Každý sa často cíti ako vôl alebo krava, hovorí spisovateľ Jan Faktor

Hovorí, že „performerom“ bol dávno predtým, než sa to slovo dostalo do obehu. Na náš zraz dorazil s taškou plnou kníh a performerstvo splnil. Čoskoro vyťahuje z tašky knihu, ponúka mi ju, ale predtým, ako mi ju definitívne odovzdá, začne v nej divoko škrtať. „Tie škrtnuté vety nečítajte, nech si nemyslíte, že som blbec,“ vysvetľuje. Doteraz posledná kniha Jana Faktora sa volá Trottel a dostal za ňu nemeckú cenu Wilhelm Raabe Preis.

Z Československa ste odišli v roku 1978. S akými pocitmi prichádzate do Prahy? Vo svojej knihe, ktorá je písaná zveličujúco – pochopila som, že rád preháňate –, hovoríte, že sa vám uľavilo, keď ste začali žiť vo východnom Berlíne: „Konečne škaredosť, ktorá sa na nič nehrá…“ Prahu prirovnávate k smradľavej knedli…

To moje nadávanie na vtedajšie Česko súvisí predovšetkým s normalizáciou. Nenávidel som vtedy skoro všetko – v metre napríklad to absurdne milé a intonačne neúprimné „Ukončite výstup a nástup…“ Ale nepatrím k nafúkancom z cudziny, ktorí sa na svoje rodné mesto pozerajú zvrchu. Som jednoducho malý Honza z Bašty svätej Ľudmily a na tom nič moc nezmením. A vy ste si iste všimli, že sa do Enderácka [bývalej Nemeckej demokratickej republiky, pozn. red.] púšťam ešte oveľa horšie. Takže by bolo nespravodlivé, keby som tú zahnívajúcu socialistickú Prahu šetril.

Ako často sa vraciate?

Kým žila moja mama, jazdil som sem často. Zomrela v roku 1997. Odvtedy tak raz za rok, často aj so ženou, pretože sme sa tu v roku 1964 prvýkrát stretli – teda ako deti. Je to aj naše mesto. Moja žena spomína nostalgicky dokonca aj na tú starú otlčenú Prahu.

Takže je Praha stále vaším domovom?

Samozrejme. Teraz je to skôr mesto pre cudzincov, trochu to tu na mňa pôsobí ako kulisa, ale v duši mám naďalej svoje pocity z minulosti.

Východný Berlín opisujete aj so zhnusením, ale tiež sa priznávate k úľave, ktorú ste pocítili, keď ste opustili Prahu. Dokonca píšete o akejsi atmosfére slobody, ktorú ste našli práve vo východnom Berlíne…

Bola to skôr ilúzia slobody.

Ale píšete, že ste sa medzi umelcami stretli s pozoruhodnou slobodomyseľnosťou.

Napriek tomu bola tá sloboda trochu absurdná: policajti nás nechávali na pokoji, pretože všetko vedeli. A nikto nás nemlátil. Jáchym Topoľ mi rozprával, ako ho fackovali a čakali, dokedy to vydrží. V Berlíne sme mali celkom luxusné podzemie. V provinčných mestách to však, samozrejme, bolo oveľa drsnejšie.

Spomínate, že sa z vašich textov vytratila politická angažovanosť a že ste provokovali formou.

Čo ste to všetko čítali? Mňa politická angažovanosť začala odpudzovať až dosť neskoro, politike som sa však nevyhýbal zo strachu. Prečo ilustrovať literárne niečo, o čom si väčšina ľudí myslí to isté? Prečo provokovať senilný nepoučiteľný režim? V NDR navyše panovala iná atmosféra. Tu nezažili šok z okupácie ani deptanie previerkami, ani depresiu z rozkladu kultúry – a ja som sa zrazu ocitol medzi ľuďmi, ktorí sa tiež rozhodli politiku ignorovať.

Vaša žena je psychoanalytička Annette Simonová. Bola tiež členkou tohto zoskupenia?

