Preskočiť na obsah
Spoločnosť

Z histórie mesta: Vandrovka bola povinná a mala svoje pravidlá. Aké tresty čakali ľudí za čiernu prácu?

TRENČÍN - Vandroval, vyučil sa, oženil sa a keď zomrel, o jeho vdovu sa postaral cech, až kým si ju nevzal iný tovariš. Taký bol život tovarišov a ich manželiek. Život na vandrovke a dôvody zániku cechových spoločenstiev nám priblížil historik Trenčianskeho múzea Vladimír Pinďák.

Ako sa žilo, kým neprišli manufaktúry? Čo robil tovariš na vandrovke? Kde býval? A kto sa mu postaral o deti, keď zomrel? Foto: Pixabay

Ako sa žilo, kým neprišli manufaktúry? Čo robil tovariš na vandrovke? Kde býval? A kto sa mu postaral o deti, keď zomrel? Foto: Pixabay

Publikované: 

Ako tovariš získal potrebné skúsenosti?

Pre úspešné prijatie do cechového spoločenstva tovariš podstupoval povinnú vandrovku. Získal tak skúsenosti a nadobudol zručnosti u rôznych majstrov iných miest. Ak vandrovku podnikol, splnil jednu z podmienok na neskoršie vymenovanie za majstra. Navyše ho vandrovka mala naučiť dobrým mravom.

Ako taká vandrovka prebiehala?

Vandrovku nariaďoval cech so súhlasom vrchnosti, trvala 2 až 4 roky. Tovariš si mohol určil trasu, ale musel pracovať u majstrov svojho odboru. Pred cestou tovarišovi vydali osobné doklady, vystavili mu odpis výučného listu – „kundšaft“ a sprievodný list od vrchnosti. Zbalil si svoj osobný batoh, zbraň alebo vychádzkovú palicu a bol zbalený a pripravený na vandrovku.

Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Kliknite na tlačidlo Registrovať sa a obdržíte odkaz na registráciu. Tým súhlasíte s obchodnými podmienkami a ochranou súkromia.