V otcovej tvorbe bola prítomná pokora, spomína Michal Kern ml.

Žili ste obklopený horami, otec sa prirodzene venoval aj športu. Ako ste trávili voľný čas so staršími súrodencami Martinom a Katkou?

Otec rád rozprával, keď v krbe horel oheň. Boli pri ňom drevené lyže, ktoré si nechal Peter Július poslať z Nórska, rozprával nám, ako spolu chodievali na bežky. Bol nadaný aj čo sa týka športu, a možno aj preto celá naša rodina milovala prírodu. Ruka v ruke sa to prelína. Otec nás všetkých troch k športu neviedol cielene, ale celkom prirodzene. Keď chceli ísť rodičia do hôr, deti zobrali so sebou. Bral nás aj s architektom Milanom Marenčákom, ktorý miloval hory, do Vysokých Tatier loziť po skalách. Boli to pre nás silné zážitky. No myslím, že otec popritom v hlave stále pracoval na svojich tvorivých nápadoch.

Ako si na otca po rokoch spomínate, akým bol človekom?

Zvykne sa o ňom hovoriť, že bol samotársky, aj keď s tým celkom nesúhlasím. Mal fantastické organizačné schopnosti, vedel byť vtipný až sarkastický, mal som rád jeho suchý, ale trefný humor. Mal tiež vynikajúci odhad na situácie a na ľudí. V tom bola fenomenálna aj mamina. Boli najbližšími partnermi, ktorí sa rozprávali o všetkom. O výtvarných dielach, o drobnostiach, o zajačikovi, ktorý prebehol po záhrade. Boli harmonickou dvojicou, dalo by sa povedať, že to bol až rozprávkový zväzok. Mama bola aj prvým kritikom otcových diel. Potom ich zvykol ukazovať aj nám deťom. Najnovšie dielo vždy vystavil a čakal, či príde reakcia. Nenechal sa uchlácholiť. Keď tam dielo do rána ponechal, vtedy uvážil, že je dobré. Ale niekedy, aj keď ho všetci členovia rodiny pochválili, zvesil ho, ak cítil, že nie je podľa jeho predstáv.

Bol na seba prísny. Oplýval veľkou sebadisciplínou, bol ctižiadostivý a cieľavedomý, ráno vstával o piatej a išiel do záhrady, mal prísny režim. Aj keď nechodil do roboty, keďže po škole skoro žiadnu robotu nedostal. Ťahala to aj mama, pracovala v cestovnej kancelárii. Otec napriek ťažkej finančnej situácii robil voľnú tvorbu a aby nás uživil, robil aj realizácie do architektúry. Tie však museli prejsť výberovým konaním a komisiami. Tým, že nikdy nebol poplatný dobe a nerobil socialistické plastiky, prácu často nedostával. Silno sme to prežívali, keďže toto obdobie akoby nemalo konca. Nikto nevedel, že v roku 1989 príde Nežná revolúcia a všetko sa zmení. Bolo aj obdobie, keď reštauroval, v čom bol zdatný, keďže pomáhal otcovi reštaurovať kostoly. Vždy zázračným spôsobom vykryl chod domácnosti a ešte mal aj dosť síl a energie, aby tvoril.

Michal Kern vyštudoval maľbu, ale médiom, s ktorým pracoval, bola najmä príroda. Existuje pekná paralela medzi maľbou stôp v snehu od Petra Júliusa Kerna a fotografickým záznamom stôp v snehu, ktoré v ňom fyzicky zanechal Michal Kern. Fotografia bola pre neho sprostredkovateľom myšlienok.

Na otcových dielach a fotografických záznamoch prírody je obsiahnutá celá naša rodina formou gest našich rúk. Brat Martin mal veľmi peknú ruku, nájde sa v nich aj ruka mojej sestry, mamina, moja a, samozrejme, otcova. No keď bol otec malý, robil na záhrade a do stroja na sekanie sena mu vtiahlo ľavú ruku. Po operácii niektoré prsty nemal rovné, ale akoby do pravého uhla. Vedel si v tom zo seba robiť aj zábavu. Preto niekedy nemohol odtláčať či fotografovať svoje ruky, bolo by to vidieť. Ruka je v jeho tvorbe veľmi dominantná.

