Husľový mág Pablo Sarasate

Na scénu dlhými krokmi vychádza graciózny chlapík. Čierne neposlušné vlasy rozdelené na cestičku, husté fúzy, cez rameno šerpa so španielskym vyznamenaním. Len čo si založí husle pod bradu, nechá ich pozvoľne skĺznuť. Pred pádom na zem však nástroj žonglérsky zachytí, zatiaľ čo pravou rukou si nasadí monokel a provokatérsky sa zapozerá do hľadiska. Začne hrať akúsi čarovnú lyrickú melódiu, a po pár sekundách nastane smršť. Experimentuje s každým zvukom, tónom, taktom, motívom, frázou. Husle akoby plačú aj sa smejú zároveň, žartujú aj smútia, oslavujú život aj banujú za jeho pominuteľnými okamihmi. Po skončení skladby sa chlapík prekvapene poobzerá okolo seba, v umeleckom ošiali sa totiž ocitol na opačnej strane pódia. Bolo to nevedomky alebo je to opäť šikovný ťah na publikum? Ktohovie, Pablo Sarasate bol fenomén a veľký šibal.

Za jeho čias bola vážna hudba v porovnaní s klasicizmom expresívnejšou, emotívnejšou, šla ruka v ruke s ďalšími druhmi umenia – obklopovala literatúru, výtvarníctvo, filozofiu. Predstaviteľom hudobného romantizmu už nestačila dokonalosť umeleckej formy. Potrebovali ju zbúrať a vystavať nanovo, otriasť zmyslami poslucháča a preniknúť priamo k jeho srdcu. Samotný orchester má za sebou obrovský prerod. Rozrástol sa o ďalšie nástrojové skupiny a je z neho dynamické hudobné teleso. Mení sa aj koncept koncertného podujatia, do popredia vystupuje originalita umeleckého prejavu, jedinečnosť scénickej atmosféry aj schopnosť súznieť s publikom. Už v prvej polovici 19. storočia všetky tieto zmeny intuitívne podchytil Niccolò Paganini, veď do koncertnej sály si ho nechodili len vypočuť, ale aj precítiť, prežívať, vidieť a pozorovať ako ľudský génius komunikuje s múzami. Čím však po diabolskom huslistovi, ako talianskeho virtuóza nazývala vtedajšia tlač, na hudobnej scéne zarezonoval o pol storočie neskôr Pablo Sarasate? Káva zaliata, poďme na to.  

Ďalšie zo zázračných detí

Pablo Sarasate prišiel na svet v roku 1844 v baskickej Pamplone, dnes známej búrlivými oslavami San Fermín. Pravda, v tom čase šlo o záležitosť lokálneho charakteru. O šialených behoch s býkmi v úzkych mestských uličkách, konajúcich sa v prvej polovici júla, sa svet dozvie takmer až o storočie neskôr prostredníctvom tvorby ich veľkého fanúšika Ernesta Hemingwaya. Nemožno opomenúť, že v rovnakom roku ako Sarasate sa v španielskej Navarre narodil ešte jeden hudobný velikán. Je ním tenorista Julián Gayrre, ktorého v španielskom filme Posledná romanca (1986) pôsobivo stvárnil sám José Carreras. K najsilnejším momentom životopisného príbehu patrí, keď si filmový Gayarre ešte ako neznámy spevák prečíta správu o smrti matky, a vzápätí vychádza na scénu, kde v Donizettiho opere debutuje s áriou Una furtiva lacrima. Nasledujú búrlivé ovácie, tlač píše o slávikovi z Roncalu a tento úspech ho katapultuje na popredné hudobné scény v Bologni, Ríme, Petrohrade, Moskve, Viedni až napokon získa angažmán v milánskej La Scale.

Dvaja rovesníci z Navarry k umeniu smerujú celkom odlišnými cestami.  Pokým tenorista sa z dediny Roncal, ukrytej v pyrenejskom údolí, dostane k hudbe až v niekedy osemnástich, a dovtedy si zarába na živobytie ako pastier či predavač, schopnosti budúceho husľového virtuóza už v útlom veku podchytí jeho otec. Kapelmajster vojenskej dychovky postrehne, že synov talent vychádza za rámec bežného hudobného nadania. Chlapec si pružne osvojoval techniku, improvizoval intuitívne akoby so všetkou ľahkosťou bytia. Tieto atribúty budú charakteristické pre jeho umelecký prednes aj v zrelom veku a práve na zachovaní tejto ľahkosti, ktorú v recenziách nikdy neopomenú hudobní kritici, bude maestro pracovať celý život. „Celých svojich 37 rokov denne cvičím na husliach aj dvanásť hodín, a teraz ma tento človek nazýva géniom!“ zareaguje s povzdychom, keď si o sebe opäť prečíta chválospevy v novinách.