Vďaka nej som sa najskôr dostal medzi ilegálnych ľavičiarskych opozičníkov, to sa mi vtedy zdalo dosť absurdné. Ale aj v týchto kruhoch sa organizovali čítania a v bytoch a na priľahlých pozemkoch sa hralo divadlo. Touto okľukou som sa potom dostal k spomínaným literátom a k tým som potom zbehol. Medzi nimi boli už úplne suverénni básnici, ja som bol proti nim naivka – a tí chlapci čítali v preplnených zafajčených bytoch, ako keby sa nechumelilo. Čo sa nemčiny týka, bola to pre mňa akási nastaviteľná vysoká škola. A z Prahy som tradíciu takých čítaní ani nepoznal, teda tradíciu hlasného prednesu. V ušiach som mal len tú televíznu Nedeľnú chvíľku poézie. Viete, akú hrôzu mám na mysli? Tým patetickým prednesom mučili v nedeľu večer pred zahraničným filmom celý národ.

V tom čase ste sa v NDR živili ako zámočník…

Prvý polrok som bol vychovávateľ v evanjelickej materskej škole, tam som ale ako inžinier úplne sklamal. Ja som akési štúdium v Prahe vtedy síce popri zamestnaní dokončil, v Enderácku som potom už ale programovať nechcel. Môj sen bol naučiť sa nejaké remeslo. A u toho môjho súkromníka som sa za desať rokov skutočne veľa naučil. Manželka zarábala lepšie, ja som bol zároveň aj muž v domácnosti – pracoval som na skrátený úväzok a písal.

V roku 1989 ste sa krátko politicky angažovali v iniciatíve Neues Forum.

Na jar a v lete bolo jasné, že sa politicky niečo dáva do pohybu. A ja som sa krátko skutočne angažoval, väčšinu tých ľudí som aj tak poznal osobne. Navyše som mal vtedy ako jeden z mála počítač s prvotriednou tlačiarňou. Pretože sa plánovalo založenie novín, stal som sa redaktorom. A perforoval som tými mojimi 24 ihlami nakoniec aj voskové matrice pre tie cirkevné cyklostyly. Z mojich spisovateľských kamarátov som bol úplne jediný – a vyčítali mi to. „Vďaka tomu vášmu fóru a idiotom ako ty nás teraz prevalcoval ten porobený Západ.“ Takže mi dodatočne došlo, akí to boli enderácki patrioti a ako ďaleko naľavo. Tá lacná a vlastne pohodlná existencia mi tiež skôr vyhovovala.

Hovoríte o zámočníctve, literárnych čítaniach, informatike. Teraz však predo mnou sedí uznávaný česko-nemecký spisovateľ. Kedy nastal bod zlomu a vy ste si uvedomili, že to je to, čo chcete robiť, že budete spisovateľom?

Tým som si bol úplne istý od začiatku osemdesiatych rokov, ale nevedel som, ako dopadnem. Manželka mi dlho pomáhala prekladať moje texty do nemčiny, s nemčinou som sa potom začal tiež hrať, aj mechanicky so slovnou zásobou – so slovníkmi a príručkami. Vlastne som sa pritom zároveň učil. A experimentoval som nakoniec úplne inak ako moji kamaráti. Manipuloval som aj vetné konštrukcie, tú nemčinu čiastočne jednoducho fašírkoval. S korektnou gramatikou som si ako jazykový programátor potom nemusel veľmi lámať hlavu. A práve nemčina je pre všetky možné manipulácie úplne ideálna. Pri tých čítaniach som potom vyreval aj polhodinové seriálové litánie. Dlhé roky som bol akýsi exot, takže našťastie mimo konkurencie…

To znie dosť bizarne. Ako to publikum prijalo?

Niektorí odchádzali, iní mi do toho kričali, ale väčšina sa na mojich absurditách bavila. A ja som sa rovnako nechcel páčiť všetkým. Tie moje provokácie boli v prvom rade formálne. Slovo performer sa na Východe vtedy nepoužívalo, išlo ale predovšetkým o tieto výstupy – v bytoch, na cirkevných obciach a v kostoloch. Aj preto som vlastne prestal písať po česky. Čitateľov som prakticky nemal.