Otec mal fotoaparát Pentacon six z NDR, na ktorý mohol spraviť 12 záberov, lenže sa zasekával a nikdy nevedel, či záznam akcie, ktorý urobil, je úspešný alebo nie. Čiže zápasil aj s technikou.
Bol veľmi zručný a precízny, rád pracoval rukami a mal aj sochárske nadanie, cítil materiál. Maľba mu nestačila a aj keď začal zaznamenávať myšlienky fotoaparátom, vravel, že mu niečo chýba. Pri práci v záhrade i pri športoch relaxoval, ale taktiež premýšľal o ďalších nápadoch.

„Či patrím medzi fotografiu alebo nie, to by ma až tak netrápilo... Moje fotografie sú fotografiami akcií. Tieto akcie som robil sám. Kto s divákov by prišiel do Mikuláša, alebo až voľakde pod Dereše alebo pod Baranec... Sú to také záznamy, fotomonológy, ako hovoril Štrauss. Aby som sa o to mohol podeliť v Bratislave, kam som často chodil za mojimi priateľmi, tak som si to odfotografoval.“ Michal Kern

Mikrosvet záhrady domu na Močiaroch bol zásadným prostredím, z ktorého Michal Kern čerpal podnety pre tvorbu. Preteká cez ňu rieka Demänovka, rastú tam lopúchy, kolobeh prírody sa odvíja priamo pod oknami. Spomínate si, ako vznikali otcove akcie v prírode? Boli ste prítomný pri niektorých z nich?

Mnohé diela vznikali na našej obrovskej záhrade, v časti zvanej Sihoť. Tam realizoval najviac svojich diel, napríklad svoju prvú akciu Hra s kockami (1975) alebo akciu Kosec (1983). Otcovi som pomáhal pri realizácii akcií a musel som kvôli tomu skoro vstávať. Chcel mať všetko perfektne a napríklad pri Akcii so snehovou guľou som už mal zmrznuté ruky a guľu som musel robiť donekonečna, lebo otcovi vadilo, že moja ruka vyzerá príliš plocho. 

Triptych Pocta Malevičovi, štvorcové zrkadlo, na ktorom sa postupne zrkadlí obloha, tráva až napokon vidieť len jeho odvrátenú stranu, fotil z dreveného statívu fotoaparátom. Urobil cez tridsať záberov, aby vybral jeden. Trvalo to veľmi dlho, kým bol s výsledkom spokojný. Usadil ma, aby som mu zrkadlo držal a keď si nastavil kompozíciu, prechytil ho. Chcel, aby bol záznam autentický a boli tam jeho ruky. Chodil som s ním veľmi rád, veľa mi pri tom rozprával. Prvoradé pre neho bolo zaznamenanie myšlienky. Preto používal rýchlu techniku fotografie. Keď išiel do fotokomory, tŕpol som, či vyjde spokojný alebo sa celá akcia bude musieť opakovať.

„Od tých čias, ako som ešte ako dieťa behal pomedzi lopúchy na brehu Demänovky a začal si uvedomovať modrú oblohu cez bizarné obrazce v lopúchoch, od tých čias je to môj ateliér v prírode a príroda v ateliéri...“ Michal Kern

Vo fotozázname z akcie Skrýša snov (1982) ste ako pätnásťročný aj jej hlavným aktérom. Vytvárate si v nej bunkre z lopúchov.

Veľmi rád som sa chodieval hrávať k Demänovke, bolo to magické miesto. Zo stebiel lopúchov som si staval domčeky a bunkre. Lopúchy sa, žiaľ, každým rokom zmenšujú, jednu dobu dokonca neboli na záhrade vôbec. Pred tromi rokmi začali znova rásť, ale majú iba necelý meter.

Otec ma začal fotografovať, asi sa mu tá situácia prepojila s vlastným detstvom. Bol úžasný mág. Ja som sa spontánne hral a on nenápadne zasiahol do deja tým, že ma milým spôsobom začal formovať. Ja som staval klasický štvorec, nenapadlo mi napríklad robiť trojuholník, v tom ma usmernil. Prírodnú inštaláciu nakoniec ponechal dianiu prírody.

