Právna analýza Ministerstva obrany je postavená na nasledovných argumentoch, ktoré majú odôvodniť darovanie Migov-29 Ukrajine: forma medzinárodnej zmluvy je zvolená na základe praxe s darovaním vojenského materiálu; na takúto medzinárodnú zmluvu nie je potrebný súhlas parlamentu a takúto zmluvu môže dohodnúť vláda; o kategorizácii zmlúv rozhoduje minister zahraničných vecí (R. Káčer); nejde o zásadnú otázku zahraničnej politiky.
Najmenej času zasvätím odpovedi, že nejde o zásadnú otázku zahraničnej politiky. Je to naopak, argumentom som sa venoval tu. Koniec koncov, aj vláda implicitne uznala, že ide o zásadnú otázku zahraničnej politiky; inak by neuzavrela medzivládnu zmluvu s Ukrajinou.
Najväčšiu pozornosť si zaslúžia argumenty o kategorizácii zmlúv zo strany ministra zahraničných vecí a prax Slovenska, ktoré v minulosti darovalo vojenský materiál práve na základe zmlúv vládnej povahy.
V prvom rade minister kategorizuje medzinárodné zmluvy po konzultácii s Ministerstvom zahraničných vecí, a nie na základe svojej vlastnej vôle. Okrem toho aj minister, aj ministerstvo sú viazané Ústavou SR – pri výkone svojej kompetencie môžu postupovať len na základe ústavy a v jej medziach. Podľa čl. 7 ods. 4 ústavy medzinárodné zmluvy vojenskej povahy podliehajú ratifikácii parlamentu. Takou medzinárodnou zmluvou bola napríklad zmluva z roku 2017 s Českom o spolupráci pri vzájomnej ochrane vzdušného priestoru. Ak je zmluva o spolupráci pri ochrane vzdušného priestoru kategorizovaná ako zmluva vojenskej povahy, o čo viac ňou musí byť taká zmluva, ktorou Slovensko daruje všetky funkčné stíhačky krajine, ktorá je vo vojenskom konflikte?
Navyše, názor ministra alebo ministerstva môže mať len odporúčací charakter, pretože v opačnom prípade by celá ústavná úprava uzatvárania, súhlasu či ratifikácie medzinárodných zmlúv mohla byť jednoducho obídená rozhodnutím jedinej osoby – ministra zahraničných vecí.
A teraz sa pozrime bližšie na prax.
Analýza spomína darovanie vojenského materiálu na základe medzivládnej zmluvy bez súhlasu parlamentu. Konkrétne išlo o: dohody a dodatky k dohodám uzavreté medzi Slovenskom na jednej strane a Afganistanom, respektíve Irakom na strane druhej (išlo o roky 2006 a 2007 s Afganistanom, roky 2006 a 2007 s Irakom). Okrem toho išlo o dohody s Francúzskom (2008) a Českom (2014).
Podľa môjho názoru aj v týchto prípadoch išlo o medzinárodné zmluvy vojenskej povahy, na ktoré sa vyžaduje súhlas parlamentu. Dôvodom je dodanie vojenského materiálu inej krajine. Ide o vojenskú spôsobilosť, ako o tom hovorí aj analýza Ministerstva obrany. Ak je predmetom zmluvy vojenská spôsobilosť, ide o zmluvu vojenskej povahy. Dodanie aktívnych stíhačiek je podľa mňa dodaním vojenskej spôsobilosti.
Aj keby sme však tento argument neuznali, existuje podstatný rozdiel medzi uvádzanými príkladmi a medzinárodnou zmluvou o dodaní Migov-29 na Ukrajinu. Ani Afganistan, ani Irak neboli v čase dodania zbraní vo vojenskom konflikte so susediacou krajinou. Išlo o krajiny v mieri alebo štáty, kde sa vojna skončila (Afganistan 2001; Irak marec-máj 2003). Slovensko nezásobovalo krajiny, ktoré by boli vo veľkej vojne, ako sme toho svedkami na Ukrajine. Ako dôsledok darovania však na Slovensku úplne absentuje vlastná vzdušná obrana – osobitný dôvod, aby so zmluvou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky.
