Ach ten máj. Čo sme slávili kedysi a čo slávime dnes

Pani Mária Haasová píše sériu listov svojej dcére, v ktorých vyjadruje obavy nad smerovaním našej krajiny. Píše ich s nádejou, že môžu mať význam aj pre ďalších mladých ľudí. Po dohode s autorkou uverejňujeme štvrtý z týchto listov.

„Ako vyzeral máj v tvojej mladosti?“ Tak znela ďalšia z krásno-záludných otázok mojej dcéry. Nuž, mal inú vôňu, farbu a vydával odlišné tóny ako ten dnešný. Pre mnohých z mojej generácie bol spojený s oslavou dobového politického režimu. S odstupom času si radšej spomínam na pekné chvíle, neodmysliteľne patriace k mladosti – aj ty to, dcérka, pochopíš, keď budeš mať ako ja krásne vnúčatá, za ktoré ti každodenne ďakujem. Chvíle, akou bola jedna májová sobota, kedy som povedala áno tvojmu otcovi. Pýtaš sa ma so smiechom, ako som mohla vydržať s takým tvrdohlavým a beznádejne nepraktickým človekom dlhých 40 rokov. Logickú odpoveď na to nemám. Pravé vysvetlenie spočíva v tom, že ešte krajšie, ako zaľúbiť sa, je zostarnúť v zamilovaní…

Ale vrátim sa k opisu dobovej spoločnosti. K charakteristike oných čias patrí niečo, čo nazývam schizofréniou na druhú. Cítim, že nerozumieš. Ľudia si jednu vec mysleli, druhú hovorili a tretiu robili. Stále ti to nie je jasné. Keď som bola v maturitnom ročníku na gymnáziu, triedny profesor ma upozornil, že k mojej žiadosti na vysokú školu musí pripojiť svoj posudok. Bola v ňom povinná a farebne zvýraznená poznámka, či študentka (ne)navštevuje bohoslužby. Profesor mi naznačil, že v našom malom okresnom meste sa nič neutají. Ani identita mojej rodiny, ku ktorej patrili dvaja kňazi, dokonca i biskup. To, že rodičia neboli v politickej strane, bolo menším zlom v porovnaní s naším vzťahom k svetu – vtedy sa to volalo svetonázor. Ak sa niečo nezmení, môžem zabudnúť na svoju ambíciu stať sa učiteľkou. Povedala som to, samozrejme, doma. Môj múdry otec rozhodol, že začneme chodiť na sobotňajšiu večernú omšu, po zotmení. Nie v nedeľu ako doteraz a sadneme si niekde stranou.

Tak aj bolo. Keď som sa v šere tmavej chodby kostola obzrela, za nami, úplne v kúte sa krčil môj triedny profesor. V mojom maturitnom mozgu nastal zmätok. Jednu vec som však vedela s istotou. Profesor mi svojou cennou radou zachránil pedagogickú kariéru. Zostal tak pre mňa dôkazom, že aj v dobe spoločenského či mentálneho temna môžu byť statoční ľudia aspoň maličkým svetielkom v ňom. A propos, tá dvojitá schizofrénia sa vyparila, keď začula štrnganie kľúčov. Nie však nadlho. Mám pocit, že sa prevtelila do niečoho, čo dnes voláme politická korektnosť.

Dnešným maturantom sa máj azda spája so vstupom Slovenska do Európskej únie. Iný svet nepoznajú. Pre moju generáciu sa máj 2004 stal jedným zo symbolov z precitnutia zo zlého sna. Pod zlým snom myslím dozvuky v pamäti mojich rodičov zo svetovej vojny a rekonštrukcie ňou zdevastovanej Európy. Pre ľudí môjho veku, poznačených spomínanou schizofréniou, to bola druhá šanca. Súhlasím s názorom, že vo vzťahu k štátom nášho regiónu došlo v zásade ku korekcii európskych dejín. Treba pripomenúť, že pred tým, ako k nej došlo, nás – nie naším pričinením – ochraňoval pred „zlým počasím“ najprv hnedý a neskôr červený dáždnik. V tejto súvislosti som nechápala, prečo slovenskí politici toľko ďakovali našim západným priateľom a spojencom. Však oni koniec-koncov len naprávali strategické chyby ich starých otcov z Mníchova a Jalty. Chyby, ktoré nás a nie ich(!) pripravili o dve generácie normálneho prirodzeného vývoja. Škoda, že som si neodložila dobový článok z nemeckých novín, v ktorom istý prognostik vyrátal, že veľké zjednotenie Európy v roku 2004 stálo každého občana (vtedy) starej EÚ toľko ako cena paliva pre tri štvrtiny nádrže automobilu.