Otec ma dotiahol k tomu, aby som sa díval na veci inak. Odkedy som sa dostal na ŠUP-ku, bral ma ako kolegu. Cesta z Kremnice do Liptovského Mikuláša trvala vtedy vlakom päť hodín. Niekedy po mňa v piatok prišiel a zobral ma na výstavy do Budapešti, veľmi dobre vedel po maďarsky, nemecky, francúzsky, rusky. Po maďarsky sa naučil vďaka tomu, že jeho rodičia, ak nechceli, aby im rozumel, začali hovoriť po maďarsky a jeho to o to viac zaujímalo.

Tiež sa venujete fotografii, študovali ste ju na pražskej FAMU.

Po strednej škole, keďže som sa pre kádrový posudok nemohol dostať na vysokú školu, som bol zamestnaný v kožiarskych závodoch ako reklamný fotograf a neskôr v Stavoprojekte Žilina. Nakoniec som sa po piatich rokoch dostal na FAMU v Prahe a poctivo som tam chodil, aj keď to bolo trocha sklamaním.

Školu ste nedokončili pre tragickú udalosť, ktorá sa otcovi prihodila v roku 1992 a na následky ktorej neskôr odišiel z tohto sveta. Čo sa vtedy stalo?

Bol to osudný deň, keď sa stal otcovi úraz. Vrátil sa s Rudom Sikorom z Nemecka a bol dosť vyčerpaný. Ja som prišiel z Prahy a išli sme spolu k rodinnej známej, ktorej otec sľúbil pomoc s vysťahovaním domu, išiel sa búrať kvôli stavbe nemocnice. Celý deň sme tam robili a pri odchode sme brali z povaly truhlicu s materiálom. Keď sme išli dole rebríkom, ja som ju držal zhora, otec zdola. Pri schádzaní dostal porážku, spadol a udrel si hlavu. Odviezol som ho domov a okamžite sme volali rodinnému lekárovi, odviezli sme ho do nemocnice do Liptovského Mikuláša. Následne ho helikoptérou transportovali do Popradu a operovali. Potom ho preložili do Bratislavy, kde ho mal na starosti Pavol Traubner.

Otec mal nedokončenú prácu na pamätníkoch pre sedem synagóg. Ani mi nenapadlo rozmýšľať nad tým, či zostanem na škole, prišiel som domov a veci som dokončil. Takmer pri každej realizácii sme mu ako deti pomáhali a boli sme všetci veľmi zruční. Rovnako bolo treba dokončiť náučný chodník v Prosieckej a Kvačianskej doline. Nikto nebol pripravený na to, že v takom mladom veku odíde, bol to obrovský šok. O to väčší, že on bol kapitánom na lodi, všetko viedol. Mal som ho v úcte, pretože všetky kroky, ktoré robil, boli uvážené a dávali zmysel, výsledok bol vždy dobrý.

Zároveň ste sa podieľali na príprave otcovej výstavy v Amsterdame v roku 1992.

Pocta Malevičovi a Rozoberanie hniezda, to boli akcie, ktoré otec realizoval počas Festivalu alternatívneho umenia v Nových Zámkoch a plánoval ich aj pre výstavu Hills and Mills v Amsterdame, kurátorkou bola Ada Krnáčová. Otec bol mesiac v kóme a v zastúpení som nainštaloval jeho diela ja. Realizoval som aj akciu, ľudia ju okamžite prijali.

Vystavoval tam aj Otis Laubert, Július Koller, Matej Kren, ten realizoval inštaláciu z kníh. Z našej záhrady bola do banánovej škatule zabalená černozem. V rovnakých banánových škatuliach mal Kren zabalené knihy. Keď sme tam prišli, nikde som ju nevedel nájsť. Neskôr sa našla, omylom ju dali ku Krenovým krabiciam, keďže mená Kern a Kren si pomýlili. Štvorec som nainštaloval a neskôr, v deň vernisáže, zo zeme vyrástla bylinka. Volal som domov, otec sa neprebral, no bral som to ako znamenie, že život je večný, malo to pre mňa veľký symbolický význam.

