Z histórie mesta: Vandrovka bola povinná a mala svoje pravidlá. Aké tresty čakali ľudí za čiernu prácu?

Ako tovariš získal potrebné skúsenosti?

Pre úspešné prijatie do cechového spoločenstva tovariš podstupoval povinnú vandrovku. Získal tak skúsenosti a nadobudol zručnosti u rôznych majstrov iných miest. Ak vandrovku podnikol, splnil jednu z podmienok na neskoršie vymenovanie za majstra. Navyše ho vandrovka mala naučiť dobrým mravom.

Ako taká vandrovka prebiehala?

Vandrovku nariaďoval cech so súhlasom vrchnosti, trvala 2 až 4 roky. Tovariš si mohol určil trasu, ale musel pracovať u majstrov svojho odboru. Pred cestou tovarišovi vydali osobné doklady, vystavili mu odpis výučného listu – „kundšaft“ a sprievodný list od vrchnosti. Zbalil si svoj osobný batoh, zbraň alebo vychádzkovú palicu a bol zbalený a pripravený na vandrovku.

V neskoršom období sa z vandrovky dalo vykúpiť (cena bola napr. 2 kamene vosku, či 12 zlatých, alebo ak bol vážne chorý, majstrovi synovia mohli tovariša vykúpiť). Ak však nepodstúpil vandrovku, nemohol sa neskôr stať majstrom.

Keď bol tovariš na vandrovke, kde býval?

Od 16. storočia boli k dispozícii pre vandrovných tovarišov tovarišské hostince. V ňom tovariša prijal tatík, mal povinnosť tovariša prijať a pokúsiť sa mu v danom meste nájsť prácu v cechu, ktorého remeslo sa vyučil. Ak ju nenašli, vandroval ďalej. V hostinci mu poskytli jedlo a  strechu nad hlavou.

A čo práca načierno?

Čierna práca, napr. vykonávanie remesla na dedine či inde bez predchádzajúceho ohlásenia v cechovom spoločenstve sa trestalo. Ak tovariš tak činil, napr. ako hovoria regule trenčianskych zámočníkov, tak sa mu odobral jeho majetok (náradie, výrobky, všetko, čo mal so sebou) a tento jeho majetok sa mal predať alebo dokonca prepiť. Za opätovné prijatie do cechu musel zaplatiť pokutu vo výške 20 zlatých.

Ako sa cech staval k úmrtiu tovariša? Kto sa postaral o vdovy a deti po členoch cechu?

Vdov sa ujímali cechy svojho remesla. Aby si zaobstarali peniaze na živobytie, cech im povolil mať živnosť. Neboli však vyučené, no mohli viesť dielňu. Prácu v nej vykonával učeň, tovariši, ktorí sa starali o prácu. Dokonca vdovy ochraňovali nariadenia cechových artikúl. Ak tovariši odmietli pre vdovu pracovať alebo ak jej dokonca jej majster nevyšiel v ústrety, mohli byť za to pokutovaní, ba v nevyhnutných prípadoch vyhnaní z mesta.

Takýto život viedla vdova dovtedy, dokedy si nenašla muža. O nápadníkov nebývala núdza. Sobášom s vdovou sa mladý tovariš mohol veľmi ľahko dostať k dielni a riadiť ju. Preto sa okrem tovarišov núkali aj iní členovia cechu. Cech sa ujal aj sirôt po mŕtvom členovi.

Kedy a prečo cechy upadli? Kedy definitívne zanikli a ako k ich zániku došlo?

Kým cechy v počiatočnej fáze vývoja napomohli rozvoju remesiel, v neskoršom období sa stali bremenom a bránili napredujúcemu hospodárskemu rozvoju. Ostro vystupovali voči nástupu efektívnych manufaktúr. Prísne, strnulé a skostnatené pravidlá odsúdili cechy na zánik. Stali sa prekážkou novôt, ktoré začali na naše územie prenikať už v 18. storočí. Manufaktúry oproti remeselníckym dielňam vyrábali vo veľkom a hlavne za pomoci výrobných strojov. Neznamenalo to ale okamžitý zánik cechov, ale skôr postupné oslabovanie ich výnimočného postavenia.

V 18. storočí si Habsburgovci začali uvedomovať, že cechy bránia rozvoju hospodárstva. Preto vystavovali nariadenia, ktorými napr. umožnili vstúpiť ostatným remeselníkom do uzavretého spoločenstva cechov a to aj tým, ktorým by to striktné pravidlá neumožnili. V druhej polovici 18. storočia si kráľovská kancelária a Mária Terézia vyhradili právo vydávať ako jediná inštitúcia štatút pre vznik cechov.

Nakoniec viedenský dvor na základe generálnych cechových artikúl z roku 1813 umožnil všetkým schopným remeselníkom nielen vstúpiť do cechu, ale dostať rovnakú príležitosť stať sa majstrom. V roku 1872 došlo k úplnému zrušeniu cechov. Po vyše ako 400 rokoch existencie cechov na našom území došlo k postupnému ukončeniu tohto výnimočného cechového zriadenia.