Popolcová streda

Po koľkýkrát sa znovu a znovu vydáme na cestu k Veľkonočnému tajomstvu. A kdesi v hĺbke nášho pravého ja cítime, že táto cesta stojí za to, že sa oplatí po nej kráčať, že má moc dať nášmu rozptýlenému životu autentickú hĺbku.

Vždy sa pred ňou môžeme placho skloniť v tichom a pokornom očakávaní toho, ako a kde nás Boh nečakane prekvapí, ako a kde sa nás nežne a láskavo dotkne, prihovorí. Pôstna doba má vo svojom štyridsať dennom trvaní práve túto nedoceniteľnú a očividnú moc, ktorá je pripravená dotknúť sa človeka tam, kde to najviac potrebuje a zároveň najmenej čaká. Krásne to vyjadrila Adrienne von Speyr: „Nemôžeme, vôbec už nemôžeme. Ale ty môžeš. Ty sám.“

Boh je táto prekvapujúca moc nad bezmocnosťou, novosť, ktorá koná kreatívne aj uprostred našich nemožností, limitov, nedokonalostí a chýb, ako nám to pripomína pápež František. Je také oslobodzujúce a uzdravujúce to prežívať a nikdy na to nezabúdať. Prekvapenie je predsa jedno z najkrajších Božích mien.

Táto pôstna doba bude iná, veď začína v prázdnych kostoloch. Ako v tom ale nevidieť aj kúsok biblickej symboliky, podľa ktorej Boh vždy začína z ničoho, tvorí v prázdnote?

Dánsky filozof Kierkegaard si do svojho Denníka zapísal: „Boh stvoril svet z ničoho – a všetko, čo potrebuje, najskôr urobí ničím.“ Ako nevidieť odozvu tejto biblickej teológie aj v geste, v ktorom si nechávame posypať vlastnú hlavu popolom, pripomínajúcim túto ničotu? A potom sa dozvedáme, ako sa ten istý Boh stále viac a viac preplieta s našimi osobnými príbehmi, záležitosťami a situáciami, aby sme aj my mohli vidieť a počúvať, že to, čo tvorí, a znovu tvorí aj v nás a skrze nás, môže byť naozaj dobré, dokonca veľmi dobré? Ducha pôstnej doby preto nie je možné zúžiť na sakrálny priestor a slávenie liturgie, i keď patria neodmysliteľne k nášmu osobnému i komunitnému prežívaniu viery.

Tento existenciálny rozmer pôstnej doby odkrýva aj Benedikt XVI., keď nás povzbudzuje, aby sme nechali celý svoj život preniknúť Božím slovom a spoznali základnú pravdu, teda kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. Pôstna doba nám teda otvára veľmi konkrétnu modlitbovú cestu, ktorá nám pomáha otvoriť si oči a vidieť svoju zraniteľnosť a slabosť, ale aj otvoriť srdce milosrdnej Kristovej tvorivej láske. Takéto modlitbové čítanie Božieho slova môže byť skvelou inšpiráciou aj pre domácu liturgiu, ktorá si počas pandémie nachádza svoje miesto v našich rodinách a môže patriť k trvalej identite nášho kresťanského života. Ako hovorí pápež František, Božie slovo má v sebe moc premieňať a uzdravovať naše životy a vzťahy. Pôstna doba je vhodný čas na to, ako v tejto hodnotnej skúsenosti rásť.

Na Popolcovú stredu sa vydávame na cestu, o ktorej vieme, že vedie k vzkrieseniu. Každá cesta musí mať svoj cieľ, na ktorý nesmieme zabudnúť. Pred nedávnom som čítal najnovšiu knihu františkánskeho kňaza a spisovateľa Richarda Rohra, v ktorej ukazuje, ako je vzkriesenie univerzálnym princípom a vzorcom celej reality a stvorenia. Vzkriesenie sa týka celého stvorenia, týka sa každého človeka, týka sa vás aj mňa. A cesta k nemu vedie skrz každodenné tvorivé zomierania, ktoré ale nikdy neznamenajú koniec. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24) Každé takéto zomieranie potrebuje dôveru, ak nechceme skĺznuť do cynizmu, negativizmu či sebaľútosti. Pôstne obdobie je preto prakticky časom dôvery par excellence. A Rohr ju vidí v troch vzájomných súvislostiach. Je to:

Dôvera v samotnú vnútornú súvislosť. „Všetko tu niečo znamená!“ (Viera)

Dôvera, že táto súvislosť je pozitívna a smeruje k niečomu dobrému. (Nádej)

Dôvera, že táto súvislosť zahŕňa aj mňa, a že ma dokonca definuje. (Láska)

Na Popolcovú stredu sa vydávame na cestu k Veľkonočnému tajomstvu. Nech je to cesta dôvery, ktorá pramení z pozitívneho pohľadu, ako nás o tom počas celej cesty bude ubezpečovať Pánovo slovo.