Ako jeden z mála mal Michal Kern kontakt s moskovskou neoficiálnou scénou. Tvorbou mal blízko k Franciscovi Infantemu. Hovorieval o cestách do Moskvy?

Otec o tom veľmi nerozprával, aj aby nás chránil. Rovnako ani mamina, keď prepisovala samizdaty, aj keď, samozrejme, sme o tom vedeli. Otec bol v Moskve ako študent, aj s mamou a boli u Čujkova. S ním si ľudsky sadli, boli aj na jeho dači mimo Moskvy. Infante mal podobnú tvorbu, ale neviem, či bol medzi nimi až taký osobný vzťah.

Hovoril, že v každom paneláku bola „dežurnaja“, ktorá si zapisovala návštevy. Vraveli mu, aby bol radšej ticho. Aj keď vedel po rusky veľmi dobre, odhalili by ho podľa prízvuku. Zobrali ich do ateliéru, Ilja Kabakov mal ateliér v podkroví a išlo sa do neho po labilných doskách, muselo sa špeciálne zaťukať na dvere. Robil veľké obrazy a otec sa ho pýtal, prečo, keď ich nikto neuvidí. Vravel, že ich robí pre seba a ľudí, ktorým ich chce ukázať. Keď sa otec vrátil, uvedomil si, v akom blahobyte žijeme. 

Michal Kern bol súčasťou bratislavskej umeleckej scény, do Bratislavy pravidelne dochádzal, ale aj Močiare boli miestom stretávania výtvarníkov neoficiálnej scény. Jedno zo stretnutí muselo byť odvolané pre možný zásah ŠtB.

Konkrétne toto stretnutie si nepamätám, myslím, že to bolo v čase volieb. Na prístupovej ceste stál autobus plný policajtov s obuškami. Boli pripravený na to, že na Močiare príde 10 až 20 umelcov a budú robiť nejaký happening. Viem, že nakoniec prišiel jeden, dvaja. Naproti kúrii bol starý dom, dlho opustený a zrazu sa do neho niekto nasťahoval a vždy, keď sme prišli domov, odhrnul sa na ňom záves. To bola predzvesť, že sme pod dozorom, veľký brat nás vidí.

Čo sa výtvarníkov týka, asi najvytrvalejšie a najpríjemnejšie stretnutia boli s Rudom Sikorom, otec ho mal aj ľudsky veľmi rád. Jeho syn Martin bol o rok straší odo mňa a kamarátili sme sa. Otec mal veľkú radosť, keď za ním prišiel niekto, s kým sa mohol porozprávať o jeho tvorbe. Aj kvôli týmto rozhovorom pravidelne chodieval do Bratislavy, minimálne raz do mesiaca a aj častejšie. Lebo keď o sebe nedáte vedieť, môžete byť akýkoľvek génius. Nepúšťal do domu hocikoho, to bola jeho oáza. Mal veľmi rád a vážil si všetkých ľudí, aj jednoduchých, ale rozprávať sa o tvorbe nemohol s hocikým.

Otec si veľmi dobre rozumel s teoretikom Tomášom Štraussom. Bol hĺbavý a Tomáš veľmi sčítaný. Z okruhu Liptovskomikulášanov mal rád Esterku Šimerovú. Pamätám si, ako sme chodievali k nej do ateliéru. Ľudsky a odborne mal rád Deža Tótha, spomínam si aj na ich rozhovory s Jurajom Melišom. Peter Bartoš robil v Sihoti akciu ABC, utkvela mi v pamäti aj príhoda s jeho holubom estetickým, ktorého vypustil na Močiaroch, aj keď let nedopadol úspešne. Otec chcel urobiť na záhrade galériu v prírode, mal už vytipovaných umelcov, Meliš tam mal mať plastiku Idea. Škoda, že sa tak nestalo.

