V roku 1998 bola rozhodujúca otázka voľba jasná – išlo o výber medzi národným populizmom mostu medzi Západom a Východom a pluralitnou koaličnou politikou proeurópskej orientácie. Vražda Jána Kuciaka znamenala, že aj v predchádzajúcich parlamentných voľbách bola otázka volieb veľmi jasne nastavená ako zápas s gaunermi. Veď uznajme, jeden výlet do Cannes dokázal hnutiu OĽaNO, ktoré bolo v tejto téme najautentickejšie, zabezpečiť víťazstvo vo voľbách. V nadchádzajúcich voľbách mám však pocit, že si ako kresťania a konzervatívci veľmi neveríme, lebo nevieme, ktorý zápas je najdôležitejší:
Ako prvý tu máme zápas s gaunermi. Je to ten zápas, ktorý bol kľúčový v predchádzajúcich voľbách. Je to zápas za právny štát, proti napojeniu oligarchov na politiku, proti väzbám na organizovaný zločin, proti korupcii. Na našej strane v tomto zápase máme KDH, OĽaNO , Za ľudí, Progresívne Slovensko. V šedej zóne máme Demokratov (kauza Vlčan), SaS (kontakty na Kočnera) a Hlas-SD. Druhú stranu predstavuje Smer, SNS a Sme rodina.
Druhý zápas je zápas proti chaosu. Je to zápas proti vendetám na sociálnych sieťach, proti nekonečným tlačovkám a plačovkám a proti náhodným populistickým opatreniam. Na jednej strane tohto zápasu máme KDH, Smer, Sme rodinu, na druhej strane Oľano, SaS a Demokratov. Je to zápas proti rozvratu a za obnovenie elementárnej dôvery a predvídateľnosti v politike.
Napokon tu máme tretí zápas, a to zápas proti progresívnej ideológii. Je to zápas, ktorému na Slovensku čelíme možno po prvý raz. Prechádzkou po Bratislave si môžeme všimnúť všadeprítomné dúhové vlajky. Na jednej strane tohto zápasu stojí KDH, Sme rodina, SNS, Republika a OĽaNO, v šedej zóne Smer a na druhej strane Progresívne Slovensko, SaS, Demokrati.
