Mladá Trenčianka si v Japonsku plní sen

Prečo práve Japonsko?

Vždy som mala rada túto krajinu. Odmalička som bola fascinovaná Áziou.

Ako dlho si plánovala cestu do Japonska a aké prekážky si musela prekonať?

Desať rokov. Ešte ako tínedžerka som sem chcela vycestovať na dovolenku, ale už v dvadsiatich rokoch som sa rozhodla, že sa sem raz presťahujem. Chcela som si tu nájsť prácu a zostať tu, ale najväčšou prekážkou boli peniaze a hľadanie zamestnania.

Keď si priletela do Japonska, čo prvé ti prišlo na myseľ a aký pocit to v tebe vyvolalo?

Bola som veľmi unavená a vystresovaná. A hlavne po tak dlhom čakaní som sa iba bála situácií typu: čo ak mi bude chýbať nejaký dokument alebo čo ak som po ceste chytila koronu a budem mať pozitívny test? Nakoniec sa nič také nestalo, a keď som prešla cez imigračnú kontrolu, tak už som sa skôr snažila len upokojiť, kým som čakala na odvoz z letiska.

Prišla si do Japonska študovať alebo pracovať? Aká bola tvoja pracovná genéza?

Chcela som skôr pracovať, ale dostala som ponuku študovať na japonskej jazykovej škole. Pred pár rokmi som absolvovala v trenčianskej jazykovej škole kurz japončiny s vynikajúcou učiteľkou, ktorá nielenže vynikajúco učí, ale je aj skvelá osoba. Po skončení kurzu na mňa myslela, a keď ju kontaktoval človek z japonskej jazykovej školy a spýtal sa, či by nepoznala niekoho, kto by chcel ísť študovať do Japonska, tak ma oslovila. Myslím, že inú podobnú príležitosť by som už nedostala. Rozhodla som sa skúsiť to, aj keď som si už pripadala na študovanie stará.

Finančné plánovanie bolo pre mňa peklo, ale naučilo ma to lepšie narábať so svojimi financiami. Musela som si nájsť aj sponzora. Táto situácia ma uistila v tom, že mám naozaj veľmi dobrých priateľov.

Aký bol tvoj najkrajší zážitok v Japonsku?

Najkrajšie boli moje prvé narodeniny. Šla som na Tokijskú vežu (menšia replika Eiffelovky) a potom som šla do thajskej reštaurácie, v ktorej som vtedy brigádovala a dostala som od šéfkuchára jahodový zákusok. Považovala som to za veľmi milé, priam otcovské gesto.

Sú tringelty v Japonsku považované za urážku?

To si nemyslím. Japonci vedia, čo tringelt v zahraničí znamená, len tu taký zvyk nemajú. Cudzinci mi ako čašníčke tringelty dávali a nadriadení s tým nemali nijaký problém. Nemyslím si, že to Japonci berú osobne.

Aké je bývanie v Japonsku? Ako sa v Japonsku študuje a ako pracuje?

Po roku života v Japonsku musím priznať, že ma tunajšie bývanie veľmi rozmaznalo. 24-hodinové „samošky“ sú na každom rohu, keď nemám chuť na japonské jedlá, nie je problém nájsť si lacnú reštauráciu s európskymi pochúťkami. Cítim sa tu ako rozprávková „pani veľkomožná“. Keď som sem prišla, tak som nijaký kultúrny šok nezažila, ale neviem, ako to bude opačne, keď priletím z Japonska na Slovensko. Pracujem tu veľmi rada, pretože Japonci na pracovisku dodržujú pravidlá a mne to vyhovuje. Navyše rada pracujem s perfekcionistami.

Hovorí sa, že podľa záchoda spoznáš kultúru. Čo kultúra každodenného života, napríklad verejné toalety?

O toaletách v Japonsku by sa dala napísať kniha, videla som o nich aj dokument. V podstate tu majú dva typy toaliet. Tie pôvodné japonské a európske. Mám rada oboje, ale tie japonské nie sú až také populárne, pretože si musíš pri nich kvoknúť a to nie každému vyhovuje. Tie európske sú viac populárne a nielenže majú takmer všetky automatický bidet, ale sú aj vyhrievané, môžeš si zapnúť hudbu, keď potrebuješ zamaskovať nejaké zvuky a viaceré kabínky majú aj detské sedačky.

Čo vrecká na dáždniky? Majú ich skutočne všade?

Vrecká na dáždniky majú praktický dôvod, lebo na mokrej podlahe sa môže niekto pošmyknúť. Vídať ich najmä vo veľkých obchodných centrách. Ja by som ale rada upozornila na fenomén kradnutia dáždnikov. Skoro na každom rohu si môžeš lacno kúpiť dáždnik. Všetci tu majú také typické priesvitné plastové dáždniky a po nejakej dobe ich už od pohľadu spoznáš, lebo všetky vyzerajú rovnako. A to je ten problém. Tie vrecká máš síce všade, ale nie sú dobré pre prírodu a je ekologickejšie skôr dať ten dáždnik do odkvapkávača, keď je k dispozícii. No ak si ten dáždnik nijako neoznačíš, tak sa ti môže stať, že si ho niekto pomýli so svojím a jednoducho ti ho vezme, tým pádom si nútená vziať si dáždnik niekoho iného a takto to pokračuje ďalej.

Je pravda, že podľa japonských vlakov by si si mohla nastaviť hodinky?

Vlaky sú veľmi dobre zorganizované, ale je ťažké si sprvu zvyknúť na ten dopravný systém. Japonci sú však ochotní pomôcť ti, keď sa stratíš. Meškanie vlaku som zažila len raz (meškal pár minút). Aj v takej situácii si však môžeš nájsť alternatívu, pretože tých vlakových spoločností je tu veľa a stačí si vyhľadať inú trasu iným vlakom alebo vlak skombinovať s autobusom.

Ako je to s telefonovaním v japonskej hromadnej doprave?

Používať telefóny nie je nelegálne, len neslušné. Ľudí je tu veľa a každý chce mať aspoň počas cesty svätý pokoj. Vo vlakoch nájdeš upozornenie „nepoužívať telefóny“, ale aj tak sa stane, že ti zavolá šéf alebo musíš niečo súrne vybaviť… Nie je to také strašné faux pas. Ľudia vo vlaku buď dospávajú, čo nestihli, pracujú na počítači alebo sa učia. Ale rozprávanie nie je zakázané, cestujúci sú ticho z dôvodu bežnej slušnosti.

Aká je japonská architektúra, móda a umenie? Majú naozaj také „šialené“ spravodajstvo, ako to vidíme v amerických seriáloch?

Architektúry sa miešajú. V centre Tokia nájdeš skôr vysoké moderné budovy, sem tam napodobeninu európskej budovy. Bežní ľudia bývajú v bytovkách alebo domoch. Móda je tu skôr normálna, až taká cudná by som povedala – hlavne pokiaľ ide o dospelých pracujúcich ľudí. Tá „šialená“ sa dá vidieť skôr na miestach, ktoré priťahujú mladých ľudí, hlavne tínedžerov. Spravodajstvo je úplne bežné, ako v každej krajine. Ale myslím, že to, čo parodujú médiá, sú skôr ich zábavné programy. Telku tu nemám, ale na videách z YouTube sa dobre trénuje japončina.

So sympatickou Trenčiankou už pripravujeme pokračovanie rozhovoru.