Niektorí ľudia žijú tak, ako keby boli nesmrteľní

Preto nemohol ísť na púšť hocikto a hocikedy, ale iba ten, ktorý predtým prežil aspoň desať rokov asketického života v kláštore a bol sprevádzaný iným, skúsenejším otcom. Ale je úžasné, obdivuhodné a oplatí sa nad tým zamyslieť, ako dokázali títo muži v modlitbe, v práci, rozjímaní a tichu nájsť hlboké pravdy života, ktoré pretrvávajú dodnes.

Jednou takouto pravdou je: „Niektorí ľudia žijú tak, ako keby boli nesmrteľní.“

Táto veta sa nedá nepochopiť. Naozaj, vidíme okolo seba ľudí, ktorí presne tak žijú. Nevedia sa nabažiť majetku, moci alebo slávy. Chcú stále viac a viac a nedokážu sa zastaviť. Pokladajú sa za najdôležitejších a najmúdrejších na svete. Zbierajú, hromadia, podnikajú, bežia a akosi zabúdajú, že čas im beží a dnes alebo o mesiac alebo o rok už nemusia byť medzi nami. Myslia si, že budú ešte dlho žiť a ani nerozmýšľajú nad koncom. Zabúdajú na všetko ostatné, na to ľudské a bežné – na vzťahy, lásku, priateľstvo, na pozornosť voči blížnemu. Nemajú na to čas. Alebo len veľmi krátky a vyhradený čas.

Nemôžu sa zastaviť, lebo sa neustále točia v práci, ktorá je taká dôležitá, v politike, ktorá čaká iba na nich. Kedy sa zastavia? Kedy budú mať čas obdivovať krásu prírody a blízkosť milovanej osoby? Hovoria – ešte toto spravím a potom... Potom možno príde nejaká choroba alebo pandémia a zrazu sa to všetko zastaví a oni nevedia, čo s tým.

Týmito slovami nemusím hovoriť o iných a myslieť iných, ale aj seba samého.

Niektorí ľudia žijú tak, akoby boli nesmrteľní.

V časoch dona Bosca v 19. storočí sa v severnom Taliansku tradovala jedna pobožnosť a nazývala sa cvičenie dobrej smrti. A don Bosco v nej pokračoval a rozvíjal ju aj potom, keď založil saleziánsku kongregáciu. Vychádzala z ľudovej zbožnosti, ale aj z reality. V tom čase ľudia oveľa skôr a častejšie zomierali ako dnes a dokonca aj deti či mladí. Ako reakcia na to bola pobožnosť, ktorá upozorňovala na tento fakt a pripravovala na smrť.

Spočívala v tom, že raz za mesiac don Bosco zhromaždil svojich chlapcov v kostole a vykonali si takzvanú prípravu na dobrú smrť. Učili sa pripravovať sa na záver svojho pozemského života nehľadiac na vek či zdravotný stav. Po krátkej modlitbe a zamyslení chlapci pristupovali k spovedi tak, ako keby to bola ich posledná v živote. A taktiež v rámci svätej omši sa snažili prijať Pána Ježiša, ako keby to bolo poslednýkrát. Snažili sa predstaviť si, že sa blíži ich pozemský koniec, a oni majú ešte krátky čas na dokončenie povinností, na splnenie sľubov, na usporiadanie si vzťahov, na dopovedanie toho dôležitého... Don Bosco kládol veľký dôraz na túto praktiku.

Dnes si možno povieme, že sa to nehodí, že netreba strašiť smrťou, že je iná doba. Áno, je iná doba, je iná kultúra a iné tradície. Ale ľudia zomierajú ako kedysi. A dnes zomierajú oveľa viac. Zomierajú v rôznom veku. Cítime ten strach z choroby, zo smrti je možno oveľa silnejší ako kedysi. S pohľadom na reálnosť smrti sa môžu mnohé veci v živote inak prehodnotiť a žiť. Aj toto môže byť jedna z odpovedí na pandémiu, v ktorej dnes žijeme. Zmena životných hodnôt a priorít.

Niektorí ľudia žijú tak, ako keby boli nesmrteľní.