Otec realizoval viaceré „monumentálky“ do architektúry. Pri prezentácii pre kurátorov newyorského Múzea moderného umenia (MoMA) počas návštevy Bratislavy ich zvlášť zaujala práve plastika Púpavy na sídlisku v Považskej Bystrici.
Otec úzko spolupracoval s architektmi zo Stavoprojektu v Žiline a robil realizácie do architektúry. Púpavy v Považskej Bystrici boli tri: červená, oranžová a žltá. Odlievali sa do hliníku, no problém bol v tom, že boli umiestnené oproti krčme a stalo sa to, že už na druhý deň po kolaudácii boli prvé úchyty polámané a dielo neprežilo. Mal aj obdobie kinetických plastík vo verejnom priestore, no otec aj tam vychádzal zo závejov, čiže tiež z prírody. Na Liptovskej Mare mal tiež dve kinetické plastiky, no deti sa na nich vozili ako na kolotoči a tiež nevydržali.

„Som veľmi rád, že som sa dostal do priestorov Suchej jaskyne. Je to priestor veľmi sugestívny. Budem tam chodievať rozprávať sa s Bohom a so sebou. ČAS má iný rozmer.“ Michal Kern

Posledný cyklus otcovej tvorby vychádzal z návštev Suchej jaskyne, ktorú pre tvorbu objavil vďaka kamarátovi básnikovi Ivanovi Laučíkovi.

Čo sa týka Suchej jaskyne, ukázal mu ju Ivan Laučík, aj keď o nej vedel aj predtým. V Liptovskom Mikuláši bolo málo ľudí, ktorí mali záujem o umenie ako Ivan Laučík či Tonko Smieško. S nimi komunikoval aj o svojej tvorbe. Brával nás do Suchej jaskyne a vravel, aby sme si uvedomili, ako sa nám zbystrí myseľ, keď nám tma jaskyne zastrie zrak. Jaskyňa úplne inak vplývala na vnímanie času, reality, všetko bolo iné. Otec tam odtláčal ruky ako odkaz do budúcnosti, ktorý tam zostane ako skamenelina. Chodil tam veľmi rád, brával si odtiaľ kamene, ktoré potom obkresľoval. Plánoval robiť akcie a dotiahnuť tam zrkadlá a svetlo.

Komentár Daniely Čarnej k dielu Michala Kerna:

Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa, 1983. Liptovská galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš

Akcia Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa minimalistickým efemérnym gestom vizualizuje autorov vzťah ku krajine, v súlade s jej dianím. Ako zaznamenáva vo svojich denníkoch: „Stopy vo svojej tajomnosti ma vždy vzrušovali. Stopy a ich vnímanie nám zostalo z pradávnych čias a spája nás s celou živou prírodou. Chcem zanechať stopu v prírode v súlade s jej životom.“

Ruka a gesto má u Michala Kerna zásadné miesto ako sprostredkovateľ dialógu medzi človekom a prírodou. Kernov prístup k prírode je výrazne antropocentrický. K prírode sa vždy približoval z pozície pokorného človeka, obnovujúceho stratený kontakt s ňou. Prítomnosť človeka je v jeho dielach citeľná, či už je skrytým pozorovateľom, tichým pútnikom alebo priamym aktérom. Príroda v jej trvalej nemennosti a statickosti – jaskyňa, kamene, stromy – a premenlivej efemérnosti – voda, sneh, lopúchy – je kontaktovaná človekom – zrkadlom, tieňom, dotykmi, odtlačkami a stopami, ktoré sa v tomto obojstrannom dialógu stávajú akýmsi tajomným jazykom. Ten je viazaný na kolobeh diania v prírode, v často nepovšimnutej každodennosti plynutia vody, topenia snehu či premeny tieňov. Akcie realizované v intimite prírody sú záznamom zážitku, ktorý prostredníctvom fotografie či sprievodného textu sprostredkuje Michal Kern aj nám. Spolu s možnosťou obnovenia vlastného vzťahu k prírode a k životu.

Michal Kern (1938 – 1994)

Narodil sa v Žiline, študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. L. Čemický, J. Mudroch) a patrí k predstaviteľom neoficiálnej výtvarnej scény. Po úvodnom období konkretizmu sa priklonil ku konceptuálnej a k akčnej tvorbe, médiom jeho tvorby sa stala príroda. Aktívne participoval na formovaní slovenskej výtvarnej scény, ktorej sprostredkoval hlbšie poznanie neoficiálneho moskovského umenia. Prispel k osobitej polohe umenia v prírode (land artu) a k vývinu konceptuálnej fotografie na Slovensku.