„Ako vyzeral máj v tvojej mladosti?“ Tak znela ďalšia z krásno-záludných otázok mojej dcéry. Nuž, mal inú vôňu, farbu a vydával odlišné tóny ako ten dnešný. Pre mnohých z mojej generácie bol spojený s oslavou dobového politického režimu. S odstupom času si radšej spomínam na pekné chvíle, neodmysliteľne patriace k mladosti – aj ty to, dcérka, pochopíš, keď budeš mať ako ja krásne vnúčatá, za ktoré ti každodenne ďakujem. Chvíle, akou bola jedna májová sobota, kedy som povedala áno tvojmu otcovi. Pýtaš sa ma so smiechom, ako som mohla vydržať s takým tvrdohlavým a beznádejne nepraktickým človekom dlhých 40 rokov. Logickú odpoveď na to nemám. Pravé vysvetlenie spočíva v tom, že ešte krajšie, ako zaľúbiť sa, je zostarnúť v zamilovaní...
Ale vrátim sa k opisu dobovej spoločnosti. K charakteristike oných čias patrí niečo, čo nazývam schizofréniou na druhú. Cítim, že nerozumieš. Ľudia si jednu vec mysleli, druhú hovorili a tretiu robili. Stále ti to nie je jasné. Keď som bola v maturitnom ročníku na gymnáziu, triedny profesor ma upozornil, že k mojej žiadosti na vysokú školu musí pripojiť svoj posudok. Bola v ňom povinná a farebne zvýraznená poznámka, či študentka (ne)navštevuje bohoslužby. Profesor mi naznačil, že v našom malom okresnom meste sa nič neutají. Ani identita mojej rodiny, ku ktorej patrili dvaja kňazi, dokonca i biskup. To, že rodičia neboli v politickej strane, bolo menším zlom v porovnaní s naším vzťahom k svetu – vtedy sa to volalo svetonázor. Ak sa niečo nezmení, môžem zabudnúť na svoju ambíciu stať sa učiteľkou. Povedala som to, samozrejme, doma. Môj múdry otec rozhodol, že začneme chodiť na sobotňajšiu večernú omšu, po zotmení. Nie v nedeľu ako doteraz a sadneme si niekde stranou.
Tak aj bolo. Keď som sa v šere tmavej chodby kostola obzrela, za nami, úplne v kúte sa krčil môj triedny profesor. V mojom maturitnom mozgu nastal zmätok. Jednu vec som však vedela s istotou. Profesor mi svojou cennou radou zachránil pedagogickú kariéru. Zostal tak pre mňa dôkazom, že aj v dobe spoločenského či mentálneho temna môžu byť statoční ľudia aspoň maličkým svetielkom v ňom. A propos, tá dvojitá schizofrénia sa vyparila, keď začula štrnganie kľúčov. Nie však nadlho. Mám pocit, že sa prevtelila do niečoho, čo dnes voláme politická korektnosť.
Dnešným maturantom sa máj azda spája so vstupom Slovenska do Európskej únie. Iný svet nepoznajú. Pre moju generáciu sa máj 2004 stal jedným zo symbolov z precitnutia zo zlého sna. Pod zlým snom myslím dozvuky v pamäti mojich rodičov zo svetovej vojny a rekonštrukcie ňou zdevastovanej Európy. Pre ľudí môjho veku, poznačených spomínanou schizofréniou, to bola druhá šanca. Súhlasím s názorom, že vo vzťahu k štátom nášho regiónu došlo v zásade ku korekcii európskych dejín. Treba pripomenúť, že pred tým, ako k nej došlo, nás – nie naším pričinením – ochraňoval pred „zlým počasím“ najprv hnedý a neskôr červený dáždnik. V tejto súvislosti som nechápala, prečo slovenskí politici toľko ďakovali našim západným priateľom a spojencom. Však oni koniec-koncov len naprávali strategické chyby ich starých otcov z Mníchova a Jalty. Chyby, ktoré nás a nie ich(!) pripravili o dve generácie normálneho prirodzeného vývoja. Škoda, že som si neodložila dobový článok z nemeckých novín, v ktorom istý prognostik vyrátal, že veľké zjednotenie Európy v roku 2004 stálo každého občana (vtedy) starej EÚ toľko ako cena paliva pre tri štvrtiny nádrže automobilu.
