O dvadsať rokov neskôr sa militantný islamista Recep Tayyip Erdogan zaviazal radikálne zreformovať tureckú demokraciu a urobiť z nej neoddeliteľnú súčasť Európy – prostredníctvom plného členstva v Európskej únii. No dvadsať rokov po tomto záväzku zostáva turecká demokracia taká vzdialená od európskych občianskych slobôd, demokratickej kultúry a vyvažujúcich sa prvkov moci, ako bola aj Abduhamidova ríša v roku 1876.
Erdogan pod hrozbou sankcií z EÚ v novembri takticky vyhlásil, že „budúcnosť Turecka je v Európe“ a že „v krátkom čase budú nasledovať demokratické a ekonomické reformy“. Dňa 10. januára zopakoval, že Turecko chce „v novom roku začať novú kapitolu vzťahov z EÚ“. Turecko tvrdilo, že je opäť na ceste reformného programu.
Opozičný poslanec Utku Çakırözer medzitým uviedol, že za prvých 15 dní roku 2021 bolo fyzicky napadnutých päť novinárov a osobností verejného života. Povedal: „Táto hanebná beztrestnosť fyzických útokov by sa mala skončiť.“
Tri z týchto útokov boli obzvlášť príznačné. V prvom incidente zaútočil na bývalého predsedu opozičnej strany Budúcnosť Selçuka Özdağa pred jeho domom gang piatich mužov. Útočníci vyzbrojení palicami zasiahli Özdağa do hlavy a musel byť následne rýchlo prevezený na pohotovosť. Súčasný predseda strany Budúcnosť a bývalý premiér Ahmet Davutoğlu vyhlásil, že ide o „politický teror“. Özdağ zrejme popudzoval podporovateľov Erdoğanovho ultranacionalistického koaličného partnera MHP. Predstaviteľ MHP útočníkom „zagratuloval“.
Ultranacionalisti zaútočili aj na novinára Orhana Uğuroğlu a televízneho moderátora Afşina Hatipoğlu. Fanúšikov MHP totiž popudzovala ich činnosť kritická k Erdoganovi. Uğuroğlu 13. januára spravil rozhovor s Özdağom.
Policajné riaditeľstvo v Ankare na twitteri uviedlo, že traja podozriví útočníci boli vzatí do väzby a že polícia pátra po štvrtom. Pred chytením štvrtého boli však títo traja prepustení. Polícii je ťažké dôverovať, keď Erdoganova vláda totálne zlyháva v trestaní zločinov namierených voči jeho oponentom.
Videozáznam z útoku na opozičného politika Selçuka Özdağa z 15. januára 2021 v Ankare.
Výbor na ochranu novinárov vo svojej správe z februára 2020 upozornil, že k takémuto násiliu dochádza po niekoľkoročnom prenasledovaní a väznení novinárov kritických voči vládnej strane alebo jej politickým spojencom. Výbor uviedol: „Hoci sa v minulom roku nepodarilo určiť jasný motív útokov, miestne novinárske združenia tvrdia, že vďaka všeobecne nepriateľskej atmosfére je novinárske povolanie rizikovejšie. Miestne novinárske odbory v máji pre tureckú redakciu BBC uviedli, že k násiliu dochádza čiastočne kvôli atmosfére beztrestnosti, keďže úrady násilie účinne nevyšetrujú, vláda cieli svoju kritiku na novinárov a útoky verejne neodsudzuje.“
Komentátor Mehmet Ocaktan v článku prerozprával nedávne príklady toho, ako turecké súdy protiústavne odmietali plniť rozhodnutia vynesené vyššími súdmi, napríklad tureckým Najvyšším súdom a Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), a nakoniec dodal: „Ak reformy chápete takto, ... potom k tomu niet čo povedať.“ Nadpis článku zvolil sarkasticky: „Prosíme vás, nerobte reformy!“ Keďže ku všetkým týmto represiám a násiliu dochádza po tom, čo sa Erdogan zaviazal k demokratickým reformám, potom radšej nereformujte, nezhoršujte veci ešte viac.
Turecká organizácia Expression Interrupted vo svojej správe z 29. decembra bezútešne poznamenáva: „Spomedzi všetkých 47 členských štátov Rady Európy práve Turecko najviac porušuje slobodu prejavu v zmysle článku 10 Dohovoru o ľudských právach. Z 845 rozsudkov ESĽP vydaných v rokoch 1959 až 2019 bolo 356 vynesených proti Turecku. Je to takmer 5-krát viac ako proti druhému Rusku.“
Správa ďalej uvádza: „Turecko je na prvom mieste aj v rebríčku porušovania práv týkajúcich sa všetkých článkov Dohovoru. ‚Súd vydal v rokoch 1959 až 2019 22 535 rozhodnutí, z ktorých 3 645 bolo namierených voči Turecku, je teda krajinou, voči ktorej ESĽP vyniesol najviac rozhodnutí.‘ V súčasnosti sa čaká na rozhodnutie súdu v 5 231 prípadoch, pričom 689 z nich je namierených voči Turecku.“
Jeden a pol storočia po osmanskom reformnom úsilí a viac ako 15 rokov po začiatku prístupových rokovaní s EÚ je Turecko vzdialenejšie od členstva v klube bohatých než kedykoľvek predtým.
Autor patrí medzi najvýznamnejších tureckých novinárov. Po Erdoganových čistkách bol v roku 2017 prepustený z denníka Hürriyet, pre ktorý pracoval 29 rokov. Je spolupracovníkom inštitútu Middle East Forum.
Pôvodný text: Turkish Reforms: From Imperial Repression to Thuggish State. Uverejnené v spolupráci s Gatestone Institute, preložil Lukáš Obšitník.