Toto píšem preto, aby si slovenskú účasť na európskom dianí vnímala komplexne. Ako dumanie nad jedálnym lístkom v dobrej reštaurácii, kde si hádam každý vyberie kombináciu toho, čo mu vyhovuje. Pravda, nie všetci aj zaplatia. Najpodstatnejšia je však zdatnosť pri obhajobe svojho výberu. A tu má Slovensko čo doháňať. Učme sa od tých lepších a najmä neopakujme dookola vlastné chyby. Rozdiel medzi Slovenskom a našimi susedmi spočíva v tom, že oni uchopili integráciu do euroatlantických štruktúr ako dôležitý nástroj presadzovania svojich politických a ekonomických záujmov v tomto priestore, zatiaľ čo pre nás bol vstup do rovnakých inštitúcií konečným cieľom našej politiky. Slováci ako národ prešli (preplávali) svojimi neľahkými dejinami aj (možno skôr vďaka) svojej prispôsobivosti. Situácia sa dramaticky zmenila, keď sme pred 30 rokmi získali samostatnosť. Žiaľ, na rozdiel od iných porovnateľných krajín si našu štátnosť veľmi nevážime. Naše politické elity (to spojenie sa mi ťažko píše) stále nepochopili, že práve ona je tou loďou, na ktorej by sme mali plávať úskaliami dnešných časov. Nemali by sme dôjsť do štádia, kedy nám bude bruselský úradník zo svojej bratislavskej kancelárie hovoriť, že niečo nie je v poriadku s našimi chromozómami.

Áno, som šťastná, že vďaka Erazmu si mohla študovať v Anglicku. Vyčítala si mi vtedy slzy na letisku, keď sme sa lúčili. Tie neboli z dôvodu nášho dočasného odlúčenia, ale prejavom šťastia, že ty si vlastne plnila môj životný a nikdy nesplnený sen. V tvojom veku som poznala okrem nášho chotára len NDR a Maďarsko. Tvoj svet, na rozdiel od mojich mladých liet, nepozná žiadne (geografické) hranice, čo je úžasné. Boli to tiež slzy presvedčenia, že patrím k vyvolenej generácii, ktorá svojim deťom odovzdá svet v lepšej kondícii, ako bol ten zdedený po našich rodičoch. Dnes o tom silne pochybujem. A slzy už vyschli…

Vždy v máji nám médiá pripomenú záber zo summitu Únie spred takmer 20 rokov. Tváre vtedajších politických lídrov odrážali ich očakávania vo vzťahu k budúcnosti ich krajiny a jej miesta v Európe. Roky učiteľskej praxe ma naučili čítať z tváre mojich, občas mlčiacich študentov, najmä tých beťárov. Ďalší vývoj potvrdil, že rôzne európske štáty mali odlišné predstavy o budúcnosti spojenej demokratickej Európy. Iné sny snívali tí, ktorí boli zošnurovaní za železnou oponou, iné plány mali krajiny s koloniálnou minulosťou a poniektorí videli vo veľkej Európe väčší priestor pre svoju expanziu (možno nielen ekonomickú). Každý si niesol na chrbte svoju vlastnú historickú batožinu, ktorá do veľkej miery ovplyvňovala jeho ambície. Jednoduchými slovami povedané, 25 národov (k 1. máju 2004) nezmenilo svoju DNA len obyčajným pohľadom na 25 vlajok vedľa seba. Viali síce na rovnakých stožiaroch, ale tam zrejme aj ich rovnosť končila. Zmenila sa šachovnica, ale hráči a figúrky na nej zostali tí istí.

Kládla som si vtedy rôzne všetečné otázky. Nie som dobrá v počtoch a dodnes si pamätám, ako si ma doberali v zborovni kolegovia matematikári. Napriek tomu som došla k záveru, že menší počet štátov okolo stola sa dohodne podstatne skôr a ľahšie. A opačne, čím viac krajín rokuje, tým menší je priestor pre nájdenie spoločného menovateľa. Keď spoločný menovateľ bude menší, môže byť celok silnejší? Za mlada ma učili, že reťaz je taká silná, aký silný je jej najslabší článok.