Vaša kniha Trottel získala Cenu Wilhelna Raabeho a navyše vás nominovali na Nemeckú knižnú cenu. To je obrovský úspech. V knihe rozprávate príbeh osoby, ktorú označujete ako trotla. Trotl [inak povedané hlupák, blbec, pozn. red.] odchádza v sedemdesiatych rokoch z Prahy do východného Berlína. To je jedna línia príbehu, ktorá je rozprávaná v úplne svojbytnom žánri. Je to trochu fraška. Je tam však aj druhá línia. To, keď píšete o samovražde trotlovho syna. Tá kniha ma nadchla aj šokovala.

V poriadku.

Zjavne píšete zveličene o sebe, možno teda povedať, že aj samovraždu svojho syna podávate formou frašky?

To by nefungovalo. Tie pasáže o synovi a jeho samovražde sa dosť líšia, majú iný tón a nevymýšľam si tam žiadne jazykové trotloviny. Ako by ste preložili slovo albern v súvislosti s tónom textu?

Priblblý?

Ja by som možno povedal šaškovitý. Snažil som sa rozprávanie o tej samovražde vyvážiť a zľahčiť tým, že môj trotl okolo tohto jadra kecá o všetkom možnom, skáče od jedného k druhému. Bolo to, samozrejme, riziko, niektoré pasáže sú drsné, v tom máte pravdu. Manželka kategoricky odmietla rukopis čítať, celá tá šaškáreň jej pripadala nepatričná.

A už si to prečítala?

Až keď román vyšiel.

Najskôr som bola zaskočená, ale ani na chvíľku som nemala pocit, že by ste vec zľahčovali. Skôr sa mi zdalo, že uprostred tej „šaškárne“ tá hrôza skutočne vynikne.

To som rád. Tá kniha silno rozdeľuje. Hovorí sa to takto dnes?

Vy ste dopredu vedeli, že spíšete príbeh svojho syna?

Bolo mi len jasné, že keď začnem s niečím novým, nebudem tam môcť opomenúť svojho syna a tú samovraždu. Keď som potom začal písať, teda nechal trotla staršieho rozprávať, skĺzol mi do toho môj syn hneď na prvej rukopisnej stránke. Hovorím o ňom tiež ako o trotlovi – ale len raz, na tomto mieste. Knižku som napísal rýchlo, vyštartoval som s prekvapivo bezstarostným elánom… Bolo to po dlhej prestávke.

Prečo trotl?

On je len trochu priblblý, nie je však hlupák – číta a cituje okrem iného Adorna. A postava je to priamočiara, neprefíkaná, úprimná. Vykladá, samozrejme, aj hlúposti, nerozlišuje medzi dôležitým a nedôležitým, opisuje aj intímne záležitosti a malicherné manželské spory a necíti, aké je to trápne. Takže sa stále nejako vyzlieka – ale robí to sympaticky. A navyše má stále dobrú náladu. Knižka nie je, samozrejme, plná volovín, ja som si veľa faktov a konkrétnych údajov overoval, pýtal som sa svedkov, konzultoval detaily s historikmi. Takže ten môj trotl je aj trochu puntičkár a vedec – preto tam mám vyše 260 poznámok pod čiarou.

Ide o viac ako o opis vašej osobnosti a vášho syna?

Každý sa predsa často cíti ako vôl alebo krava. Niečo povieme, často to nie je veľmi inteligentné a v duchu si nadávame do hlupákov. Tá figúra je, samozrejme, plná preháňania. Ale vlastná blbosť sa postupom času dá brať aj pozitívne. Naopak, kto chce, aby ho ľudia brali absolútne vážne, bude sa celý život len zožierať a duchovného orgazmu sa aj tak nedožije. Už som si to skúsil pred rokmi s podobnou figúrou. Ten vtedajší trotl bol ale zatrpknutý, sarkastický, jednoducho nesympatický. Musel som na sebe najskôr pracovať.