Malý Pablito začal koncertovať ako sedemročný, študuje v Santiago de Compostela, potom v Madride, kde ho ako zázračné dieťa predstavia na španielskom kráľovskom dvore. Má jedenásť rokov, keď mu kráľovná Izabela II. podaruje stradivárky z roku 1724. Spolu s ďalším Stradivariho nástrojom z roku 1713 ho budú sprevádzať počas celej umeleckej kariéry, avšak jeho srdcovkou sa stanú husle z dielne G.B. Guadagniniho, vyrobené v roku 1772 v Turíne. Španielska panovníčka sa rozhodne podporiť talentovaného chlapca aj ďalším  spôsobom a pridelí mu štipendium na štúdium na prestížnom parížskom konzervatóriu. Cestou do francúzskej metropoly sa stane tragédia, Pablovi vo vlaku zomiera matka. Ujme sa ho španielsky konzul a po vybavení všetkých náležitostí chlapec nastupuje do triedy k Jean-Delphin Alardovi, jednému z najvýraznejších predstaviteľov belgicko-francúzskej husľovej školy. Odbor husle skončí za necelý rok so zlatou medailou, ďalších šesť rokov pokračuje v štúdiu  kompozície a následne nastupuje na dráhu koncertného umelca.

Na prvé turné sa vydáva po Európe a následne aj do krajín severnej a južnej Ameriky. Tam ho podchytí nemecký hudobník žijúci v Mexiku Otto Goldschmidt, ktorý kompletne zmanažuje rozvetvené turné a na koncertoch ho doprevádza na klavíri. Prvá spolupráca prerastie do dlhodobého partnerstva, Goldschmidt zostane Sarasateho celoživotným manažérom aj asistentom. Po návrate do Európy sa mladý huslista ocitne vo víre obrovskej popularity. Triumfuje s každým koncertom, vo vlasti ho vítajú ako národného hrdinu. V roku 1880 Barcelona na jeho počesť zorganizuje pochod, na ktorom sa zúčastní dve tisíc ľudí; španielske železničné spoločnosti mu poskytujú luxusne vybavené vagóny, v rodnej Pamplone, kam každoročne prichádza na oslavy San Fermín, pripraví corridu. Návštevu rodného mesta pri tejto príležitosti od roku 1876 až do svojej smrti vynechá iba raz, keď sa Španielskom preženie epidémia cholery. Jeho príchod však občas sprevádzajú aj škandáliky. Keď v roku 1900 chcel primátor Pamplony zrušiť vypredaný koncert kvôli umelcovmu tiahnutiu k demokratom, prípadu sa s takou vervou chopila miestna tlač, že zo svojho postu nakoniec musel odstúpiť.

Originálna husľová technika

Sarasateho umelecký prednes jeho súčasníci pokladali za jedinečný. Ľahká ruka, sebaistota, dokonalé frázovanie, žiadne rušivé momenty. „Sarasate je fenomenálny jav. Tak ako znejú jeho husle, tak nikdy u nikoho nezneli. V jeho hre absolútne nepočuť šumy, vrátane zmeny sláčika, a nebadať ani minimum námahy, či napätia. Všetko hrá žartom a všetko mu znie dokonalo,“ zhodnotil po Španielovom koncerte v Petrohrade maďarský huslista, sólista cárskeho dvora, dirigent Ruskej hudobnej spoločnosti a zakladateľ petrohradskej husľovej školy Leopold Aeur, ktorý takmer pol storočie pôsobil na petrohradskom konzervatóriu. Do ruskej metropoly a na letné kurzy v Londýne za ním prichádzali huslisti z celého sveta. Vo svete hudby bol rešpektovanou autoritou, raz dokonca Čajkovskému zamietol jeho husľový koncert, a označil ho za nehrateľný. Pravda, po čase svoj názor prehodnotil, a práve toto dielo zaradil na popredné miesto vo svojom repertoári a hrával ho vo vlastnej, sťaženej úprave.