Pol storočia po druhej svetovej vojne bol politický vývoj v oboch častiach dnes spojenej Európy úplne odlišný. Dve generácie na oboch stranách železnej opony vyrástli v dvoch odlišných svetoch. Východ sa túžil nadýchnuť slobody a demokracie, Západ dychtil po nových ekonomických možnostiach. Západná spoločnosť sa dlhé desaťročia rozvíjala evolučne. Sociálny, ekonomický a politický vývoj išli paralelne vedľa seba. Demokratické pomery umožňovali tamojšej spoločnosti podstatne efektívnejšie a s menšími bolesťami prechádzať výzvami doby. Obrazne povedané – výzvy, diskusia o nich a napokon i samotné riešenia prešli celým tráviacim systémom spoločnosti danej krajiny. Naša časť Európy sa posúvala skokmi. A nie vždy dopredu. Nemala ten luxus relatívneho pokoja ako naši európski susedia.

Nemám ekonomické vzdelanie. Rada by som sa však dozvedela, ako je možné, že vojnou zničené Nemecko sa vďaka Marshallovmu plánu vrátilo už po siedmich rokoch do predvojnových parametrov. Táto otázka priamo súvisí s nasledujúcou. V období pred a ešte chvíľu po rozšírení Únie sa často hovorilo o ekonomickej konvergencii v politicky zjednotenej Európe. Prečo je teraz okolo toho ticho? Dnes dokonca počúvam, že my sa veľmi nepribližujeme k vyspelejším krajinám. Skôr naopak.

Od chlebových tém prejdem k tým nemateriálnym. Dnešným slovníkom povedané – hodnotovým. Prvé, čo mi príde na um, bola zásadná diskusia s vtedy navrhovanou ústavnou zmluvou o už zjednotenej Európe. Prekvapilo ma, že na rozdiel od dôležitých západných štátov, krajiny nášho regiónu nemali problém oprieť ďalšie smerovanie integrujúcej sa Európy o vekmi preverené piliere európskej civilizácie – grécku filozofiu (múdrosť), rímske právo (spravodlivosť) a kresťansko-židovské kódexy (mravnosť). Nemalo ma to prekvapiť, avšak stalo sa, že debata pokračovala, už na inom kolbišti – nie v Bruseli, ale Štrasburgu. Témy sa zmenili, rozloženie síl nie tak veľmi. Fínskej občianke, ktorá sa presťahovala do Talianska, prekážal kríž v miestnej škole. Keď so svojou žiadosťou o jeho odstránenie nepochodila vo svojej novej domovskej krajine, s ktorou sa evidentne odmietla identifikovať, obrátila sa na Európsky súd pre ľudské práva. Čuduj sa svete, ten jej vyhovel. Našťastie, v odvolacom konaní sa európske svedomie spamätalo a Taliansko si tak obhájilo integrálnu súčasť svojej identity. Západné štáty, na rozdiel od východnej časti Európy, nepodporili Taliansko v jeho zápase. Ak by Taliani prehrali, niekto by azda mohol časom namietať dvojkríž v našom štátnom znaku.

Približne v tom istom čase prebiehal podobný zápas, i keď s opačným znamienkom vo Švajčiarsku. Švajčiari si v referende – najvyššej forme priamej demokracie – dovolili povedať „nie“ výstavbe minaretov vo svojej krásnej hornatej krajine. Neodmietli mešity, kde má daná komunita priestor, aby sa venovala službe svojmu bohu. Odmietli zmeniť tvár, presnejšie charakter svojej alpskej krajiny. Neprijali minaret, ktorý predstavuje symbol moci a ideológie. Jeden švajčiarsky lekár a priateľ tvojho otca nám raz počas spoločnej lyžovačky povedal, že pred časom bola jeho krajina mimoriadne veľkorysá voči (približne dvestotisíc) kosovským Albáncom, utekajúcim pred vojnou. Smutne dodal, že za veľkorysosť sa niekedy platí vysoká cena.     

Milá dcérka, Európa, to nie sú oni – ale my. Je to naša obývačka, a ak sa nám nepáčia špinavé okná v nej alebo vŕzgajúce dvere, nebojme sa to povedať.