužívanej tradície sa pomaly zoskupujú do farebných šíkov. Celé námestie je zaplnené, v našej blízkosti začuť nemčinu, francúzštinu, holandčinu. Všetci trpezlivo čakáme na slávnostný okamih. Čochvíľa sa rozoznejú zvony a z katedrály vyjde hlavná procesia. Členovia bratstva Real Cofradía Penitencial del Santo Sepulcro vynášajú podstavec so sochou Ježiša sediaceho na oslíkovi. Námestím sa rozlieha šum, to členovia bratstiev mávajú palmovými ratolesťami, dopestovanými v trópoch špeciálne na tento účel. Dav sa radostne pridáva.

Pre niekoho šou, pre iných pieta

Vo Valladolide sú procesie pompéznejšie. Vzbudzujú rešpekt, bázeň, nezasvätených doslova šokujú. Odvšadiaľ sa ozývajú bubny, zvuky sa približujú a spolu s nimi aj sprievody po päty zahalených postáv s kuklou capirote, týčiacou sa meter nad hlavou. Nevedno, čo očakávať - klietku hanby, reťazami spútaného kacíra, kata alebo všetko dokopy. Táto atmosféra ani po rokoch človeku nezovšednie. Pravda, chce to diár, mapku s natrasovanými sprievodmi a zohraté deti, ktoré sú aspoň trošku zvyknuté na dav a tlačenice v úzkych uličkách.

Valladolid má zaregistrovaných rovných dvadsať cofradías, ktoré počas tohto Veľkonočného týždňa uskutočnili vyše 40 procesií. Konajú sa vo dne v noci, ich časy aj konkrétny počet vždy závisí od množstva kritérií. Celoročnú prípravu a koordináciu niekoľkodňovej akcie má totiž pod palcom valladolidský Úrad pre bratstvá Semany Santy.

Rozpis procesií možno nájsť všade. Na weboch, v tlači, turistických agentúrach, informačných strediskách, kostoloch. Mesto žije Semanou Santou celý rok a prípravy kulminujú mesiac vopred. Pútače s emblematickými fotografiami lemujú celé ulice, o hlavnom námestí nehovoriac. Pred mestským úradom sú postavené vysoké tribúny, budovy sú potiahnuté tmavým súknom s vyobrazenými krížmi.

Jadro procesie zvyčajne tvorí obrovský podstavec trono so sochami znázorňujúcimi fragment z Evanjelia. Najčastejším motívom je Ukrižovanie, Máriin plač, Skladanie z kríža, a samozrejme Zmŕtvychvstanie. Prvé procesie so sochami vynášanými z kostolov sa v Kastílii začali používať v 16. storočí, a to s cieľom posilniť pozíciu katolíckej cirkvi oslabenej nástupom reformácie. V sochárstve vzápätí nastal boom a vo Valladolide sa formuje kastílska baroková škola, ktorá bude spojená s menami ako Gregorio Fernández, Francisco Rincón, či Juan de Juni. Diela týchto majstrov každý rok opúšťajú brány Národného múzea sochárstva a stávajú sa súčasťou veľkonočných procesií.