Prečo feministky potrebujú Štandard

Trans young man with eyes closed sitting on seat by window in basement Ilustračné foto: Profimedia.sk

V roku 2020 som uskutočnila takzvaný mentálny exil zo Slovenska. To sedíte doma v Bratislave, vyhýbate sa slovenským novinám, domácim príspevkom na sociálnych sieťach aj návštevám tunajších kultúrnych priestorov. K poslednému bodu, samozrejme, prispela aj pandémia.

Nebol to dobrovoľný mentálny exil. Nešlo ani o prejav pohŕdania čímkoľvek slovenským. Hoci traumatizáciou momentálne šermuje kdekto, nedokážem nájsť lepší výraz pre môj vtedajší stav. 

Predchádzajúce štyri roky som strávila medzi takzvanými feministickými a LGBT aktivistami. Počas tohto obdobia som dennodenne počúvala, že násilie na ženách je zlé. Bola som tiež “scitlivená” na všetky možné druhy “xenofóbie.” Verila som napríklad, že “misgenderovať” (pomenúvať skutočné pohlavie) transčloveka je hrozné, kruté, neprípustné.

Kruhy, v ktorých som sa pohybovala, ma učili neustále sa zaoberať utrpením “utláčaných” skupín. Tie neustále pribúdali. Áno, ženy to majú ťažké. Ale čo transženy černošskej rasy bez domova, ktoré žijú so zdravotným postihnutím a HIV? Čo nebinárne osoby rómskeho etnika, ktoré sú vo výkone väzby? Čo autistickí muži, ktorých lynčujú preto, že ich priťahujú deti? “Právami” pedofilov som sa odmietala zaoberať, no inak som bola naozaj “scitlivená.” 

V roku 2019 som vedela, že keď skritizujem radikalizáciu transaktivistov, populárna nebudem. Napriek tomu, že som sledovala, čo schytávajú iné kritičky transideológie v zahraničí, ma reakcie prekvapili. Verejné urážky, vulgárne nadávky a obvinenia z toho, že spôsobujem samovraždy transdetí, prišli od viacerých mojich známych či kamarátov. K tomu sa pridali vyhrážky násilím a zabitím. 

Podobné reakcie by nechcel zažiť nikto. Byť “scitlivený” v takýchto prípadoch rozhodne nepomáha. Najhoršie som však znášala pokrytectvo ľudí, ktorí by „neublížili ani muche.” Vidieť, ako bojovníci za ľudské práva a proti násiliu na ženách „lajkujú” komentáre, v ktorých vám chce niekto dať päsťou, bolo neopísateľné. Za to, že som si v tom momente zachovala zdravý rozum, vďačím medzinárodnému hnutiu feministiek, ktoré kritizujú transideológiu.

V týchto online komunitách som dostala podporu. Videla som tam, že rovnaké reakcie ako ja zažívajú feministky všade – v Indii, Pakistane, v Číne, Austrálii, USA, na Ukrajine či v Nigérii. Logickým krokom v tom momente pre mňa bolo sústrediť svoju pozornosť a aktivitu na medzinárodnú scénu.

Za tri roky práce pre americký feministický magazín, ktorý kritizuje transgenderizmus, som pozorovala dôsledky transideológie na západný svet. Videla som fotografie zmrzačených ženských tiel dôsledkom užívania nesprávnych hormónov a operácií –  hrôzostrašných faloplastík. Čítala som, ako transaktivistom prechádzajú výzvy na násilie – ako na konferencii London School of Economics, v ktorom si autor študentského príspevku predstavoval, že drží nôž pri krku mne podobných feministiek. Videla som tiež, že aktivizmus za „práva” pedofilov naberá na obrátkach. Napísala som napríklad o vyučujúcom Genderových štúdií na tej istej škole, ktorý spochybňoval škodlivosť sexuálneho zneužívania detí. 

Hoci nešlo o ľahkú prácu, tieto udalosti sa aspoň odohrávali inde, relatívne ďaleko. No covid sa skončil, ja som sa opäť ocitla medzi ľuďmi a všimla som si, že počas mojej mentálnej neprítomnosti sa na Slovensku rozmohla iná pandémia – transideológie. 

Keď som videla, že hnutie, ktoré som roky pozorovala v zahraničí, akcelerovalo aj u nás, bola som zhrozená. Cítila som potrebu niečo robiť. Na to som však potrebovala porozumieť tomu, čo sa na Slovensku deje. Spolu s Postojom to bol práve Štandard, z ktorého som sa dozvedela najviac. Štandard som si predplatila vďaka článku Michala Čopa o „transsexuálnej revolúcii.” Táto analýza bola takým dobrým zdrojom informácií, že som text poslala aj feministkám v Bruseli, ktoré lobujú proti transideológii v Európskom parlamente.

Okrem článkov o transideológii som ocenila aj tie, ktoré kritizujú boj proti nesprávne ideologicky zafarbeným hoaxom, upozorňujú na pokrytectvo ľudskoprávnych aktivistov či zaujatosť slovenských novinárov. Môj deň sa väčšinou začínal otváraním Štandardu, jediných slovenských novín, ktorým som neváhala každý mesiac posielať peniaze.

Predplatiť si a čítať Štandard odporúčam aj vám. Generácia, ktorá je najviac indoktrinovaná progresivizmom, dospieva. Nielen transgenderová, ale celkovo progresívna ideológia sa v blízkej budúcnosti bude teda posilňovať. Napriek tomu nám naďalej budú mnohí ľudia vrátane politikov hovoriť, že táto ideológia je problémom Západu. Budú nás napomínať, že “strašíme” panskými huncútstvami Američanov. 

Vďaka Štandardu, ktorý dokumentuje rozširovanie wokizmu a transgenderizmu na Slovensku, budete tieto tvrdenia vedieť vyvrátiť. Ďalším dôvodom, prečo si Štandard predplatiť, je, že sme jediným mainstreamovým médiom na Slovensku a jedným z mála novín na svete, ktoré čitateľov nezavádzajú ohľadom pohlavia transgender ľudí. Kritici by o nás povedali, že „misgenderujeme.” Novinári však majú povinnosť písať pravdu. Ak si to myslíte aj vy, môžete nám podporu dať najavo aj zakúpením predplatného.


Ďalšie články