Aj vaša rodinná minulosť spätá s holokaustom je poňatá ako skeč [stručná literárna forma, často s humorom a pointou, pozn. red.]. Vaša matka trpela psychózou, skočila v Terezíne z okna. Choroba sa jej už nevrátila. Až váš syn – citujem vašu ironickú formuláciu –, „len on to dotiahol k poriadnej chorobe“. A ešte poznamenáte, že vaša babička bola zdesená z toho, ako sa spoluväzni k sebe správali už hneď v Terezíne…

Moju babičku v Terezíne, teda už hneď na začiatku, urážala sebeckosť, strata akejkoľvek solidarity. Napísala o tom po vojne ostrý list príbuzným v Izraeli. Ale inak sa u nás v rodine o koncentrákoch vykladali predovšetkým anekdoty. Takže mi koncentrák dlho pripadal ako nejaký tvrdší pioniersky tábor… Babička, mama a teta mali jednoducho humor. Veľa situácií, keď si ich človek dnes predstaví, bolo skutočne absurdných. Ale nesmiali sa len dodatočne z radosti zo života, smiali sa v určitých momentoch aj vtedy.

Toto rozprávate aj v Nemecku?

Nemci predsa prehĺtajú aj oveľa horšie veci. A je to legitímne, ja si nič nevymýšľam. Počítal som skôr s tým, že im budú prekážať výpady proti servilným poslušným občanom z NDR. Existuje totiž konsenzus, že bývalých Enderákov treba šetriť, lebo dnes to nemajú ľahké. Ale aj kritika v Neues Deutschland bola pozitívna.

Keď sa vrátime k vášmu synovi, postupne sa človek dočíta, že mal nejakú podobu psychózy.

Trpel depresiami a potom mu prepukla schizofrénia. Úlohu v tom hral aj hašiš a iné drogy.

Jeho myslenie ilustrujete v knihe takto. Vy poviete: „Včera volal Burkhard.“ Váš syn sa opýta: „A dnes kto?“ Ale tá kniha je písaná, skoro by som povedala, v rovnakom duchu. Neunikli ste sám psychóze vďaka písaniu?

On mal smolu, ja mojou konštitúciou akosi šťastie. Je pravda, že sme mysleli podobne, smiali sa rovnakým veciam. On bol úžasne nadaný, jazykovo a muzikálne. Zároveň však aj labilný. Ja som bol v jeho veku bitkár a grázel. Hovorí sa to slovo ešte?

Grázel? Áno, to sa hovorí. Boli ste grázel.

No dobre, ale ja som nebol grázel.

Teraz ste to povedali…

Bol som kamarát grázlov. S kamarátmi z Dejvic a Bubenča sme vyrábali nejaký čas napríklad výbušniny – ale nie primitívne z travexu. Jednému chlapcovi ten jeho delobuch roztrhal tri prsty. V drogériách bolo vtedy dostať všetko potrebné na výrobu výbušnín, boli to tri tekutiny. Alebo ešte inak: bezhranične som obdivoval trochu starších grázlov z Hradčan a Klárova. Všetci sme sa vtedy motali okolo Píseckej brány alebo hore na tej jej trávnatej streche.

Jedna z najsilnejších viet knihy je táto: „Ako je známe, toto široko-ďaleko najmúdrejšie dieťa nakoniec zabil pocit hanby.“

To sa tam píše?

Áno, často hovoríte o hanbe.

Ja som sa skutočne permanentne hanbil, poznal som to už odmalička. A môj syn na tom bol podobne. Ale nehovoril o tom. Bol ctižiadostivý, hral na husle, s čím potom prestal, neskôr začal hrať na klavíri, ale hral tak veľmi, až dostal zápal šliach. Stále skúšal niečo nové, hral aj na bicie, s tou svojou formáciou však nehral verejne. Mal problémy sústrediť sa, koncentrovať sa na jednu vec, sedieť nad knižkou.

Podľa toho, čo píšete, ste to tiež poznali… Neustále píšete o vlastnej hanbe. Spájate to so situáciou cudzinca, s tým, že ste nevedeli jazyk? Ja som vyrastala v Rakúsku a tiež som sa tým obdobím prehanbila…

Tak na tom som bol v Enderácku lepšie. Ľuďom sa český prízvuk napodiv veľmi páčil. Tá hanba sa do mňa zažrala už v Prahe. Matka bola krásna, citlivá a múdra žena, chýbalo jej však prakticky stredoškolské vzdelanie – tento vek strávila v koncentrákoch. Veľa z toho mi asi odovzdala.