O Sarasateho technike zanechali svedectvá aj mnohí ďalší. „Bol nový typom huslistu. Hral s ohromujúcou technickou ľahkosťou, bez najmenšieho napätia. Končeky prstov spúšťal na hmatník úplne prirodzene, bez udierania do strún. Vibrato tak znelo oveľa širšie, než bolo u huslistov dovtedy zvykom. Bol presvedčený, že práve ovládanie sláčika je najdôležitejší prostriedok na vylúdenie ideálneho tónu. Úderom sláčika o strunu triafal presne do stredu medzi kobylkou a hmatníkom huslí. Ku kobylke sa priblížil len vtedy, keď chcel dosiahnuť charakteristický zvuk, farbou blízky hoboju,“ napísal v memoároch maďarský husľový virtuóz Carl Flesch.

Svojou virtuozitou a originálnym štýlom Sarasate inšpiroval mnohých hudobných skladateľov. Max Bruch preňho skomponoval Druhý husľový koncert d-mol a Škótsku fantáziu pre husle a orchester, francúzsky skladateľ Édouard Lalo mu venoval husľový koncert s názvom Španielska symfónia, Henryk Wieniawski – svoj Druhý husľový koncert d-mol, Antonín Dvořák – Mazúrku pre husle a klavír a-mol, Camille Saint-Saëns pre neho skomponoval Introdukciu a Rondo-capriccioso pre husle a orchester aj Tretí husľový koncert, svoje skladby mu venovali aj Alexander Mackenzie, Ignacy Paderewski a mnohí ďalší. Najväčšie úspechy však rodák z Navarry zožínal vlastnými skladbami. K najznámejším dodnes patria Cigánske melódie, ktoré skomponoval po návšteve Budapešti v roku 1877, kde sa stretol s Ferenczom Lisztom a napočúval sa cigánskych orchestrov. Folklórne motívy práve zažívali vo vážnej hudbe veľký boom a Sarasate do tohto kontextu výborne zapadol. Španielska ľudová hudba bola v tom čase nepoznaná a skomponovaním Španielskych tancov, ako Zapateado, Jota Navarra, Malagueña, Habanera či Andalúzska serenáda, ich autor a zároveň interpret predostrel kultúru vzdialenú, exotickú a natoľko čarovnú, že publikum šalelo a najprísnejší kritici sa dostávali do vytrženia. Týmto Sarasateho skladbám spolu s jeho koncertnou fantáziou Carmen na tému Bizetovej rovnomennej opery dnes patrí stále miesto v repertoári huslistov, a predstavujú výzvu z hľadiska techniky aj štýlu. Bohatou tvorbou však Sarasate zanechal významnú stopu v dejinách španielskej inštrumentálnej hudby a ovplyvnil tvorbu takých skladateľov ako Isaac Albéniz, Manuel de Falla, či Enrique Granados.

Stál si za svojím

Sarasateho repertoár bol pomerne široký. Bach, Mozart, Mendelssohn, s obľubou hrával Beethovenove, Schumannove a Brahmsove kvartetá. Na najväčšiu kritiku narazil zo strany nemeckých kritikov. Španiela, ktorý vyšiel z belgicko-francúzskej hudobnej školy, sprvoti prijímal s odstupom. Ešte v 80. rokoch 19. storočia za Beethovenov husľový koncert v Berlíne  sa mu dostalo za odklon od joachimovskej interpretácie. Sarasate však neuhol, a na dnešné pomery sa prejavil priam antiinkluzívne. Jeho reakciu zachytil hudobný pedagóg Andreas Moser: „Na druhý deň na našom stretnutí Sarasate nazúrene skríkol: Samozrejme, v Nemecku panuje predstava, že každý kto hrá Beethovenov koncert, sa musí pri tom potiť, ako váš tučný maestro!“ Uznávaný nemecký pedagóg spomína aj ďalšie slovné incidenty. Raz sa mu zazdalo, že Sarasate znervóznel počas burácajúceho potlesku, ktorý rozvášnené publikum spustilo v orchestrálnom tutti hneď po jeho prvom sóle. Na druhý deň sa mu to pokúsil vysvetliť. Ako to prijal Sarasate? „Dobrý človeče, nesplietajte tu takého hlúposti! Veď orchestrálne tutti sú práve na to, aby si sólista mohol vydýchnuť a publikum potlieskať. A nechajte ma už raz na pokoji s tými vašimi symfonickými dielami. Pýtate sa, prečo nehrám Brahmsov koncert! Nepopieram, že je to hudba pomerne kvalitná, no skutočne ma považujete za človeka bez vkusu, ktorý po vyjdení na scénu s husľami v ruke, bude stáť a počúvať ako v adaggio prehráva publiku jedinú melódiu celého diela hoboj?“ Brahmsov husľový koncert Sarasate naozaj nechával bokom, ale nielen z tohto dôvodu. Podľa legendy vraj svoje zohrala hlavne profesionálna rivalita, skladateľ toto dielo skomponoval pre Josepha Joachima. Pravdou je, že obaja páni nakoniec mali tú česť zoznámiť sa osobne a úctu si prejavili vzájomným venovaním skladieb. Joachim venoval Sarasatemu Variácie pre husle a orchester a na oplátku mu španielsky huslista skomponoval Malaguña-Habanera.

