V otcovej tvorbe bola prítomná pokora, spomína Michal Kern ml.

U nás doma, v rodinnom prostredí Kernovskej kúrie na Močiaroch, fungovala fantastická vec. Otec mal jednu zásadu – v obývacej izbe sme mali veľký stôl, miesto stretávania, kde sme sa mali pekne chovať, pekne sa obliecť, rozprávať o pekných veciach, vážiť si to, čo na ten stôl dostaneme. Riešili sa tam dôležité rodinné veci.

Živo si pamätám, ako sa otec pýtal každého člena rodiny, čo si myslí o konkrétnej téme, nápade. Aký je jeho názor napríklad pri rozhodovaní, či pôjdeme cez víkend do Malej Studenej doliny alebo na Chopok. Ale aj keď išlo o zásadné veci, ako zlepšiť náš spôsob života, napríklad ohľadom veľkej a krásnej záhrady, pozemku okolo kúrie. Každý mohol povedať svoj názor a otec sa potom rozhodol. Verdikt nám nepovedal okamžite, ale pokladám za úžasné, že u nás bola rovnoprávnosť. Aj keď otec bol dominantný človek a aj musel byť, inak by sa nedalo utiahnuť to veľké sídlo a uživiť rodinu, čo bolo veľmi náročné.

Po ukončení Vysokej školy výtvarných umení sa v roku 1962 Michal Kern vrátil na Močiare. O rok neskôr jeho otec zomiera, no sprevádzal ho aj naďalej. Pravidelne ho ako autoritu spomína v denníkoch, v ktorých si poznamenáva sny o otcovi: „Hovoril mi, že nemám váhať obetovať sa pre dosiahnutie cieľa. Hovoril o povinnosti voči životu a sebe.“ Zvykol o ňom hovoriť aj vám deťom?

S Petrom Júliusom Kernom mali až trojgeneračný rozdiel. Keď sa narodil, Peter Július mal už 60 rokov. Brával ho do ateliéru, do prírody. U nich na Močiaroch sa stretávali umelci, ako Jozef Hanula, Ľudovít Fulla, Miloš Bazovský či Janko Alexy. Viem o tom sprostredkovane, otec o ňom často rozprával a spomínal, ako v tých časoch Kernovci nemali elektrinu a Peter Július ju ani nechcel.

Aj u nás otec niekedy rád zhasol svetlo a sedeli sme pri krásnych päťramenných strieborných svietnikoch po prastarom otcovi, umiestnených na veľkom stole. Nadobudol som tam pocit vážnosti, spolu s tým, že otec chcel od malého päť- či sedemročného chlapčeka počuť jeho názor. Bol to vo výchove veľmi silný moment. Ako sa svetlá zhasli, zrazu ožili tiene, ktoré s nami hrali divadlo a bolo to krásne. Aj v otcovej tvorbe bola prítomná veľká pokora, pokora ku všetkému.

„Zo stola som odložil všetko, ostala len holá drevená doska, papier na písanie, moje ruky a pero. Potrebujem čistý stôl, chcem sa sústrediť na svoju myseľ v pravde a pokore k veľkému tajomstvu života.“ Michal Kern