Tento váš pocit menejcennosti alebo nepatričnosti prestupuje celou knihou. Píšete o svojej žene ako o záchrankyni, ktorá vás vzala k sebe ako zatúlaného psa a naučila vás hovoriť…

Preháňam, ale to už sme si vysvetlili. Slovo „menejcennosť“ je mi dodnes také nepríjemné, že sa mu v knižke v tejto súvislosti dôsledne vyhýbam, nahrádzam ho rôznymi synonymami.

A prekonali ste ten pocit? To sa asi nedá, však?

To viete, že dá. Tá myšlienka väzí vlastne v motte Trotla: „Čo je dôvod mojej dobrej nálady? Jednoducho všetko.“ Ja sa už hanbím len zriedka. A tá moja kniha je z veľkej časti skutočne nehanebná. Ale nie som len vyrovnaný a pozitívny človek… Najlepšie mi, samozrejme, je, keď sa smejem.

Vaša žena zohráva v knihe dôležitú úlohu.

Jej kamarátky sa jej snažili nahovoriť, že si z nej v knižke robím srandu… Sama to najskôr ani tak nebrala, pre ňu to v prvom rade bola literatúra. Ale samozrejme, že si z nej robím srandu. Môj trotl na jednom mieste hovorí: „Mám šťastie, že ani ona nie je veľmi múdra.“ Na toto interview sa našťastie ani nepozrie, po česky nevie.

Riešili ste, či svojou knihou neraníte blízkych, prípadne aj vzdialených? V tunajšej literárnej obci sa dnes diskutuje, ako a či písať o skutočných ľuďoch…

Môj redaktor mi vyhodil všetko, podľa čoho by bolo možné identifikovať prominentné osobnosti. Keď som sa pokúšal písať prvý román, protivilo sa mi konštruovanie príbehov, jednoducho akékoľvek fabulovanie – a napísal som všetko tak, ako to skutočne bolo. Môj vzor bol vtedy Hemingway a jeho Zelené pahorky africké. Tento môj román našťastie nikdy nevyšiel, bola to katastrofa. Woody Allan niekde povedal: „Realita je nudná, pre dobré príbehy si treba vymýšľať.“ Fikcia skutočne uvoľňuje pocity, myslenie a odovzdáva ich potom ďalej…

Ako vnímate politické boje okolo literatúry? Na jednej strane sa v Spojených štátoch zakazujú knihy, ktoré sú označované ako obscénne, na druhej strane riešime, či môže beloch písať o černochovi, niektoré vydavateľstvá majú takzvaných sensibility readers, aby čítanie nebolo traumatizujúce…

Ja viem, že aj v Nemecku existujú vydavateľstvá, ktoré nechávajú knižky kontrolovať takými cenzormi. Môjmu vydavateľstvu Kiepenheuer & Witsch ide o literatúru. Sú to Kolínčania, majú zmysel pre humor a rešpektujú svojich autorov. Pre nejaké citlivky môj Trotl, samozrejme, nie je.

A ako sa k tomuto vývoju v literatúre staviate?

Nijako. Ja o takých blbostiach nechcem ani premýšľať. Strata času. A na svete sú ešte tisíce ďalších vecí, ktoré by človeku mohli ísť na nervy.

A vám?

Ľudia v jednom kuse nadávajú, akí sú všetci hlupáci a ako všetko len poorú a ako nehanebne páchajú jedno svinstvo za druhým. Ja som sa ako chlapec rád pozeral na šikovných zametačov, keď pracovali pekne a s chuťou. U nás doma sa aj s jednoduchšími ľuďmi, remeselníkmi alebo upratovačkami zaobchádzalo zásadne s úctou.

Ale určite aj vás na tomto svete niečo rozčuľuje…

Mňa nič veľmi nerozčuľuje. Fakt.

Text pôvodne publikovali v Echo Prime. Vychádza so súhlasom redakcie.