Ozajstný caballero

Sarasateho život možno zhrnúť do prostej schémy: recitály, turné, sláva, reťazové úspechy, kráľovské honoráre. Po celý život zostával miestami až detsky spontánny a túto jeho črtu si všimli aj jeho súčasníci. „Na samom vrchole petrohradských úspechov Pablo de Sarasate zostal dobrým priateľom, pričom uprednostňoval spoločnosť priateľov-hudobníkov pred účinkovaním v bohatých domoch, kde mu za jeden večer boli ochotní platiť od dvoch do troch tisíc frankov, čo bol na tú dobu neobvykle vysoký honorár. Voľné večery trávil v prítomnosti Davydova, Leščetického a so mnou. Vždy bol veselý, s úsmevom na tvári a v dobrej nálade a veľmi sa tešil, keď nás obohral o pár rubľov v kartách. Voči dámam bol vždy galantný a vždy nosil pri sebe niekoľko malých španielskych vejárov, ktorými ich zvykol obdarúvať na pamiatku,“ píše v autobiografii Môj dlhý život s hudbou Leopold Auer.

V súvislosti s rodákom z Pamplony si všíma ešte jeden moment. „Šťavnatý, plný a silný tón jeho huslí, výnimočná technika, s ktorou prekonával všetky komplikácie, a na druhej strane – ľahký, nežný a melodický sláčik v dielach intímnejšieho charakteru, toto všetko Španiel dokonale ovláda. Sarasate zostane kráľom huslistov v pozitívnom zmysle tohto slova. Bez ohľadu na pokročilý vek, všetkých prekvapuje entuziazmom a ľahkosťou všetkého, čo interpretuje.“

Na záver nášho skromného nahliadnutia do života španielskeho huslistu spomenieme ešte pár zaujímavostí. Maestro zbieral vychádzkové paličky, tabatierky aj iné antikvárne kúsky a všetky svoje kolekcie zanechal rodnému mestu Pamplona. Nikdy sa neoženil, nikdy sa nevenoval pedagogickej činnosti a nikdy nehral Paganiniho. Dôvody sú prosté: chcel zostať verný všetkým svojim fanynkám, učenie ho nebavilo a v porovnaní s Paganinim mal malé ruky.

Pablo Sarasate ako jeden z prvých hudobných interpretov nahral skladby na zvukové nosiče. Do hudobného neba odišiel v roku 1908 vo veku 64 rokov. Všetok majetok odkázal umeleckým a charitatívnym organizáciám. Po desať tisíc frankov dostali Parížske a Madridské konzervatórium a každej inštitúcii zanechal aj stradivárky. Značnú sumu vydelil na hudobné ocenenia. V roku 1910 sa konal prvý ročník Národnej Sarasateho husľovej súťaže a až do roku 1970 bolo každému víťazovi vyplatených 25-tisíc frankov z fondu, ktorý podľa huslistovho testamentu má v jeho mene „poslúžiť na vyplácanie odmien  žiakovi, ktorý absolvuje odbor husle a pred porotou preukáže svoje výnimočné nadanie“. Od roku 1991 regionálna vláda Navarry spolu s mestom Pamplona usporadúva tiež Medzinárodnú husľovú súťaž Pabla Sarasateho. Hlavná cena bola španielskemu interpretovi zatiaľ udelená jeden krát. V roku 2011 ju získala 26-ročná Ana María Valderrama, absolventka renomovanej Escuela Superior de Música Reina Sofía v Madride.