Z histórie mesta: Sťatí manželia a opití kati. Kde v Trenčíne stálo popravisko zvané Divadlo hrôzy?

Čo patrilo medzi najťažšie zločiny?

Jedným z najťažších zločinov boli krádeže v kostoloch, za tie bola rovno smrť. Máme doložené, že v Trenčíne bol popravený dokonca mestský kat, ktorý vykrádal kostolné pokladničky.

V roku 1723 hrozným spôsobom popravili vodcu zlodejskej bandy Juraja Hromádku aj s celou jeho bandou. Vykrádali kostoly na Považí a nevyhli sa ani Jezuitskému kostolu v Trenčíne. Vzali pozlátené kalichy a strieborné svietniky. Hromádku odsúdili na trest upálením medzi „pomalými plameňmi“, to znamenalo, že vždy keď začal horieť, jeho telo uhasili a nanovo zapálili, aby horel dlhšie, na etapy. Takto ho „piekli“ až 30 minút. Jeho kumpáni obišli lepšie, tých len klasicky upalicovali.

SpoločnosťZachránili ho v poslednej chvíli: Muž chcel skočiť z okna!

Asi 30 rokov po tomto incidente vykradol piaristický (vtedy jezuitský) kostol manželský pár Kraľovičovcov (rodičia troch detí). Ukradli cibórium a kalich. Za trest, na výstrahu pred ostatnými, boli sťatí mečom.

Kde v Trenčíne sa nachádzalo najvýznamnejšie popravisko? Ako vyzeralo?

Dnes by sme ho mohli nazvať Divadlo hrôzy. Patrilo k najstarším popraviskám v meste a nachádzalo sa v blízkosti druhej mestskej brány, tzv. Tureckej alebo Dolnej. Stálo priamo pod dnešným lesoparkom Brezina pri mestskej priekope, vedľa cesty vedúcej k predmestiu a Humnám.

Popraviská slúžili k výkonu trestu, boli určené zvlášť na rozsudky smrti, ktoré boli vykonané rôznymi spôsobmi. Buď bola postavená hranica z dreva, kde bol odsúdený priviazaný a upálený za živa, poprípade obesený na šibenici, alebo sťatý popravným mečom a tak ďalej. Popravisko bolo buď drevené, murované alebo kamenné. Išlo o určitý druh vyvýšeného pódia, aby mali prítomní pekný výhľad na priebeh popravy.

Postaviť popravisko nebola ľahká záležitosť. V tomto tiež zohrala rolu ľudská poverčivosť. Aj dotyk kata bol pokladaný za zneucťujúci, dokonca obyčajná spoluúčasť na stavbe popraviska bola pokladaná v očiach bežných mešťanov a ľudí za zneucťujúcu. V blízkosti popraviska nechcel nikto bývať. Už len jeho tieň prinášal nešťastie, preto sa mu každý zďaleka vyhýbal.

Funkciu dnešných televíznych relácií, ktoré ľudia po večeroch sledujú, aby sa po práci odreagovali, v 17. storočí plnili popravy. Prísť na popravu bolo ako vyjsť si na spoločenskú udalosť. Aká bola na popravisku atmosféra? Ako poprava prebiehala?

Okrem spoločenskej funkcie mala poprava ľudí vystríhať, aby viac neporušovali zákon.

Smrteľných trestov bolo veľa. Čo sa mučenia týkalo, ľudia mali bohatú fantáziu. Medzi časté formy usmrtenia patrili: sťatie popravným mečom, upálenie, upalicovanie, lámanie v kolese, zhadzovanie z múru či skaly, obesenie, a tak ďalej a tak ďalej.

Poprava človeka nebola jednoduchá ani bezpečná záležitosť. Popráv sa totiž zúčastňoval veľký počet ľudí, ktorí sa zbehli z okolia alebo dobehli priamo z mesta.

Preto sa musel aj mestský kapitán spolu s drábmi vopred pripraviť na túto udalosť. Poprípade bývali povolaní vojaci, vojenská posádka z Trenčianskeho hradu. Popráv sa zúčastňovalo tisíce ľudí, preto vojaci a mestský kapitán zabezpečovali pokoj a poriadok.

Počas popravy mohlo dôjsť k nečakanej udalosti, napríklad k pretrhnutiu lana pri vešaní. Ľudia boli poverčiví, takéto situácie považovali za zásah boží, za dôkaz zhora, že odsúdený je v skutočnosti nevinný.

Bolo na popravách niečo humánne?

Odsúdený pred popravou dostal víno na utlmenie zmyslov, no nebol jediný. Pred popravou pil aj mestský kat. Ten chcel alkoholom potlačiť strach zo zle vykonanej popravy. Žiaľ, niekedy bol taký opitý, že popravenému viac ublížil, ako pomohol. Mečom sa nevedel trafiť a musel s ním sekať viackrát, pritom sa viackrát trafil do tela, ale vždy na iné miesto. Až na x-týkrát sa mu podarilo odseknúť hlavu. Samozrejme, katovo konanie malo dôsledky. Rozhnevaný dav naňho zaútočil. Napríklad v Novom Mesto nad Váhom bol taký prípad. Mesto si požičalo mestského kata, ktorý v opitosti odsúdencovi ublížil. Zavreli ho do väzenia, no keďže mesto nemalo k dispozícii iného kata na zapožičanie a popravy sa vykonávať museli, dlho v žalári nepobudol. Ale to šlo skôr o raritu.

A k tej humánnosti, obžalovaný mohol predniesť poslednú reč, aj keď veľa priestoru mu na ňu neposkytli, a mal právo zmieriť sa s Bohom, vyspovedať sa a prijať rozhrešenie.

Prečo odsúdenému nebol poskytnutý dostatočný priestor na poslednú reč?

Aby ľudí nepresvedčil o svojej nevine. Prítomní by s ním mohli až priveľmi súcitiť. Mohli by sa snažiť poprave zabrániť. Dôležitosť mesta by tak bola oslabená.