Pozornosť si zaslúži aj časť analýzy, v ktorej autori spájajú rozsah mandátu vlády s jej programovým vyhlásením. Teda, že vláda má taký rozsah kompetencií, aký si stanoví v programovom vyhlásení. Ide o ústavnoprávny nezmysel – programové vyhlásenie je politický dokument bez akejkoľvek právnej relevancie. Správnosť argumentu vidieť na argumente ad absurdum – ak by si napríklad vláda dala do programového vyhlásenia vysídlenie rómskeho etnika, tiež by bola takýmto vyhlásením viazaná a nebola zaň trestne zodpovedná?
Analýza, naopak, správne prezumpuje, že odvolaná vláda má zachovať bežný chod štátu až do konania nových parlamentných volieb. Ale z tohto predpokladu sa odráža k nesprávnemu tvrdeniu, že bežným chodom rozumie aj uzatvorenie medzinárodnej zmluvy určenej na obranu Slovenska či plnenie úloh vyplývajúcich z členstva v NATO. Nesprávnosť spočíva v tom, že dodanie zbraní aktívne bojujúcej strane vo vojne na základe medzinárodnej zmluvy automaticky charakterizuje zmluvu ako zmluvu vojenskej povahy, na ktorú nemá mandát ani vláda s plnou dôverou parlamentu. Ako členský štát NATO či OSN nemáme žiadnu právnu povinnosť sa akokoľvek vojensky angažovať vo vojenskom konflikte, ktorý prebieha v tretích štátoch. K tomuto záveru si stačí prečítať Zmluvu o severoatlantickej aliancii či Chartu OSN.
Analýza sa rovnako snaží navodiť dojem nezvratnosti situácie, keď by sa dodatočne ukázalo porušenie vnútroštátneho práva v procese dohodnutia medzinárodnej zmluvy medzi vládami Slovenska a Ukrajiny. Konkrétne poukazuje na čl. 46 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, keď sa štát nemôže dovolávať zrušenia svojho súhlasu s medzinárodnou zmluvou, ak prišlo pri uzatváraní zmluvy k porušeniu vnútroštátneho práva. Výnimku predstavuje zjavné porušenie dôležitého pravidla. Ako uvádza analýza, keďže Ministerstvo obrany nemá vypočítané svoje kompetencie v situácii odvolanej vlády, výnimka sa použiť nedá a zmluva zostane platná.
Už z tejto formulácie vyplýva, že autori analýzy si museli byť vedomí problematickosti ústavne čistého darovania Migov-29. Ako som uviedol vyššie, postup vlády nielenže bol obchádzaním ústavy, ale aj jej priamym porušením – vláda tým, že Ukrajine darovala stíhačky Migy-29, zjavne porušila Ústavu SR a konkrétne pravidlo, že na takúto zmluvu sa vyžadoval súhlas parlamentu. Vláda svojím postupom porušila princíp deľby moci, ktorý ústavný súd charakterizuje ako taký, ktorý patrí do materiálneho jadra ústavy. Porušenie nastalo, keď vláda rozhodla namiesto iného orgánu (parlamentu). Je to podobné, ako keby vláda rozhodla o odsúdení osoby za trestný čin a následne by si trest daná osoba musela odsedieť.
Podobne ako v časoch kovidových, aj v čase vojny v susednej krajine, zažívame to najhoršie zo strany štátnych orgánov. Lídri, ktorí nás mali rozumne viesť v náročných časoch výziev a kríz, inšpirovať pozitívnym príkladom a dávať nádej do smutných dní, opätovne zlyhávajú. Nie, nejde o zložité otázky či úlohy, ktorým čelia a ktoré nemajú - aspoň nie mnohé z nich - odpovede alebo riešenia. Ide o elementárne problémy, ktoré nie sú schopní vyriešiť bez toho, aby nekonali unáhlene, nerozumne či bez toho, aby neporušovali Ústavu.
Po každom takomto incidente sa nemôžu čudovať, že nedôvera voči nim preráža nové dno, pričom všetci vieme, že diera sa ľahšie robí ako zacelí.
Jediné riešenie pre túto analýzu predstavuje smetný kôš. Je zarážajúce, ak sa na jej základe niekto naozaj rozhodoval.
