Vyznanie obľúbeného Trenčana: Neuveríte, čo mu odštartovalo hereckú kariéru

Slemova umelecká anabáza sa začala v šiestej triede, keď vstúpil do krúžku rytmiky ľudového tanca pod vedením Marty Bučkovej.

Šesť rokov folklóru preňho predstavovala plnohodnotnú baletnú prípravu: baletné cviky, baletné rozcvičky. „Baletná príprava je vynikajúca vec pre herca. Herec sa musí vedieť pohybovať na javisku,“ ozrejmil.

„Hoci dedinský futbal bol silný, chcel som pokračovať v tanci. Dostal som sa do folklórneho súboru Družba,“ povedal pre Trenčiansky Štandard. Po šiestich rokoch tanečného účinkovania prišla prvá herecká ponuka. V divadle potrebovali mladých hercov.

Prvá rola v divadle

Na svoje prvé predstavenie nikdy nezabudne. Hral partizána a podľa divákov ho zahral naozaj vierohodne. „Niesol som raneného partizána, bol som udýchaný a diváci uverili, že ho tak dobre hrám,“ smeje sa. Až po troch rokoch sa priznal, že nič nehral, dýchavičnosť spôsobila nervozita. Medzitým sa však jeho herecká kariéra posunula ďalej. Účinkoval v Dvoch cisároch v zemi Kvádov – predstavenie sa týkalo Trenčianskeho hradu. Pracoval s profesionálnym režisérom Jozefom Revalom. „Prišlo jedno unikátne predstavenie. Prví na Slovensku sme si dovolili zahrať Hrabala – Ostro sledované vlaky,“ zaspomínal. Hru režíroval Martin Kákoš.

Za oponou sa úloha herca končí

Slemenský sa naučil, že za oponou sa jeho rola skončila. Tvrdí, že herec sa musí po skončení predstavenia „vypnúť a žiť svoj civilný život“.

Za svoj život hral s viacerými slovenskými bardami. „V divadle to boli zaslúžilí umelci a v ochotníckych kategóriách to boli laureáti,“ povedal. V roku 1985 začal pracovať na Trenčianskom hrade. „Počas dvoch týždňov sa tam vystriedali tri šermiarske skupiny. A vtedy vo mne skrsla myšlienka: prečo tu musia chodiť šermiari z celého Československa, keď si Trenčiansky hrad zaslúži svoju vlastnú hradnú skupinu?“ Slemo priznal, že „pôrod“ skupiny historickému šermu Wagus trval takmer 5 rokov. „Stretli sme človeka, ktorý šermoval od siedmich rokov,“ uviedol. Vďaka historickému šermu sa dostal k hraniu v historických filmoch (ako kaskadér).

Aký je rozdiel medzi seriálovým, filmovým a divadelným hraním?

„V divadle sa nedá povedať ‚Stop, ideme ešte raz!‘. V divadle to treba veľmi dobre nacvičiť, naštudovať, prejsť si tú postavu, navyše režisér má svoju predstavu, čo chce svojím divadlom ľuďom povedať.“ Slemo so smiechom spomína, že ho režisér otáčal o 180 stupňov. „Prečítam si scenár a vidím to z môjho pohľadu, ale režisérov pohľad je diametrálne odlišný.“

Film sa netočí v chronologickom slede, ako ho vidíme na plátne. „Robí sa z piateho obrazu druhá časť. Keď sa to odskúša, ide sa na prvý obraz deviatej kapitoly. A takto na preskačku sa film točí a potom sa všetko hodí do zbiehačky. V divadle ideme kontinuálne tak, ako to má byť.“ Hranie vo filme preto považuje za jednoduchšie. „Keď pokazíte záber, môžete ho opraviť, spraviť na siedmy-ôsmykrát, čo sa nejeden raz stalo,“ uzatvára.

Plakal aj režisér

Slemo si zaspomínal aj na obľúbenú scénu z Uprisingu. „V prvých troch alebo štyroch radoch boli kaskadéri a hádzali sa tam molotové koktaily. S kaskadérmi sme zarovno s kameramanom bezpečne ustupovali.“ Kaskadéri boli pripravení. Dostali pokyn, že ak niekto z účinkujúcich začne horieť, majú naňho hodiť mokrú deku, prípadne ho uhasiť hasiacim prístrojom. „Čitatelia to nebudú vidieť, ale keď si spomeniem na tú scénu, tlačia sa mi slzy do očí. Natočili sme to na prvú ostrú, bez zranenia, bez akejkoľvek ujmy. Režisér za kamerou plakal. Dával klobúk dole pred slovenskými kaskadérmi,“ zaspomínal Miloš Slemenský.

Čo je civilným zamestnaním starostu Dolnej?

„Robím ľadára na zimnom štadióne,“ uviedol. Pracuje na zmeny, preto aktuálne neúčinkuje v mestskom divadle. „Nemôžem povedať, že neprídem na zápas, lebo máme predstavenie,“ uzavrel so smiechom.

Hercovi želáme veľa úspechov.